Blog

Návod na vyrovnávanie sa s ťažkosťami (B. A. Sáenz - Nevysvetliteľná logika môjho života)

24.03.2019 08:02

Benjamin Alire Sáenz sa na našom trhu udomácnil knihou Aristoteles a Dante odhaľujú záhady vesmíru a okamžite som si ho zamiloval pre jeho rozprávačský štýl, témy a vykreslenie postáv. Osobité prvky jeho tvorby (spolu so svojským názvom bijúcim do očí) sa vyskytujú aj v románe Nevysvetliteľná logika môjho života. Opäť sa dočítame o radostiach a strastiach dospievajúcich, ktorí sa musia potýkať so situáciami vháňajúcich ich do náručia skutočného sveta azda až priskoro. V centre deja sú traja študenti maturitného ročníka. V priebehu pol roka sledujeme, ako sa vyrovnávajú so stratou, nečakane nutnými zmenami a s uvedomením si svojho miesta v živote iných. A napriek tomu, že nie vždy sa dá nájsť v labyrinte osudu logika, neznamená to, že sa ho nemáme snažiť pochopiť... 

"Zaujímalo by ma, prečo nemám žiadne spomienky na mamu. Možnože nepamätať sa vôbec je horšie ako pamätať sa nesprávne. Alebo možno je to lepšie. Ale pozrite na mňa, kladiem si otázky o nej a o chlapovi, s ktorým spojiila svoje gény, aby som vznikol ja. Začínal som si klásť mnoho otázok, ktoré ma predtým netrápili. Predtým som nič neriešil a teraz chodím a mlátim ľudí. V hlave som počul Samin hlas: Nič sa nestane len tak." (str. 43)

Nebudeme si klamať, Nevysvetliteľná logika môjho života nie je celý čas iba príjemným čítaním. Hlavnou líniou sa tiahne umieranie. Aj sám Sáenz otvorene priznáva, že táto kniha je jeho osobným vyrovnaním sa so stratou matky. Z textu je to, napokon, jasne cítiť - každý z troch hrdinov prišiel o tú svoju. Rozprávač Salvador už ako malé dieťa a jeho najlepšia kamarátka Sam a kamarát Fito v priebehu deja. Salvador sa navyše musí zmieriť aj s tým, že choroba mu čoskoro vezme i milovanú babku. Ale pozor! Benjamin dobre pozná svojich čiateľov a uvedomuje si, že priveľa depresívnych riadkov by im sotva mohlo pomôcť vyrovnať sa s podobnými problémami. Citlivo a trefne sa mu podarilo udržať primeranú mieru, a tak vás svojimi slovami dojme, ale hneď aj poskytne nádej. A práve v tom tkvie celé tajomstvo knihy - autor sa sústreďuje na pozitívne veci, lásku a dobro, čo sa ukrýva v ľuďoch a existuje ďalej, aj keď oni sami odídu... 

"A život bol fajn - jednoduchý a nekomplikovaný. Alebo sa mi taký zdal. Vlastne, keď sa to tak vezme, nebol až taký nekomplikovaný, určite nie pre otca. Raz mi povedal, že láska je nekonečná. Nekonečnosť, to nie je ako pí v matike. Alebo možno áno. Láska nemá koniec, proste stále pokračuje a pokračuje. Strávili sme spolu príjemný večer. Hej, babka stále umierala a Samina mama bola stále mŕtva a Fito žil mimo svojej rodiny a ja som stále nenapísal tú blbú esej, aby ma vzali na výšku, a ani som sa nemal k tomu, aby som otvoril list do mamy, akoby sa v ňom skrýval had alebo čo. Ale aj to bol pekný večer." (str. 287)

Salvador (Salvi, Sally...) ako rozprávač prechádza zložitým obdobím, valia sa naňho rôzne vplyvy, ktoré sa snaží pochopiť - okrem hroziaceho smútku aj koniec strednej školy, výber univerzity a hlavne pochybnosti o predurčení. Salvadora totiž vychoval adoptívny otec - pokojný, svedomitý a umelecky založený gej. Na svetlo občas vypláva Salvadorova chuť riešiť problémy päsťami, a tak si kladie otázku, či sa v tomto prípade neprejavuje jeho genetika. Odpovede o identite biologického otca mu možno poskytne list, čo mu matka pred smrťou napísala, ale kedy nastane správny čas, aby ho otvoril? A nastane vôbec niekedy v živote na niečo tá skutočne správna chvíľa? Nevysvetliteľná logika môjho života má šancu pôsobiť ako istá forma terapie pre ľudí v ťažkom položení, no keď sa na ňu (a na jej postavy) pozriem objektívne, nepripadá mi celkom reálna. Salvador a jeho blízki sú jednoducho príliš dokonalí. Rozumní, citliví, úprimní, spravodliví, bez štipky zlých vlastností. A aj keď sa nejaký náznak vyskytne, hneď sa ako na počkanie dočkáme uisťovania, že ide iba o výnimku. Na druhej strane, kto by netúžil mať po svojom boku takých úžasných priateľov? Vezmime si teda z Benjamina Alireho Sáenza príklad a buďme o čosi lepší.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.    

Prebitie jedného strachu ešte väčším (S. Fitzek - Strach z lietania)

23.03.2019 15:22

Sebastian Fitzek sa na našom knižnom trhu zjavil ako blesk z jasného neba a už počiatočným Balíkom si zabezpečil priazeň slovenských čitateľov, moju nevynímajúc. Na jeho tvorbe sa mi páčia (okrem iných) dve jasne dané veci - že každý príbeh je samostatný a vychádza z analýzy ľudského vnútra. Sebastian Fitzek nepodľahol trendu sérií románov s osudom skúšaným neochvejným hrdinom, pretože - ako sám hovorí - nechce skĺznuť k opakovaniu námetov a vykrádaniu seba samého. Vďaka tomu sú jeho knihy vždy jedinečným zážitkom, ktorý preverí vašu pozornosť pri čítaní a prinúti zamyslieť sa, ako málo stačí, aby sa človek ocitol v hraničnej situácii. A to je aj základom deja románu Strach z lietania. Názov je síce pomerne výrečný, ale buďte si istí, že sa stretnete s množstvom ďalších výrazných motívov. 

"Chce sa mu jeho dcéra takto pomstiť? Chce mu týmto morbídnym telefonátom nahnať smrteľný strach? Je to trest za to, že v najťažších chvíľach opustil rodinu? Matsovi sa tak triasli ruky, že sa mu ledva podarilo odomknúť obrazovku telefónu. Keď sa mu to konečne podarilo, najradšej by bol vykríkol. No len čo zazrel fotku, strach mu zovrel hrdlo. Bola na nej Nele. S enormne nafúknutým bruškom. S tvárou skrivenou bolesťou." (str. 48)

Psychotriler Pasažier 23 ponúkol pohľad na plavbu zaoceánskej lode, v Strachu z lietania sa presúvame do tisícov metrov nad zemou. Fitzek nedá pokoj dopravným prostriedkom a po čase začnete uvažovať, či nevidí svet priveľmi čierne. Nebyť však jeho mysle, nemohli by sme sa báť spolu s jeho postavami. A tie dokáže vykresliť skutočne komplexne - v centre diania sú v tomto prípade psychiater Mats, jeho dcéra Nele a bývalá kolegyňa Feli. Primárnym dejiskom je najväčšie lietadlo na svete na trase Buenos Aires - Berlín, kde je Mats konfrontovaný požiadavkou vydierača, aby cieleným pôsobením na letušku (niekdajšiu pacientku) docielil pád lietadla. Ak to neurobí do pristátia v Nemecku, jeho tehotná dcéra Nele príde o život. A rozhodne to nie je len krutý žart, zároveň totiž sledujeme aj Nele a jej súženie maniakom posadnutým mliekom a nežiaducim vplyvom ľudí na zvieratá... Do toho všetkého sa zamieša Feli snažiaca sa nájsť Nele, kým nebude neskoro, a máme pred sebou vytvorený pekne napínavý pokrm.

"Každý človek má v sebe istý bod, v ktorom sa zlomí. Keď sa pri mučení ku všetkému prizná, stane sa hoci aj vrahom, len aby bolesť konečne prestala. Nele už tento bod dosiahla. Prinajmenšom si to myslela. Hrozilo, že jej drobec ju zvnútra rozpára. Kričala, priam žobronila o hocijakú ruku, ktorú by mohla chytiť, mocne ju zvierať. Ale v tejto hnusnej šachte, naplnenej pachom krvi, potu a hnijúceho odpadu ju hľadala márne. Už by sa dokonca potešila aj návratu svojho únoscu. Ale ako sa to hovorí? Nakoniec každý umrie sám. V jej prípade to však neplatilo. Neumierala sama." (str. 223)

Sebastian Fitzek má natoľko osobitý štýl, že už po pár stranách je vám jasné, kto je autorom, aj keby ste nevideli meno na obálke. Páči sa mi, že sa nezaoberá nepodstatnými omáčkami v podobe vágnych opisov alebo úvah postáv, ale triafa priamo do čierneho. A to aj v prípade reči alebo zobrazovania násilia. Niektoré scény možno budú pre citlivejšie povahy nepríjemné (najmä v súvislosti s väznenou tehotnou Nele), ale ich vyznenie je o to markantnejšie. Nedá mi nespomenúť ani nepredvídateľnosť deja. Na rozdiel od iných kníh v danom žánri nemôžete s určitosťou vedieť, že vás čaká happyend. Na nečakané zvraty však Fitzek nečaká až na koniec, ale hádže vám ich do cesty (či, lepšie povedané, svojim postavám) omnoho častejšie. Príbeh je premyslený a čo je desivé, páchateľom nie je jasne známy vrah, ale rúti sa na vás neodbytná myšlienka, že zlo je schopný páchať ktokoľvek z nás, závisí od situácie. Strach z lietania je výborným trilerom a potvrdzuje Fitzekov status elity európskej tvorby.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Posledný boj proti Lokimu (R. Riordan - Loď mŕtych)

17.03.2019 08:08

Loď mŕtvych je ôsmou knihou, ktorú som od Ricka Riordana čítal, a napriek opakujúcej sa schéme mu zakaždým sadnem na lep. Ako to ten autor robí? Všetky jeho príbehy sú postavené na rovnakom základe - skupina kamarátov-bojovníkov sa musí v určenom časovom limite dostaviť na vopred známe miesto, kde na nich čaká úhlavný nepriateľ, aby zviedli náročný boj. Medzitým, počas cesty, stretávajú viac či menej známe bytosti a bohov z mytológie a epizodicky ich predstavujú čitateľovi. Svojím spôsobom ide o počítačovú hru v knižnej podobe - čiateľ musí prekonať levely s rôznou náročnosťou, aby sa dostal až pred najväčšieho protivníka. V prípade trojdielnej série Magnus Chase a bohovia Asgardu je to boh Loki, preslávený hlavne vďaka marvelovskému univerzu. Tu má však ďaleko od danej uhladenej a modernej verzie. 

"Magické explózie, lúče svetla, sekery, meče a urážky módneho vkusu lietali všetkými smermi a proti nim prívaly slanej vody, ľadová triešť a gule krvavo sfarbenej želatíny. Čosi mi našepkávalo, že obryne sú omnoho silnejšie, keď spoja sily, ako to urobili, keď nám potápali loď. Zatiaľ sme prežili len vďaka tomu, že sa každá sestra sústredila na zabitie vlastného cieľa. Darilo sa nám, pretože sme ich zamestnali každú osobitne." (str. 104)

Ako hovorí slovník na konci knihy, Loki je boh klamstiev, podvodov a mágie, syn dvoch obrov a striedavo záhubou a hrdinom bohom Asgardu a ľuďom. Jednoducho, nedá sa mu veriť, a práve v tom tkvie hlavný kontrast medzi ním a Magnusovou patriou. Tá drží celý čas spolu, napriek občasným nezhodám sa na seba vždy môžu spoľahnúť a sú schopní aj najvyššej obety. Na druhej strane Loki, aj keď má k dispozícii početnú armádu zombíkov a obrov, je prakticky sám. Rick Riordan si dobre uvedomuje, ako môžu jeho príbehy pôsobiť na mladých čitateľov, a nenápadne im podsúva dôležité hodnoty. Priateľstvo, súdržnosť, lojalita - to je len zlomok morálnych vlastností, ktorými disponujú jeho hrdinovia. A robí to veľmi múdro, každá kapitola v podstate prináša informácie o severskej mytológii, ktorú šikovne prepracoval do pútavého príbehu. Dospelý čitateľ sem-tam možno pokrúti hlavou nad niektorými motívmi či zvratmi, ale mladší, ktorému je séria primárne určená, bude určite nadšený. 

"Na to, aby sme sa dostali k Naglfaru, máme čas dozajtra, povedala Frigg... alebo najneskôr do pozajtra. Pristihol som sa, že váham, skoro si želám, aby sme to nestihli a ja som sa nemusel sám postaviť proti Lokimu. Ale nie. Kamaráti sa na mňa spoliehajú. Kvôli každému, koho poznám, každému, koho nepoznám... musím ragnarok odložiť, ako najviac to pôjde. Musím dať Sam a Amirovi šancu na normálny život, a tiež Annabeth a Percymu a Estelle, Percyho malej sestričke. Tí všetci si zaslúžia viac než zničenie planéty." (str. 307)

Severská mytológia nie je taká známa ako antická, ale rozhodne je nemenej zaujímavá. Rick Riordan ju vo svojej trilógii predstavil pomerne komplexne, nezabudol na žiadne z najvyšších božstiev ani bytosti súvisiace s deviatimi svetmi. Tí, čo poznajú aj autorovu predošlú tvorbu, si môžu zaspomínať aj na kultového Percyho Jacksona, ktorý odštartoval Riordanovu mytologickú mániu a ukáže sa na začiatku príbehu. Magnus Chase je totiž bratrancom jeho vyvolenej Annabeth, čo je tiež pekným dôkazom prepojenia jednotlivých náboženstiev. Oceňujem aj záverečný súboj dobra a zla v Lodi mŕtvych. Namiesto boja, kde by tiekli potoky krvi (hoci aj na to miestami dôjde), čelí Loki Magnusovej výzve slovne sa urážať. To mi nepripadalo ako celkom vhodný výchovný prvok, ale aj to napokon Rick vyriešil bravúrne. Bohovia Asgardu síce skončili, ale ako je zvykom, určite sa s nimi ešte stretneme v iných románoch. Svet, ktorý Riordan vytvoril, je na to dostatočne široký.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Odľahlé končiny zahmlené zločinom (P. Finch - Mrtvý muž přichází)

13.03.2019 19:06

Paul Finch sa dostal na môj osobný pomyselný Olymp autorov psychotrilerov vďaka knihe Klub zabijáků. Čo kapitola, to zvrat, napätie sa dalo krájať a dej skvelo prepojil úvod série s novým prípadom. Čosi také sa dá len ťažko prekonať a román Mrtvý muž přichází je skutočne oproti predošlému ľahší variant. Mark Heckenburg predsa len nie je zo železa a aj keď má opäť dočinenia so šialeným psychopatom, podobnú nálož ako naposledy by už nemusel rozdýchať tak rýchlo. Aktuálna časť série je svojím spôsobom osobitá, pretože sa odohráva mimo zavedeného prostredia aj väčšiny postáv, na ktoré sme zvyknutí. Vo väčšej miere sa stretneme aspoň s Heckovou bývalou nadriadenou Gemmou, ktorá má priamu spojitosť so zločinom, ktorý Mark vyšetruje na svojom novom pôsobisku. 

"Celou dobu se zdálo, že usiluje o sebezdokonalení: ustavičně poupravoval a měnil svoje metody, a to natolik, že v počátcích vyšetřování, než se do něj Gemma zapojila, si policejní sbor nebyl jistý, jestli má opravdu co do činění se sériovým vrahem. Nebýt toho, že Cizák všem obětem po smrti brutálně vypíchal oči, což se stalo takovým jeho podpisem, možná by vyšetřovali jednotlivé případy zvlášť." (str. 93)

Heck sa z pozície jedného z najlepších detektívov oddelenia sériových zločinov v Londýne presunul do nehostinného, zahmleného a odľahlého prostredia severu. Nové miesto sa malo vyznačovať pokojom, stereotypným plynutím času a miernymi šarvátkami medzi miestnym obyvateľstvom. To sa aj splnilo, ale len do chvíle, kedy dôjde k útoku na dve mladé turistky. Heck vďaka zmienke o melódii Sinatrovej piesne spozornie a kontaktuje Gemmu, aby sa s ňou poradil o prípade Cudzinca, sériového vraha vyčíňajúceho pred desiatimi rokmi. Bola to práve Gemma, komu sa ho vtedy podarilo postreliť, no jeho telo nikdy nenašli. A tak Heckova niekdajšia šéfka prichádza za ním, aby spoločne rozlúskli staro-nové zločiny. Námet románu je pomerne jednoduchý a jasný, je ukážkou zvládnutého remesla, ale neprináša prakticky nič nové. Je to škoda. Akoby si Paul Finch potreboval oddýchnuť od prílišného napätia a priklonil sa viac k tradičnej kriminálke. Čo sa mu však nedá uprieť - a robí to jeden z najvýraznejších prvkov diela - , je atmosféra, ktorá priam žije a dýcha ako osobitná postava.

"Heck uhnul tak prudce, že jeho čtyřkolka chvíli jela po dvou kolech a hrozilo, že se převrhne. Zoufale manipuloval řízením, dokud se nevrátila na všechna čtyři. Vyjel do svahu nalevo, jeho protivník také. Řítili se vedle sebe, čtyřkolky se bokem skoro dotýkaly. Jak terén střídavě klesal a stoupal, od kol jim odletovaly hroudy a drny. Heck se pootočil a spatřil vrahovu masku a zuřivé oči, které na něj skrz otvory v černé kůži zíraly s nelidskou divokostí. Hnali se v tom fascinujícím sepětí kupředu, ani jeden se nedíval, kam jedou, a vteřiny míjeli." (str. 238)

Autorovi sa dokonale podarilo vystihnúť charakter prostredia. Vďaka jeho opisom (ktorých je v texte možno až priveľa) sa viete ľahko vcítiť do dejiska plného hmly, ťažkých mračien, močiarov a samoty. Fanúšikovia príbehov zasadených do špecifického priestoru budú určite jasať, je to odklon od tradičných miest či vidieka. V tomto smere zvolil Paul Finch správny krok, Mrtvý muž přichází tým získal na originalite a predsa len sa čímsi odlíšil od ostatných častí série. Pozorní čitatelia (a najmä tí, ktorí sa venujú danému žánru) v texte iste nájdu náznaky, ktoré ich dovedú k odhadom možného páchateľa. Ako sa ukáže, nič nie je náhoda, autor má príbeh premyslený a ten drží pokope napriek dekáde, ktorá ho ohraničuje. Bolo celkom príjemné pozrieť sa viac aj na Gemminu minulosť, ide napokon o dôležitú postavu v Heckovom osobnom aj pracovnom živote. Mark Heckenburg potvrdzuje status neohrozeného zástancu práva a spravodlivosti, hoci dúfam, že sa ešte vráti do starých koľají.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Odhaľovanie životov za zatvorenými dverami (Z. Šulajová - Tajomstvá jedného domu)

12.03.2019 08:09

Zo Zuzky sa stala Zuzana a z tvorkyne denníkových zápiskov sledujúcich cestu dievčaťa hľadajúceho si miesto v živote autorka kriminálneho románu. Ako študent som mal aj ja tú česť zoznámiť sa s Paulinými osudmi, dokonca som si bol istý, že sa raz so Zuzkou ožením :D Kto pozná jej tvorbu, bude jej premenu vnímať ako logický krok. Už v Džínsových denníkoch (hlavne v neskorších dieloch) badať väčšie zasahovanie do spoločenských tém, ktoré sa odkrývajú aj v Tajomstvách jedného domu. Iste, prevažuje v ňom žáner krimi, ale žiadna dobrá detektívka sa nezaobíde bez prepierania aktuálnych problémov. Prostredie domu s pestrými charaktermi susedov je vďačným dejiskom, ktoré autorka využíva naplno. Napokon, čo je lepším námetom ako samotné medziľudské vzťahy a skryté túžby? 

"Nenávidel polišov, nenávidel systém. Všetko šlo dolu vodou a nič nefungovalo, ako by malo. Poliši tu neboli na to, aby pomáhali a chránili, ale aby buzerovali a nútili ľudí obchádzať z jeho pohľadu pridrbané zákony, ktorých cieľom bolo ovládať masy a ochraňovať vyvolených. Kým vystúpil z auta, zostal chvíľu sedieť... Hľadel na budovu riaditeľstva, ktorá sa mu javila ako bezodná diera. Zhltne ho. Musí sa sústrediť. Smrť je jeho súčasťou." (str. 112)

Krimi je žáner so záludnosťami, ktoré sa jednoducho nedajú obísť. V prvom rade ide o vyšetrovateľské postupy, prácu policajného zboru a špecifický slovník. Zuzana Šulajová, ako sama priznáva v poďakovaní, využila predovšetkým znalosti svojho otca a ďalších konzultantov, ktorí ju bližšie oboznámili s danou problematikou. Vďaka tomu sa jej podarilo verne a autenticky zobraziť odhaľovanie pravdy ohľadom úmrtia Estery Kumilovej. Príbuzní, susedia, bývalý partner - motív zniesť ju zo sveta malo viacero osôb, poručík Tibor Dregonič je však odhodlaný zistiť pravdu. I keď miestami to môže byť dosť náročné, keďže mu zastiera úsudok jedna zo zoznamu podozrivých - spisovateľka Verena Cionová. Osudové ženy nikdy neprichádzajú potichu a už vôbec neprinášajú pokoj do života ich "obetí". V tomto mi Tajomstvá jedného domu zaváňali až noirovou atmosférou, pre ktorú sú typické práve silné ženské osobnosti, hĺbaví detektívi a m(i)esto plné záhad...

"Spôsob vraždy bol priam humánny. Zlučoval sa so Szeherenovou láskou k nej. O jej foramen ovale mohol vedieť priamo od nej. Nechcel by, aby trpela, a nevidel už iné východisko...? Bol pokorný, ultáčaný, submisívny a služobník. Plati, všetko robil, počúval jej nadávky a nespokojnosť a sledoval, ako ho podvádza. Alibi nemal, motív áno. Mohol to však byť aj Bonárt. Tiež nemal alibi a motív tu bol. Mal poruke aj zdravotnú sestru, ktorá ho mohla poučiť o spôsobe vraždy, na ktorý nikto nemusel prísť, keby nemali smolu a Kumilová sa nedostala do rúk pedantného Stana Čeribena, starej školy." (str. 269)

Kniha je na slovenské pomery rozsiahla (469 strán), nech vás to však neodradí. Zuzka Šulajová nie je na literárnom poli žiadnym nováčikom a vie, ako udržať čitateľovu pozornosť. Nerád by som prezrádzal veľa z deja, ale poviem aspoň toľko, že smrť komplikovanej Estery nebude jedinou. Prípad ako taký je celkom prepracovaný, všetko dá napokon dokonalý zmysel, no viac-menej ide o bežnú kriminálku, ktorá neurazí, ale ani neprekvapí. Zuzane však poloha autorky pre dospelých sedí rovnako ako pri tvorbe pre mladšie ročníky. Tí, čo rástli spolu s ňou, určite siahnu aj po jej novinke, a vzhľadom na všeobecnú obľúbenosť žánru má šancu získať aj nových čitateľov. Tajomstvá jedného domu pritiahnu totiž pozornosť aj vydarenou obálkou. Z textu cítiť aj nežnú stránku autorkinej osobnosti, kriminálny námet je doplnený aj o romantickú líniu, ktorá môže niektorým čitateľom pripadať nadbytočná, ale mne nevadila. Vo svete musí byť rovnováha, tak prečo nevyvážiť ťažké témy niečím pozitívnym? 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dajte si pozor na želania (L. Constantine - Posledná pani Parrishová)

11.03.2019 16:06

Väčšinou som voči novým autorom a autorkám skeptický, ale pri vydavateľstve Slovart som ochotný urobiť výnimku. Väčšinou sa im totiž podarí trafiť do čierneho a ich trilery patria medzi najlepšie v danom žánri. Pod menom Liv Constantine sa ukrýva sesterské duo a Posledná pani Parrishová je jeho debut. To ma inšpirovalo zistiť si o nich čosi viac a narazil som na odporúčania slávnych spisovateľských mien ako napr. Karin Slaughter či Lee Child, a hoci ich beriem ako formu reklamy, v tomto prípade sú opodstatnené. Ide o pomerne komorný príbeh, no s o to hustejšou atmosférou. Rodinné zväzky rozhodne nie sú pevnou štruktúrou, symbolizujúcou pokoj a bezpečie. Dôvera a láska sú faktormi, ktoré sú skôr vynúteným cieľom než prostriedkom mierového spolužitia. A stačí na to obyčajná nízka závisť...

"Svet bohatých a mocných, držia spolu, pripíjajú si navzájom, namyslení, sebavedomí v tom svojom jednopercentnom kúte sveta. Hoci sedela pri stole s Daphne, cítila sa rovnako cudzo ako v čistiarni. Chcela niekam patriť, aby si ju ľudia vážili, obletovali ako Daphne. Už mala plné zuby byť niekým, koho si nik ani len nevšimne. Dnešok sa nevyvíjal podľa jej predstáv. Jackson nespustil z Daphne oči." (str. 84)

Amber Pattersonová nie je spokojná so svojím životom, napredovaním v práci ani skromným bývaním. Túži po obdive, lepšej spoločnosti a úspechu. Aby si mohla dovoliť vysnívaný luxus, musí začať konať. A preto zameria pozornosť na manželov Parrishovcov. Daphne Parrishová stelesňuje všetko, po čom prahne Amberino srdce - je krásna, obletovaná a vážená. A Amber sa rozhodne zaujať jej miesto po boku jej manžela Jacksona. Aby to dosiahla, votrie sa do ich rodiny a postupne si získava Daphninu dôveru. To však znamená vŕšiť jedno klamstvo za druhým a mať sa stále viac na pozore. Jackson si Amber síce (spočiatku) sotva všíma ako objekt túžby či citov, Amber sa ale nevzdáva. Chce majetky, peniaze, oblečenie... no nie Jacksonove dve dcérky. Aby toho nebolo málo, Amber napokon dostihne jej (pravdivá) minulosť. A tak okrem toho, aby starostlivo budovala svoj plán stať sa súčasťou smotánky, musí sa vysporiadať aj s vlastnými démonmi. A skĺbiť tieto dve úlohy nebude vôbec jednoduché...

"Musela som sa dostaviť pred súd, aby ma uznal spôsobilou ako matku. Stretli sme sa s jeho advokátom, hrala som jeho hru. Musela som dosvedčiť lži, že som počula vnútorný hlas, ktorý ma nabádal ublížiť dieťaťu. Musela som sľúbiť, že budem chodiť k doktorov Finnovi, Jacksonovmu kamarátovi, bolo to smiešne. Správal sa, akoby mu šlo o moje dobro, pýtal sa, ako si zvykám doma, no obaja sme vedeli, že je to len hra. Jackson ma mal vo svojej moci, robil všetko pre to, aby som ho nemohla opustiť, a doktor Finn by svojimi poznámkami doložil čokoľvek, čo by od neho Jackson požadoval." (str. 209)

Napriek tomu, že dej sa poriadne rozbehne až po pár desiatkach strán, nebudete sa nudiť. Príbeh je rozdelený do troch častí. Prvá je venovaná Amber, druhá Daphne a v tretej sa už jednotlivé postavy prelínajú, aby si čitateľ dokonale užil ich súperenie. Ako sa totiž ukáže, nikto nie je bez viny a Amber nie je jediná, kto má za ušami. Ani Jackson nezaostáva, ani zďaleka nie je takým dokonalým manželom, ako sa na prvý pohľad zdá. Autorky si písanie očividne užívali a so svojimi postavami sa pekne pohrávajú. Námet o snahe rozvrátiť manželstvo nie je vôbec nový, no v ich ponímaní naberá na pútavosti a vyžmýkali z neho maximum. A nielenže oceňujem nepredvídateľnosť deja u Liv Constantine, ale aj obálku slovenského vydania. Na prvý pohľad obrázok dokonalej podoby, ale pod hladinou môže pokojne číhať zlo... Záleží na tom, z akého uhla sa na príbeh pozriete. Posledná pani Parrishová je ďalším správnym krokom v žánri psychotrileru, vydajte sa na cestu spolu s ním :-)

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Vedecký postup v službách zla (F. Thilliez - Atomka)

09.03.2019 08:18

Atomka je tretím dielom série s komisárom Franckom Sharkom a jeho kolegyňou Luciou Henebellovou. Franck Sharko pritom nie je vo francúzskej krimi literatúre žiadny nováčik. Franck Thilliez (ktorý svojho hrdinu pomenoval skromne zrejme podľa seba) s ním pracuje už od roku 2003 a za ten čas mal tento osudom skúšaný policajt dočinenia s tou najväčšou psychopatickou spodinou. Päťdielna séria, kde získal novú partnerku (v práci i v láske), spätne mapuje aj Sharkove predošlé prípady, a Atomka je toho žiarivým príkladom. Jej dej sa totiž rozvíja v dvoch rovinách - prvá sleduje samostatný prípad, druhá Sharkovo osobitné pátranie po vrahovi využívajúcom (či zneužívajúcom) celý jeho profesijný aj intímny život. Kniha je teda nabitá všemožnými motívmi, ktoré v každej kapitole prinesú niečo nové a udržujú čitateľa v strehu.

"Lucie se narovnala a představila si výbuch ve vrahově mysli. Poprvé byl konfrontován s obětí, která se vrátila z onoho světa. V hlavě mu musely vířit protichudné pocity. Musel mít obrovskou radost a zároveň strach. Co má teď s objektem pokusu udělat? Má ji pustit? To nepřipadalo v úvahu! Možná si ji po nějaký čas nechal u sebe, vyptával se jí, mluvil s ní, snažil se pochopit, co se skrývá za hranicí života. Nakonec ji ukšrtil a uložil k ostatním." (str. 167)

Celá séria je postavená na moderných vedeckých pokrokoch, čím sa výrazne odlišuje od mnohých iných, ktoré ťažia iba z klasického honu na páchateľa. Prípady Sharka a Henebelleovej zabŕdajú do genetiky, biológie a najnovšie do chemických procesov spojenými s telesnými funkciami. Nemusíte sa však obávať prílišného mudrovania, Franck Thilliez vie skvelo uchrániť hranicu medzi prehnanou odbornosťou a jej využitím pre potreby príbehu. Dve dejové línie navyše poskytujú dostatok priestoru na rozvíjanie dramatických okamihov, ktorých v Atomke nájdete požehnane. Prípad je totiž natoľko komplikovaný, že každá objavená stopa paradoxne vyvolá ešte viac otázok. A odpovede sa musia hľadať tak v historických súvislostiach, ako aj v iných krajinách, preto sa okrem dominantného Francúzska ocitneme v úvode aj na Ukrajine či v priebehu knihy v USA. Niektorým čitateľom by mohlo vadiť zobrazené utrpenie, a to aj v spojení s deťmi, ale mne sa páči autorova odvaha ukázať všetky odvrátené tváre spravodlivosti. 

"Teplota rychle stoupala a vzduch je štípal v nose. S namočeným čelem a s nosem vraženým do bundy Lucie přistoupila k zadnímu oknu a strhla z něj fotorgrafie. Opona ohně byla příliš zuřivá a kouř příliš hustý, než aby se mohly pokusit projít tudy. Dassonville se snažil udržovat oheň, házel do něj pneumatiky, dřevo a všechno, co mu přišlo pod ruku, kropil benzinem. Lucie se vrátila ke dveřím. Začala do nich strkat ramenem a nakonec se jí podařilo dveře na pár centimetru otevřít. Vykoukla ven a zjistila, že vchod je zatarasený hromadou pneumatik, které taky začínali pomaličku hořet." (str. 311)

Atomka vychádza zo skutočných udalostí, ako je výbuch elektrárne v Černobyle (ako napovedá aj názov) či výskum Alberta Einsteina alebo Marie Curieovej. Rádioaktivita, mimotelový krvný obeh, zníženie telesnej teploty do bodu, kedy sa zastavia funkcie vnútorných orgánov, to všetko sú základné body príbehu, ktorý vám nedovolí nudiť sa. Fanúšikovia trilerov budú nadmieru spokojní, tí zbehlejší ocenia nielen atmosféru, ale aj prvky príbuzné s inými francúzskymi románmi. Pri scénach v horskej psychiatrickej liečebni som si nevdojak spomenul na Mráz od Bernarda Miniera či na novší Výkrik od Nicolasa Beugleta. Atomka je v rámci série nevyhnutná, pretože odhaľuje veľa zo života ústrednej postavy Sharka, ktorý je viac-menej zahalený tajomstvom, a tiež pre posun v jeho vzťahu s Luciou. Tento diel sa mi javí ako najlepší, čo sa môže odraziť dvojako - buď ide o vrchol série a kvalita bude pozvoľna klesať, alebo bude ďalej stúpať, až Franck Thilliez prekoná sám seba. Či už tak, alebo onak, určite vytrvám až do konca.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Fascinujúca ukážka rodinných hodnôt v krutých časoch (G. Hunterová - Mali sme šťastie)

07.03.2019 09:20

Príbehy obyčajných ľudí z druhej svetovej vojny vyhľadávam len sporadicky. Dôvodov je viacero. Napríklad ten, že na mňa vždy silno zapôsobia a zotrvajú v mojej mysli dlhšie, takže v nej ešte nie je priestor pre ďalší. Okrem toho však v poslednom čase vychádza čoraz viac titulov s danou tematikou, akoby sa chceli vydavateľstvá priživiť na trende ťažkých skutočných osudov, čo sa mi nepáči, a tak dochádza k nutnému výberu. Vydavateľstvo Tatran dlhodobo potvrdzuje status kvalitných kníh, a tak bolo pre mňa ľahšie siahnuť po románe Mali sme šťastie. A urobil som dobre. Knihu radím na svoj osobný piedestál spolu so Slávikom od Kristin Hannah a Pod šarlátovou oblohou od Marka Sullivana. Nielenže ponúka priam neuveriteľný príbeh jednej rozdelenej rodiny, ale nayše reflektuje židovskú situáciu počas druhej svetovej vojny v naozaj širokom rozsahu. 

"Herta si zapcháva uši. Bojí sa, že vykríkne, ak začuje zvuk ďalšieho tela dopadajúceho na zem. Takto sa zbavujú už tretieho. Vyhodení ako odpadky, ponechaní, aby zhnili vedľa koľajníc. Na chvíľu sa jej darilo vytesniť ohavnosť toho všetkého. Dala sa otupiť. Nahovárala si, že všetko je len fraška, úsek z hororu. Pozorovala zhora samu seba; jej myseľ sa vznášala nad jej fyzickým telom." (str. 96)

Georgia Hunterová sa o pohnutej minulosti svojej rodiny dozvedela ako tínedžerka pri práci na školskom projekte. Mala za úlohu zmapovať zaujímavé udalosti predkov a až vtedy sa k nej dostali informácie o osude jej starého otca a jeho najbližších príbuzných. Pátranie po odpovediach ju priviedlo k zisteniu, že má rodinu roztrúsenú po rôznych kútoch sveta a okolnosti jej pôvodu ju napokon priviedli k myšlienke zaznamenať jej neuveriteľný príbeh. Pretože nejde len o hrôzy a krutosť, aké svet ešte nezažil, ale v prvom rade o oslavu pevných hodnôt, ktoré prekonajú aj tie najtemnejšie časy. Mali sme šťastie je Hunterovej debut, ale na texte to vôbec nie je vidno. Máte pocit, akoby ho napísala ostrieľaná spisovateľka. Napriek náročnej téme dokázala ustriehnuť početné motívy, držia pokope a vytvárajú mozaiku, aká sa len tak nevidí. Pracovné tábory na Sibíri, život v poľskom gete, úteky pred gestapom, pôsobenie v odboji, emigrácia, ukrývanie sa a každodenný strach o život... Tento román vám nedá pokoj, kým neobrátite aj poslednú stranu.

"Bella sa hnevala, že rodičia zmarili jej plán, že sa vzdali nádeje. Ponúkla im šancu na útek. Chcela, aby vzali svoj osud do vlastných rúk - ale namiesto toho, aby prevzali opraty, odtiahli sa od nich a spadli zo sedla, premožení vlastným strachom. "Prosím!" žobronila nakoniec Bella, vzlykajúc na matkinom ramene. Slzy jej stekali po lícach, ale podľa ich ovisnutých pliec, podľa ich skleslých pohľadov poznala, že už nevládzu bojovať. Správa o Anninom zmiznutí z nich vysala všetku silu. Akoby z nich ostali už len škrupiny, prázdne, vyčerpané a vystrašené." (str. 223)

Kým ma kniha ešte len čakala, názov Mali sme šťastie mi vzhľadom na tému pripadal prinajmenšom netypický. Až pri čítaní (a dočítaní) som si uvedomil, že nič vhodnejšie Georgia Hunterová ani zvoliť nemohla. Nielenže má veta súvis s hodnotením udalostí konkrétnou postavou, ale je navyše aj presná a pravdivá. Milióny ľudí prišli o domov, rodinu, zázemie, vnútorný pokoj, istotu, majetky, ba aj život... Rodina Kurcovcov z poľského Radomu okúsila všetky bezútešné úskalia vojny a napriek tomu dokázali vytrvať. Hoci aj u nich sa, samozrejme, vyskytli situácie, kedy mali na mále a čitatelia sotva budú pri nich dýchať. Veru aj ja som občas pochyboval, či tá alebo oná udalosť napokon nebude pre niekoho konečnou... Oceňujem aj obálku lemovanú, hudba v príbehu totiž tiež zohráva významnú úlohu a definuje umelecké cítenie rodiny. Mali sme šťastie je vynikajúci román, mal by obsadiť všetky výrazné miesta v kníhkupectvách, aby neušiel pozornosti žiadneho knihomoľa. Tam, kde sa končí cesta nádeje, sa vždy môže nájsť niekto, kto vám podá pomocnú ruku alebo na vás myslí... Pri podobných tituloch si živo uvedomujem, akých zverstiev je človek schopný a pevne verím, že nič podobné sa už nikdy nezopakuje. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Charizma a talent ruka v ruke s neverou (N. Woodová - Pani Hemingwayová)

06.03.2019 11:09

Osobnosť a tvorba amerického autora Ernesta Hemingwaya sú predmetom záujmu čitateľov i odbornej verejnosti. Život nositeľa Nobelovej ceny za literatúru bol poznačený bohémstvom, láskou, smrťou, túžbou prekonať svoje možnosti a spraviť svet lepším miestom. Vrhal sa nielen do vlastných, ale aj cudzích bojov, aby pomohol spravodlivosti, no často pritom zabúdal na ľudí z najbližšieho okolia. Debutujúca autorka Naomi Woodová sa podujala preskúmať Hemingwayovu korešpondenciu, dobové články a množstvo iných materiálov a podať ucelený obraz o jeho osobnosti cez pohľad jeho štyroch manželiek. Rovnakou mierou sa venuje každej z reálnych postáv. Nehodnotí, neodsudzuje, preniká do duše obyčajných žien s neobyčajnou možnosťou žiť po boku jedného z najslávnejších svetových spisovateľov, akoby to bol bežný románový hrdina. 

"Celé Vianoce strávili v trojici na horách. Zas až toľko nelyžovali, po večeroch si čítali pri kozube, popíjali sherry, hrali biliard alebo bridž pre troch. Zo žartu si hovorili hárem... Hadley ostala dlhšie, Ernest sa musel kvôli práci vrátiť do Paríža. Čoskoro prišlo volanie z druhého brehu, či by si nemohla prísť pozrieť, čo napísal vo vlaku cestou domov. Fife si vtedy nevzala taxík, šla pešo. Dúfala, že sa jej podarí vyhnať z hlavy hriešne myšlienky." (str. 85)

Hadley, Fife, Martha a Mary - každá bola svedkyňou inej časti Ernestovej životnej púte a vtisla mu svoju nezameniteľnú pečať. Či už ako morálna a citová podpora, alebo ako múza pri vytváraní silných ženských postáv. Hemingway vrúcne miloval všetky svoje ženy. Až kým nespoznal ďalšiu, ktorá ho načisto opantala... Hadley Richardsonová, priemerná žena z amerického Stredozápadu, rástla spolu s ním, poskytovala mu pocit bezpečia a pokoja počas jeho búrlivej cesty na výslnie. Hoci majú spolu syna, Hadley si uvedomuje, že ani rodinné zázemie jej nepomôže pred bohatou a svetáckou novinárkou Pauline Pffeiferovou, prezývanou Fife. Spoznali sa v Paríži a vytvorili netradičný trojuholník, vopred odsúdený na odchod najslabšieho článku. Fife mohla mať konečne milovaného muža len pre seba, no po niekoľkých rokoch sa Ernest v Španielsku počas občianskej vojny zoznámi s korešpondentkou Marthou a ďalší zakázaný (hoci zároveň nie veľmi ukrývaný) pomer je na svete. Martha Gellhornová sa stala Hemingwayovou inšpiráciou a za zvukov vojny symbolizovala útočisko a útechu. Zrod aj koniec ich vzťahu bol poznamenaný vojnami. Konečnou sa pre nich stala druhá svetová, počas ktorej si uvedomili, že nemajú spoločnú budúcnosť, a Martha sa takisto stala napokon iba "prestupnou stanicou". Manželkou číslo štyri bola Mary Welshová. Vydržala s Ernestom najdlhšie, ale manželove postupujúce ťažkosti, depresie a nevyrovnané reakcie postupne zabíjali ich náklonnosť a ustupovali pred neistotou a rozčarovaním. Posledné dni autora, poznamenané samotou a nostalgiou, vyvrcholili osudovým výstrelom...

"Vytiahol ju z depresie, akú pozná iba spisovateľ - a len iný spisovateľ je schopný pochopiť ten zvláštny, nevysvetliteľný pocit márnosti. V to popoludnie dal každému ulovenému tučniakovi meno niektorého kritika, ktorého obaja nenávideli, a večer si vo Fince upiekli celú plejádu newoyrských nafúkancov. Martha dojedá denný prídel a spomína, ako ju kedysi ľúbil. Prečo sa jeho láska premenila na hnev a zlosť, čo to spôsobilo? Si pre mňa ako droga, chrstol jej do tváre ani nie pred hodinou v Paríži, akoby znechutený sám sebou. A teraz je koniec, pomyslí si..." (str. 184)

Naomi Woodová sa nezameriava na jednotlivé manželstvá v celom rozsahu. Upozorňuje na záverečné dejstvá a retrospektívne sa vracia k najdôležitejším udalostiam počas ich trvania. Citlivo vykresľuje jednak ženské vnútro, trápenia i radosti, a jednak predstavuje osobnosť Ernesta Hemingwaya nielen ako autora, ale predovšetkým ako človeka z mäsa a kostí. Priznám sa, že najväčšmi som "fandil" Hadley a Fife, zrejme preto, že sa ako "postavy" vyskytovali v knihe už od začiatku, a preto som si k nim ako čitateľ vybudoval pevnejší vzťah. V Pani Hemingwayovej sa mieša beletria s literatúrou faktu a je určená tak nenáročným čitateľom, ako aj tým, čo sa chcú dozvedieť niečo nové. Naomi Woodová sa prejavila ako zručná majsterka a jej slová vo vás budú rezonovať ešte nejaký čas po dočítaní knihy...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Mrazivo horúci boj proti neviditeľnému nepriateľovi (T. Adams - Zásah)

05.03.2019 08:40

Americký autor Taylor Adams má na konte tri úspešné romány. Spočiatku bývam skeptický voči novým menám na obálkach, ale keď vydavateľstvo Ikar vydalo jeho dve knihy v rýchlom časovom slede, povedal som si, že na ňom zrejme niečo bude. A jeho Zásah sa nakoniec ukázal ako zásah do čierneho. Slabá slovná hračka, viem. Ale aj tie sú súčasťou reči postavy, ktorej motivácia je hlavnou (a dosť desivou) silou deja. Páči sa mi, že hrdinami Adamsovej knihy nie je vymakaný špecializovaný tím pátrajúci po sériovom vrahovi, ako je to v súčasnosti trendom, ale obyčajný manželský pár, čo sa ocitne v prekérnej situácii. James a Elle sú tak čitateľovi mnoho bližší, dokáže sa s nimi ľahšie stotožniť aj držať im palce, aby to dotiahli do úspešného konca. Čo vôbec nie je ľahké, keďže sa stali obeťami vo vopred pripravenej pasci...

"Zamieril na brunetku z toyoty a stredom zameriavača ju dôkladne rozštvrtil. Stála vedľa manžela a držala sa ho za lakeť, len pár krokov od motora ich auta. Keby sa mu podarilo trafiť ju presne do stredu tela, dostal by úžasný červený fľak na celej prednej kapote. Z toho mal zakaždým veľmi príjemný pocit. Niet nad poriadny rozprsk vnútorností typu Johna F. Kennedyho, keď to niekto schytá pred správnym pozadím..." (str. 49)

James a Elle cestujú naprieč Mohavskou púšťou v Nevade v ústrety novému životu. Ten dovtedajší bol poznačený nevydarenými tehotenstvami a obaja už sú unavení zo zmarených nádejí. Cestou analyzujú svoju situáciu, snažia sa myslieť pozitívne, no všetko sa zmení v momente, keď im náhle auto vypovie službu. Až prineskoro si uvedomia, že obchádza diaľnice, porucha motora a stretnutie s podozrivo vyzerajúcim chlapom na pumpe neboli náhody. Ako muchy sadli na lep predátorovi so zvrátenou záľubou poľovať na cudzincov... Jeden a pol kilometra odtiaľ na nich cieli zameriavačom psychopat pohrávajúci sa s nimi aj s ďalšími osobami, ktorí sa ocitnú v jeho zornom poli. A tak musia niečo vymyslieť skôr, ako chlap z benzínky odtiahne to jediné, čo stojí medzi nimi a vrahom s puškou - ich autá... Námet je to jednoduchý  a pritom úderný. Mal som však obavy, či mu nutnosť jeho obmedzenia na úzky priestor nebude na škodu. Je síce pravda, že sa príbeh v drvivej väčšine odohráva viac-menej na jednom mieste, ale Taylor Adams si s tým našťastie dokázal poradiť.

"Naklonil sa k nej a pobozkal ju. Len tak, lebo sa mu zdalo, že je na to najvhodnejšia chvíľa - v nefunkčnom aute, ktoré navigujú pomocou úlomku zrkadla, so zabijakom v pätách a s druhým, ktorý ich sleduje z úkrytu vzdialeného jeden a pol kilometra. Nemal nijaký plán. Netrúfal si myslieť dopredu. Každý nápad a každý ďalší krok boli improvizovanou reakciou vo svete, o ktorom rozhodoval Tapp a v ktorom im jedna za druhou ubúdali možnosti. Kdesi v zastrčenom kúte hlavy sa James modlil. Hoci mu nebolo jasné, či vôbec verí v nejakú vyššiu moc, bola tam." (str. 189)

Pôvodný motív využíva naplno, od technického využita auta cez počasie a fyzikálne topologické veličiny až po vlastné spomienky a životné skúsenosti zúčastnených. Na môj vkus sa síce autor miestami až príliš rozpisoval o malichernostiach a vnútorných poryvoch (napríklad v súvislosti so snajperom), čo ma nútilo ich len zbežne preletieť pohľadom. Téma knihy si jednoducho vyžadovala dynamiku a akciu, podobné odbočky jej len škodia. Napriek tomu ostáva Zásah pamätateľným titulom a Taylor Adams menom, s ktorým treba v tomto žánri počítať. Svoj triler postavil na snahe prežiť napriek bezvýchodiskovej situácii a ukazuje, aké dôležité je zachovať si rozvahu a zdravý rozum. Prebal knihy hlása, že jeho román Niet úniku, ktorý vyšiel u nás v októbri, je v hľadáčiku filmových tvorcov. To ma ešte viac motivuje siahnuť aj po ňom. Ak to takto pôjde ďalej, Adams sa stane ďalším mojím "must-read" autorom.

1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>