Blog

Kniha ako dôkaz všestrannosti (T. Hanks - Neobvyklý typ)

22.09.2018 16:49

Poviedky nikdy neboli mojou šálkou kávy. Obľubujem rozsiahlejšie príbehy, kde sa môžete dokonale zžiť s postavami, a nemusíte čeliť náhlemu koncu vo chvíli, keď im začnete prichádzať na chuť. Lenže Tom Hanks je priveľkým lákadlom, aby sa dal len tak obísť, a navyše som na jeho zbierku počúval pochvalné slová z viacerých strán. Neobvyklému typu, súboru sedemnástich obrazov zo života pestrej palety ľudí, som teda dal napokon šancu. A konečný verdikt? Čas strávený s knihou sa ukázal ako dobrá investícia. Prvá poviedka ma síce neohúrila a mal som trochu obavy, no zdá sa, akoby sa Tom Hanks zlepšoval s každým ďalším textom. Spätne som si však uvedomil, že aj úvodné Tři úmorné týdny majú napriek všednému námetu pridanú hodnotu v znalosti ľudského charakteru. A hlavne o tom celá zbierka je. O nás...

"Boba Claye zabili v Normandii téhož dne, kdy Ernie, zraněný do pravého stehna, vykrvácel. Nikdo si nevšiml, že má přeťatou tepnu, poněvadž kaluž krve pod ním sa nerozlévala kolem, ale vsákla ji vlhká hlína. Nikdo to neviděl. Nevěnovali ničemu takovou pozornost, jak by měli, protože někde na druhé straně hustého křoví v tom francouzském bocage, neboli hájku, byli Němci a snažili se je zabít." (Štědrý den 1953, s. 59-60)

Toma Hanksa netreba zvlášť predstavovať. Hereckým majstrovstvom oslňuje už niekoľko generácií, ale okrem toho sa prezentuje aj ako výrazná a exemplárna osobnosť. Svojím vystupovaním a postojmi dokazuje, že stojí nohami pevne na zemi a môže byť vzorom mnohým umelcom. "Starú školu" cítiť aj z jeho autorského štýlu. Prihovára sa vám známym jazykom, za ktorým sa ukrýva džentlmen a tolerantný pozorovateľ. Ukazuje, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, každý má túžby a sny, len iný spôsob, ako ich dosiahnuť. A na ceste za ich splnením sa nevyhne prekážkam či iným osobám, ktoré ho môžu buď posunúť vpred, ale otočiť jeho úsilie celkom iným smerom. A je pri tom úplne jedno, či sa nachádzate v súčasnej Amerike, na dejiskách druhej svetovej vojny, alebo dokonca na inej planéte. Postrehy ohľadom jedla, moderných technológií, pocitov, vzťahov či komerčnej zábavy vás neraz prinútia zamyslieť sa nad vlastným bytím a možnosťami, ktoré v ňom stále môžeme využiť. 

"Neřekl Demetrimu nic o muži, kterého musel zabít. Pil v tu chvíli vodu z potoka, tekoucího vedle pěšiny, když o něj jeden místní člověk skoro zakopl. Na ošuntělém saku měl stranícky odznak, a pohled v jeho očích Assanovi řekl všechno, co potřeboval vědět. Muž utíkal zpátky do nejblížší vesnice, aby ohlásil, že viděl zrádce, který míří k hranicím, Assan ho však dokázal doběhout, zabil ho kamenem a hodil jeho tělo do strže. Pomlčel i o tom, jak se konečně dostal do Athén a seznámil se s mužem, který mu řekl, ať jde do jistého domu, kde společně bydlí uprchlíci jako on." (Zajděte za Costasem, s. 376)

Vzhľadom na rôznorodosť poviedok je možné (ba skôr pravdepodobné), že vám nesadnú úplne všetky. A to vôbec nevadí. Tom Hanks má totiž taký široký záber, že si tak či tak prídete na svoje. Výhoda oproti románom je i v tom, že môžete začať čítať kdekoľvek. Ak nemáte veľa času, začítate sa do kratšej poviedky. Máte chuť na trochu histórie alebo nádych exotiky? Nech sa páči... Autor začne zbierku zľahka, nenáročne, a odrazu vás prekvapí silným vojnovým príbehom. Jednotlivé poviedky sú usporiadané naoko náhodne, ale pritom s citom - každá je iná ako tá predošlá. Hanks sa nevyhýba ani náročným a stále aktuálnym témam ako útek pred režimom či emigrácia. Nedá mi nevyjadriť sa k obálke. Tá je zvolená veľmi trefne, keďže fotky písacích strojov uvádzajú každú poviedku (vraj sú to vyobrazenia konkrétnych strojov, na ktorých Tom Hanks dané poviedky napísal). Neobvyklý typ je príjemným zjavom na súčasnom knižnom trhu, a hoci som mu nebol spočiatku naklonený, teraz ho môžem iba odporučiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Na minulosť sa nesmie zabudnúť (T. McKinley - Vábenie ostrova)

22.09.2018 08:03

S Tamarou McKinley trávim knižné chvíle už bezmála desať rokov a teším sa na každý jej nový román. Najviac mám v obľube príbehy z Austrálie, pretože sa vyznačujú dobrodružstvom a neopozeraným prostredím. I keď ani jej historické romány zasadené do európskych krajín nie sú na zahodenie. Vo Vábení ostrova sa spájajú oba faktory vďaka strastiplnej mladosti hlavnej postavy a jej retrospektívnemu rozprávaniu. Ako obvykle si autorka vzala na paškál skutočné udalosti, ktoré podľa nej nie sú všeobecne známe, no zaslúžia si primeranú pozornosť. Tentoraz ide o násilné vysťahovanie drobných škótskych roľníkov Angličanmi na ostrove Skye. Ide o pomerne slávny kus zeme, ostrov sa svojou tajomnosťou a atmosférou neraz dostáva do romantických kníh, no v podaní Tamary McKinley je síce čarovný, zároveň sa však stáva svedkom tragických momentov...

"Keď kedysi dávno tento ostrov opúšťala, na oblohe nežiarila dúha, aby sa s ňou rozlúčila, zato pod dažďom obťažkanými oblakmi skuvíňal mrazivý vietor a iba v nej prehlboval pocit beznádeje a zúfalstva. Christy zdvihla bradu, odhodlaná ovládnuť svoje emócie, aby si tieto okamihy mohla dosýta vychutnať. Rozprávanie o jej živote príde na rad - ale nie dnes. Dnes sa musí poďakovať Bohu, že ešte žije a vracia sa domov." (s. 23)

Kým som sa do príbehu nezačítal, myslel som si, že sa bude rozvíjať v dvoch rovinách - jedna bude sledovať opätovnú cestu Christy na ostrov a druhá jej minulosť. Priznám sa, ostal som trochu sklamaný, keďže scény z jej starého života tvoria len zlomok deja, pretože ide o najzaujímavejšie pasáže. Viac sa autorka venuje rodinným vzťahom Christinej rodiny - najmä odpusteniu jej dcéry za matkine prehrešky a jej manželskému životu. Z historicko-spoločenského románu sa tak stáva skôr rodinná dráma. Pozor by si mali dať notorickí romantici, pretože ľúbostné motívy tu takisto nie sú primárne, skôr naopak. Síce sa tu hovorí u Christy o veľkej, životnej láske, ale sú to len slová a celé to vyznie napokon pomerne chladne. Nemyslite si však, že sa snažím kritizovať, to zo mňa hovoria skôr mylné očakávania. Tamara McKinley nie je žiadny nováčik a vie, čo v jej knihách funguje. Sú to najmä dve ingrediencie - prepletené osudy a závan tajomstva. 

"Obzrela sa, aby zistila, čo sú to za zvuky, a zalapala po vzduchu. Uvidela jazdcov na koňoch a chlapov s veľkými psami, ktoré zúrivo štekali, dychtiac po krvi. Všetci sa hnali priamo na ich baile. Krutý statkárov správca s bandou rovnako krutých Angličanov z nížin ich prichádzali vyhnať. Christy zostala ako primrazená a so zatajeným dychom sledovala, ako sa matka nemotorne rozbehla preč z poľa, jej výkriky sa takmer strácali v hrôzostrašnom reve útočníkov a brechote psov. Jamie s Callumom stáli vo vode a držali sa za ruky, oči vypleštené od strachu, stará mama sa neovládateľne triasla." (s. 55)

Tajomstvo sa skrýva hlavne v mladosti Christy, ktorá ju postupne odhaľuje pred svojou dcérou Anne a vnučkou Kathryn podľa miest, ktoré priebežne navštevujú. Ide pritom o naozaj strhujúce rozprávanie a nedá sa neobdivovať vnútorná sila a odvaha mladej dievčiny. Christy je doslova a do písmena ústrednou postavou a z tohto uhla pohľadu je azda aj lepšie, že ju neskresľuje ľúbostná línia. Ďalšia postava by možno pôsobila rušivo a hlavná myšlienka by nemusela byť taká úderná. Na ostrove Skye sa síce zdržíme len do polovice knihy, ale jeho atmosféru si užijeme dosýta. Hmly, vresy, vône, zvuky - to všetko vám ožije priamo pred očami. Súbežne s putovaním trojice žien sa odvíja aj Haroldovo (manžel Anne) pátranie po dôležitom dokumente, ktorý môže zabrániť odhaleniu rodinného tajomstva pred verejnosťou. Nuž, táto línia sa mi javila ako pomerne slabá a zbytočná. Napokon nešlo totiž o žiadne hrozné tajomstvo a napínanie čitateľa nevyústilo do úplnej spokojnosti. Napriek tomu, že Vábenie ostrova nie je dejovo najlepším McKinleyovej románom (popri napr. Láske v plameňoch alebo sérii Čas snov...), určite disponuje silnými myšlienkami v súvislosti so zapovedanými dejinami. A to je dosť, aby zarezonoval a zaujal. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

O zákulisných ťahoch vysokej politiky (Adam Brookes - Hry špionů)

15.09.2018 09:52

Napísať kvalitný špionážny román je podľa mňa veľmi náročné. Ide o špecifický žáner, kde sa vyskytuje množstvo detailov, na ktoré striehnu pozorné oči čitateľov. Spisovatelia si musia dávať pozor, aby sa nepomýlili v politických súvislostiach, reáliách krajín či údajoch o zbraniach. Adam Brookes sa navyše pustil do zobrazenia pomerov vnútri cudzích štátov, čím si na seba uplietol ešte väčší bič. Zvláda to však ľahko, dej jeho knihy plynie uspokojivo, miestami dramaticky, inokedy pokojnejšie, no stále udržuje čitateľa v napätí. Hry špionů sú druhou časťou série (po Nočnom dravcovi), ale môžete ich čítať aj samostatne (hovorím z vlastnej skúsenosti). Špionážne romány vyhľadávam aj preto, lebo sa vždy vďaka nim ocitnem v exotickejšom prostredí, a ani tentoraz to nie je inak. V prvej polovici príbehu nahliadneme do africkej Etiópie, v druhej zasa do Číny. 

"Zaměřil se na oskenovaný dokument. Informace ze záhlaví sice chyběly, někdo tam však dopsal rukou datum a dvakrát je podtrhl. Bylo to minulé úterý, den po tom bombovém útoku. Mangan se začal prokousávat čínskými znaky. Dispozice a pohyb Ma-tche Na-i-mu: hlášení zdroje. Kdo je Ma-tche Na-i-mu? Počínštěné jméno, takže cizinec, ne Číňan. Nešlo z toho však odvodit, jak znělo původní jméno nebo odkud pocházelo. A proč nás to zajímá?" (s. 114)

Hlavným hrdinom je novinár Philip Mangan. Keďže nie je priamym pracovníkom tajných služieb, vzbudzuje väčšie sympatie a ľudsky sa s ním stotožníte omnoho rýchlejšie. Philip má za sebou už jedno dobrodružstvo v Číne a zotavuje sa z neho relatívne pokojnou prácou v Etiópii, odkiaľ prináša pre anglických čitateľov novinky z rôznych oblastí. Lenže jeho niekdajšie zapojenie do akcie ho opäť vovedie do sveta špionáže, keď ho osloví záhadný Číňan. Cez neho poskytne Službe dôveryhodné a dôležité informácie o medzinárodnom terorizme i aktivitách vládnucej kliky v Číne. A začne sa hra, kde nie je jasné, kto je vlastne dobrý a kto zlý... V tom tkvie najväčšie čaro príbehu, pretože Adam Brookes ukazuje, že nič nie je čierno-biele, ako to býva v iných, podobne ladených knihách. Philip a jeho riadiaca dôstojníčka Pattersonová sú, samozrejme, pozitívne postavy, no ľahko viete pochopiť aj motiváciu a konanie záporákov. A práve to poskytuje hrdinom možnosť riešiť vážne morálne dilemy...

"Koho asi má generál Čchen s plukovníkem Š´ a tou jejich partičkou zapálených konspirátorů v Pekingu k dispozici? Armádu? Část vojenské rozvědky? Jak si sakra myslí, že obejdou ministerstvo státní bezpečnosti? Lidovou ozbrojenou policii? Posádku hlavního města s jejími dvěma divizemi přímo za humny...? Co hodlají provést na půde Spojeného království...? A proč si proboha myslí, že by jim v tom Británie pomáhala? Protože pokud to neuděláme, zabijí našeho agenta." (s. 396)

Text je rozdelený na štyri časti. Prvá - Kontakt - vás zoznámi s postavami, hoci spočiatku nie je jasné, v čom vlastne spočíva hlavná zápletka. Tá sa ujasní v druhej časti - Háček. V polovici dochádza k zásadnému zvratu, ktorý prenesie dej na opačnú stranu zemegule a bude znamenať životný zlom aj pre Philipa Mangana. Tretia časť - Nástraha - započne pravú špionážnu akciu, ktorá vygraduje v poslednej s názvom Pád. Je nazvaná naozaj príhodne, pretože vôbec nie je vopred jasné, kto vyhrá a kto padne na samotné dno. Poriadny špionážny adrenalín prichádza najmä na konci, dovtedy ide skôr o sondovanie, prípravu akcie, zákulisné ťahy... V prenesení do seriálového sveta - Hry špionů sú skôr ako Homeland než Jack Ryan. Keď už sme pri tom, meno Pattersonová mi dokonale narušilo vnímanie postavy. V knihe ide o Afroameričanku, no v mysli mi stále vyskakovala ako blonďavá beloška zo seriálu Blindspot... Kniha vás každopádne dokáže vtiahnuť, najmä pre istú autentickosť a zaujímavé prostredie. Adam Brookes si navyše ponechal niekoľko otvorených vrátok, takže ďalší román (Spy´s Daughter) bude mať kde pokračovať...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnost Albatros Media.

Pútavé spojenie histórie a romantiky (M. Monošová - Ples u vojvodkyne)

10.09.2018 13:30

Martina Monošová sa svojim čitateľom prihovára po krátkej pauze, a to vo veľkom štýle. Od spoločensky ladených súčasných románov sa presunula do začiatku novoveku a prináša príbeh z Francúzska, ktoré najmä ženské osadenstvo nenechá chladným. Keďže som čítal väčšinu jej predošlej tvorby, trúfam si povedať, že táto zmena jej prospela. Nielen preto, že historických románov je u nás ako šafranu, ale tiež mám pocit, že jej štýl je uvoľnenejší, akoby si písanie viac užívala. Iste, každý autor musí dbať i na dobové či miestne reálie, no súčasnosť môže byť predsa len trochu obmedzujúca, čo sa týka dobrodružstva a rytierskych skutkov. Ples u vojvodkyne je úvodnou časťou série o hlavnej postave Sophie a, súdiac podľa rozpracovaných námetov a čerpania zo skutočných udalostí, je sa ešte na čo tešiť. 

"Ach, keby vedeli! Keby vedeli, ako to všetko naozaj je! trápila sa Sophie ešte dlho po tom, ako konečne osamela. Ale nesmiem nič povedať, nesmiem nič prezradiť, Marcel ma varoval. Nikto nesmie zistiť, kto som, inak ma zabijú! Hádam ma nikto na tom plese nespozná... Lenže tu, vo Francúzsku, ju zjavne niekto poznal a môže len dúfať, že jej prenasledovatelia, alebo ten, kto ich poslal, sa na ples nedostanú." (s. 64)

Príbeh neplynie chronologicky, ale je rozdelený na dvanásť častí, pričom každá sa v podstate odohráva v inom čase. Nemusíte sa však báť, že sa v ňom stratíte, autorkiným zámerom nie je vás zneistiť, ale poskytnúť vám komplexný zážitok zo života postáv. Vďaka tomu máme možnosť retrospektívne zistiť, čo predchádzalo hlavným udalostiam, prípadne si rozšíriť poznanie o ďalších významných situáciách vplývajúcich na osudy hrdinov. Popri Sophie sa dôležitou mierou zasluhujú o pútavosť deja ešte dve ženské postavy - dvorná dáma Diana de Poitiers a jej chovankyňa Lorenza de Frantelli. Práve druhá menovaná vás  v úvode oboznámi s prostredím zámku Anet a so vzťahmi, ktoré na ňom panujú. Dianu de Poitiers si pamätám najmä ako postavu z historicko-romantického seriálu Reign, kde skončila dosť neslávne, no tu je ešte v rozpuku mladosti a znamenite využíva všetky svoje prednosti. Je dokonalou ukážkou vysoko postavenej ženy, ktorá si je vedomá svojich kladov i slabostí, a ako taká sa stáva veľmi ľudskou. Sympatie voči nej sa u vás budú striedať s pobúrením, a to napríklad v postoji voči zvyšným ženským postavám.

"Keďže si nič nepamätá, tak sa nič nestalo. A nech jej vojvoda skúsi dokázať opak! Uľavilo sa jej. Iba tak si zachová chladnú hlavu a môže sa tomu gaunerovi pozrieť rovno do očí. Ona o ničom nevie, tak sa nemá za čo hanbiť! Diana pre ľúbostné pletky nezvykla mať pochopenie a ani pochybnosti jej nesvedčali. Ešte nikdy v živote sa nenechala uchvátiť emóciami. Veď ona bývala vždy pilierom mravnosti a cnosti. Nechápala, ako sa toto mohlo stať pod jej strechou - ak sa čosi stalo! A čo potom, ak sa nestalo? Vari už starne a naozaj stráca svoju krásu?" (s. 162)

Dejisko a rozprávačský štýl mi pripomenuli knihy francúzskej velikánky Juliette Benzoni, ktorá ma sprevádzala dospievaním :-) Martina Monošová mi tak svojím románom dodala aj kúsok nostalgie. Je vidno, že si dala záležať na každom detaile, pokiaľ ide o reálie. Či už opisuje každodenný život, stolovanie alebo odievanie, všetko je podrobne zdokumentované. Miestami azda až príliš, ale nadšenci histórie budú určite spokojní. Tiež som rád, že kniha vyšla v pevnej väzbe, pretože danému žánru svedčí omnoho viac. Ples u vojvodkyne je inteligentným čítaním, ktoré v sebe mieša dejiny, skutočné osobnosti, fikciu, romantiku a spoločenské súvislosti. Vytvoriť takýto koncept si vyžaduje zručnosť, ktorou autorka nesporne disponuje. Napokon, je to už jej deviaty titul. Martina Monošová očividne nemrhá svojím potenciálom a v tvorbe napreduje. Viacerým autorkám i autorom by v tomto smere mohla poslúžiť ako pekný príklad...

 

Romantizujúci návod na coming out (B. Albertalli - Ja, Simon)

08.09.2018 10:39

Len pred dvoma týždňami som dočítal knihu Daj mi tvoje meno, ktorá sa tiež venuje túžbe medzi rovnakým pohlavím, a nevyhol som sa tak určitému porovnávaniu. Román Andrého Acimana je dospelejší, umeleckejší a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť a niekoľko otázok. Ja, Simon omnoho viac cieli na tínedžerov, hovorí ich rečou a pohybuje sa v im známom priestore. Becky Albertalli využíva svoje znalosti a skúsenosti z práce psychologičky a predkladá mladým ľuďom istý návod, ako nabrať odvahu a zdôveriť sa rodine a priateľom o homosexuálnej orientácii. Príbeh šestnásťročného Simona je spočiatku mierne rozpačitý, akoby autorka hľadala svoj štýl, no napokon sa jej spôsob rozprávania ustáli a dej plynie ľahšie. Dá sa vnímať ako Láska cez internet pre novú generáciu, pretože veľkú úlohu tu zohráva i mejlová komunikácia. 

"Nechcem myslieť na britsko-americkú vojnu. Nechcem vedieť, čo bolo na hromade poondených námorníkov také úchvatné. Chcem sedieť a myslieť na Bluea. Asi ním začínam byť trochu posadnutý. Na jednej strane si stále dáva strašný pozor, aby nezachádzal do detailov - a potom mi zrazu vraví hromadu osobných vecí, presne takých, na základe ktorých by som mohol odhaliť jeho identitu, keby som naozaj chcel. A ja chcem." (s. 107)

Ja, Simon je kniha o akceptovaní vlastnej inakosti. V tomto zmysle poskytuje mladým čitateľom skvelý vzor, pretože tolerancia odlišnosti nikdy nezostarne. Na druhej strane, v podstate všetci v okolí hlavného hrdinu (rodina, priatelia, učitelia...) s tým nemali najmenší problém, čo mi pripadalo trochu nereálne a myslím, že i malý náznak odmietnutia by deju a vývoju postavy prospel. Takto vyznieva celá situácia náramne jednoducho a idealizovane. Hoci, samozrejme, keby to tak skutočne fungovalo, svet by bol omnoho krajším miestom. Všetko stojí a padá na Simonovi. Tu sa naplno prejavila autorkina schopnosť vnímať vnútorný svet ľudí, pretože tohto chalana by ste určite brali za kamoša. Je citlivý, inteligentný, zábavný a ochotný prebrať akúkoľvek tému. Cez jeho úvahy sa dotknete rôznych vplyvov - rodinných vzťahov, priateľstva, stereotypov v myslení i komunikácii, strachu z reakcií blízkych osôb... Becky Albertalli vystihla svet tínedžera až prekvapivo bohato.  

"Pokiaľ viem, oznamovanie sexuálnej orientácie nie je niečo, čím sa hetero decká vo všeobecnosti trápia. To je to, čo by ľudia nepochopili. Ten coming out. Že som gej, s tým vlastne ani nemá toľko spoločné, pretože hlboko vnútri viem, že rodina by to zobrala v pohode. Nie sme nábožensky založení. Rodičia sú demokrati. Otec rád vtipkuje a rozhodne by to bolo trápne, ale povedal by som, že mám šťastie. Viem, že ma nevyhodia z domu. A  som si istý, že by mi pár ľudí v škole spravilo zo života peklo, ale kamoši budú v pohode." (s. 58)

Román je určený každému, hoci na svoje si prídu hlavne tínedžeri. Pre nich bude mať určite aj pridanú hodnotu, keďže rieši im blízke otázky. Je možné, že väčšina dá prednosť filmovej verzii (ktorú som ešte nevidel), ale hlavnú myšlienku si i toto spracovanie iste nesie so sebou. Veľmi oceňujem aj technickú stránku knihy. Priestor obálky je využitý v maximálnej miere, páči sa mi, že na rube sa vyskytujú ikony a obrázky súvisiace s dejom, ako napr. obálka, srdce, ruské kolo... Nielenže to celkovo oživuje samotnú knihu, ale tiež chronologicky odkazuje na najdôležitejšie zvraty. Super nápad! Mne ako dospelákovi pracujúcemu s tínedžermi pripadal Simon azda až priveľmi slušný (hoci je definovaný ako chlapec s drsným slovníkom), ale vzhľadom na cieľ príbehu nechceme, aby bola mládež bombardovaná vulgarizmami aj v umeleckom texte, takže to nie je žiadne mínus. Celkovo vzaté je kniha Ja, Simon príjemným, poučným čítaním a patrí k titulom, ktoré by nemali ujsť žiadnemu nadšencovi literatúry pre mladých či jednoducho človeku so srdcom na správnom mieste.

Za poskytnutie recenzého výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Hľadanie démona v Severnej Kórei (J. L. Bizien - Evangelium pekla)

04.09.2018 08:39

V poslednom čase sa u nás čoraz viac začínajú presadzovať aj francúzski autori. Väčšie vlny v mori trilerov spôsobil Bernard Minier, nasledoval Guillaume Musso a teraz sa do našej pozornosti dostáva Jean-Luc Bizien. Prvý diel jeho Trilógie temnoty ma okamžite zaujal tým, že sa odohráva prevažne v Severnej Kórei. Už to samo osebe je pre mňa obrovským lákadlom, vždy rád čítam knihy z netradičného prostredia. A krajina s komunistickým diktátorským režimom poskytuje mnoho zaujímavých podnetov a inšpirácií. Jean-Luc Bizien si je toho dobre vedomý a náležite ich využíva v každom smere. Či už ide o vojenskú zložku, medziľudské vzťahy, alebo takú banalitu, akou je u nás cestná doprava. Evangelium pekla vás tiež zaujme, ak máte radi dej s viacerými líniami. 

"Zašklebil se, když ho náhle oslepilo denní světlo, které se prodralo clonou z lístí. Zastínil si rukou obličej. Jako blesk ho zasáhla bolest. Tiše zasténal a klesl zpět na zem, dalšiho pokusu nebyl schopen. Ležel na zemi na zádech, jako mučedník odsouzený k pomalé smrti. Nad ním poskakoval démon z jedné nohy na druhou a tleskal do dlaní z čiré radosti, že se jeho kořist probrala." (s. 57)

Tú hlavnú tvorí pátranie plukovníka Paika Dong-Soa po beštiálnom sériovom vrahovi v okolí hlavného mesta. Vodca Kim Čong-Il sa všemožne snaží zamedziť akémukoľvek fyzickému či psychickému zlyhaniu svojho ľudu a výskyt takéhoto pochybenia by bol fackou do tváre jeho režimu. Príslušné zložky sú tak odhodlané okamžite vraha nájsť, a to čo najskôr. Druhým leitmotívom príbehu je hľadanie strateného novinára. Americký redaktor Seth Ballahan sa cíti zodpovedný za mladíkov osud a vyberie sa do Severnej Kórei, aby ho priviedol späť domov. Michaelova rodina kedysi ušla pred režimom a Seth sa oprávnene obáva, či sa na mladého žurnalistu nezniesla vlna odplaty straníckych štruktúr. Obe línie sa skôr či neskôr pretnú, pričom čitateľovi nie je spočiatku jasné, kde sa Michael zdržiava, či je v područí vraha, alebo je jeho démonom čosi celkom iné. Bizien sa tu prejavuje ako autor schopný pohrať sa s čitateľovou predstavivosťou, čo ocenia najmä tí, čo dávajú prednosť úvahám pred priamočiarym dejom.

"Kdo se stane jeho přístí kořistí? Se zavřenýma očima zkoumal seznam, který si vytvořil. Další soudní lékař, který pracoval s mrtvolami - jistý Čchoi Čung-wan, obskurní doktor, zaměstnanec státní márnice. Pravděpodobně ještě větší a tlustší než vojenský soudní lékař, jehož osud zpečetil před několika hodinami. Ano, Čchoi Čung-wan bude nepochybně ten další. Pak přijde na řadu mladý vyšetřovatel, ten, kterému svěřili tuhle záležitost. Mrňavý poručík, který si o sobě bezpochyby myslí, že ho dokáže dopadnout." (s. 272)

Zasadiť príbeh pre našinca do exotického ázijského prostredia sa vyplatilo. Paik Dong-Soo ako hlavná postava je výborný, ihneď vzbudí váš záujem a chcete vedieť, ako to s ním dopadne. Navonok sa prezentuje ako oddaný vojak, no vnútri tajne túži po slobode a možnostiach západného sveta. Cez neho sa navyše dozvedáme o pomeroch v Severnej Kórei a pri niektorých prvkoch neprestanete žasnúť. Román sa tak stáva nesmiere poučným a jeho hodnota stúpa. Ďalšia postava - novinár Seth - už také veľké sympatie nevzbudzuje. Je protivný, arogantný, neznášanlivý a rasistický. Jeho postoj k Ázijcom je síce vysvetlený skrz rodinnú históriu (starý otec bojoval v kórejskej, otec vo vietnamskej vojne), no napriek tomu na mňa pôsobil ako rušivý prvok a jeho kapitoly som čítal najprv len z rýchlej povinnosti. Až keď sa dostal (konečne) do Kórey, začal sa jeho prerod a od toho momentu aj jeho celkové poňatie. Aj tu sa ukázalo, že Bizien vie, čo robí, a kam chce svoje postavy dostať. Čo mi však predsa len trochu prekážalo, bol autorov štýl. Je tu na súčasný trend pomerne málo dialógov a v drvivej väčšine prevažuje autorská reč. To je však len subjektívny postreh odchovanca dynamickejších textov, dá sa na to navyknúť. Evangelium pekla nastavilo latku vysoko a ak si ju udrží počas celej série, je sa na čo tešiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Niekedy je aj spravodlivosť slepá (L. Wingateová - Kým sme boli vaši)

01.09.2018 14:36

Kniha Kým sme boli vaši v sebe nesie prvky viacerých žánrov – skutočného príbehu, romantiky, sociálno-psychologického románu, rodinnej drámy i histórie. Vytvoriť takto ladené dielo si vyžaduje primeranú autorskú skúsenosť, ktorou Lisa Wingateová nepochybne disponuje. Ide už o jej tretí titul preložený do slovenčiny, pričom prvé dva ju u nás predstavili ako človeka so silnými kresťanskými hodnotami. Tentoraz sa inšpirovala šokujúcim škandálom ohľadom praktík adopčnej agentúry v americkom štáte Tennessee. Na jej čele stála Georgia Tannová, ktorá si vyslúžila označenie „matka modernej adopcie“ a spolupracovala s mnohými známymi umelcami či politikmi, dokonca aj s prvou dámou Eleanor Rooseveltovou. Nikto za hradbami agentúry pre deti však netušil, koľko špiny a krvi sa Tannovej usadilo na rukách v priebehu 20. až 50. rokov minulého storočia. Za ten čas uniesla tisícky detí rodičom, ktorí nemali možnosti alebo financie na dôkladnú starostlivosť, a predala ich ľuďom, čo si ju mohli dovoliť. Niekoľko stoviek detí navyše zmizlo za nikdy neobjasnených okolností...

"Všetko, čo sa stalo včera, sa mi premieta v hlave ako film. Vidím Arkádiu, policajtov, Silasa, auto slečny Tannovej, rad na kúpanie na poschodí. Od hlavy po päty mnou prebehne nevoľnosť. Zaplaví ma ako vlna hnijúcej vody zohriatej letným slnkom, otrávenej všetkým, čo do nej spadne. Cítim sa špinavá skrz-naskrz. Nemá to však nič spoločné s mútnou vodou vo vani..." (s. 99)

Lisa Wingateová síce vykonštruovala na základe reálnych udalostí fiktívny príbeh, ale zato nebudete mať o nič menšie zimomriavky. Pre jej autorský štýl sú typické viaceré dejové línie, a nie je to inak ani v tomto prípade. Príbeh má dve ústredné postavy a rozprávačky. Prvou je Avery Staffordová, pochádzajúca z bohatej, politicky činnej rodiny. Má rozbehnutú kariéru právničky a na Juh sa z hlavného mesta vrátila, aby zapracovala na možnosti kandidovať do Senátu a ísť tak v otcových stopách. Počas charitatívnej činnosti spozná starú ženu, ktorá sa podľa všetkého pozná s jej starou mamou. Pri odhaľovaní ich minulosti sa dozvie informácie, čo jej navždy zmenia život... Druhá časť deja sa sústredí na dvanásťročnú Rill, žijúcu s rodinou na člne v odľahlej riečnej oblasti. Keď ich otec odvezie matku do pôrodnice, po Rill aj so štyrmi súrodencami príde polícia a ocitnú sa s pazúroch Tennessejskej spoločnosti domova pre deti. Rill si zaumieni urobiť všetko, aby deti ostali spolu a našli cestu späť domov. Lenže okolnosti im neprajú a už sa po nich naťahujú chápadlá v podobe šikanovania, hladu, špiny, sexuálneho zneužívania a smrti. 

"Jedného dňa si toto prečítaš a dozvieš sa všetky moje tajomstvá, povedala mi raz, keď som sa jej opýtala, prečo si všetko tak podrobne zaznamenáva. Jej poznámku teraz vnímam ako povolenie, no keď prechádzam po zatemnenom dome, cítim sa previnilo. Veď starká ešte nezomrela. Ešte vždy je medzi nami. To, čo teraz robím, sa rovná snoreniu, no neviem sa zbaviť pocitu, že chce, aby som niečo pochopila, že je to svojím spôsobom dôležité pre nás obe." (s. 94)

Pútavejšie, prirodzene, vyznieva línia s Rill a jej pobytom v sirotinci v roku 1939. Pri čítaní budete celý čas dúfať, že napokon všetko dobre dopadne, no Lisa Wingateová si dobre uvedomuje, akým vyústením deja zapôsobí viac. Keby si pri písaná nasadila ružové okuliare, ani zďaleka by tak dokonale nevystihla atmosféru strachu, zla a beznádeje. Averino pátranie v súčasnosti prináša na druhej strane mnohé odpovede a je zaujímavé sledovať a hádať spolu s ňou, čo sa za dlhé desaťročia stalo s tou-ktorou postavou. Román Kým sme boli vaši kladie aj ďalšie závažné otázky. Pozornosť venuje napríklad pomerom v sociálnych zariadeniach pre seniorov či možnosti voľby vlastnej cesty v tradične chápanom rodinnom prostredí. Tou najzávažnejšou však ostáva otázka ľudského charakteru.

Zločin na politiku nehľadí (D. Dán - List zo záhrobia)

27.08.2018 09:42

Dominik Dán sa vo svojom najnovšom románe z cyklu detektívnych príbehov z Nášho Mesta vracia do obdobia tesne po Nežnej revolúcii. Pád komunizmu priniesol nielen vytúženú demokraciu, ale aj pády starých štruktúr a zmeny v mnohých oblastiach spoločenskej hierarchie. Amnestie prezidenta Václava Havla boli tiež symbolom novozískanej slobody, avšak verejná bezpečnosť (na termín polícia si bolo ešte treba zvyknúť) mala z toho hlavu v smútku. Ulice zaplavili trestanci, hrozila recidíva a narušenie relatívne pokojnej situácie. Toto je zhruba východisko Listu zo záhrobia. Autor sa už celkom odkláňa od námetov spojených s podsvetím, ktorý bol ťažiskový v niekoľkých predošlých románoch, hoci pozornému čitateľovi v scéne obhliadky tela na brehu rieky neujde paralela s prípadom z knihy Smrť na druhom brehu.

"Výzva aj vyhrážka sa minuli s účinkom, muž vstal, nechystal sa vzdať, naopak. Ani strašenie políciou mu nezabránilo, aby priskočil a zasypal hlavu domáceho zdrvujúcimi údermi. Poslanec si ju zabalil do rúk, predklonil sa, aby si kryl ohryzok. Po jednom bočnom údere do sluchy sa mu zatmelo pred očami, po druhom na temeno sa mu pred očami roztancovali fialové špirály." (s. 32)

Keď som bol asi tak päťdesiat strán pred koncom, už sa mi v hlave rojili myšlienky o výčitkách voči stavbe príbehu. ALE...! Dominik Dán sa prejavil ako naozaj zručný rozprávač a ja som mu dokonale sadol na lep. O to viac vo mne celá kniha napokon zarezenovala. Dej sa rozvíja na báze dvoch prípadov, no ako to už býva a čitateľ vie, nakoniec budú prepojené. Prvým kameňom úrazu je brutálna vražda matky s dieťaťom - táto línia mi s ohľadom na druhú polovicu príbehu pripadala až zbytočne rozpitvávaná, ale to som netušil, že si tým Dominik iba kliesni cestu k uzavretiu dramatického oblúku. Opis vyčíňania krutého vraha bol detailný a krvavý, a keďže sa vyskytol len v retrospektíve, tak by sa v knihe prakticky ani v takej miere nemusel vyskytnúť. Američania by s tým určite mali problém, všetci dobre vieme, že ubližovanie deťom či zvieratám je pre nich takmer tabu. Slovenskí spisovatelia však tnú do živého a aj tu sa napokon ukázal Dánov talent prepájať aj jemné motívy. Napríklad vo chvíli, keď obeť sama podá svojmu neskoršiemu katovi nôž a vedú debatu o jeho kvalite. 

"Po prieskume dlážky sa zamerali na objekt v strede kôlne, na to, čo sem nepatrilo. Drevené kreslo uprostred kôlne. A kábel. Elektrický kábel, predlžovačka. Dlhá predlžovačka, od zásuvky v rohu až po kreslo. Na konci predlžovačky zapojená vŕtačka. Vŕtačka bez vrtáka, ležala iba tak pod kreslom. Na operadlách kresla ovísali zvyšky lepiacej pásky na koberce. Sivá textilná lepiaca páska, široká, silná páska by ako nič udržala aj zvíjajúceho sa chlapa. Aj chlapa zvíjajúceho sa v smrteľnej agónii." (s. 256)

Dominik Dán si zachováva svoj typický štýl, je zrejmý už od prvých viet, i keď aj tu miestami platí, že menej je viac. Vidno to napríklad v prípade opisu z úryvku, kde je nadbytočné opakovanie slov skôr na škodu, na úkor dynamiky textu. Príbeh stojí a padá na prípade a vyšetrovateľskom tíme. Prím tu hrá trojica Burger - Krauz - Hanzel a sú zohratí skvelo ako obvykle. Kniha sa nesie vo vážnejšom duchu, je tu menej čierneho humoru, než sme zvyknutí. Je však pravda, že vzhľadom na okolnosti prípadu by mohol pôsobiť nepatrične. Oceňujem voľbu názvu - zmysel Listu zo záhrobia objavíte v podstate až na samom konci, čím sa stáva povestnou čerešničkou. Román reflektuje neľahkú situáciu policajného zboru v podmienkach nového režimu a tým získava na hodnote. Nemoralizuje, nekritizuje, ukazuje svet taký, aký bol. Pre nás, čo sme komunizmus nezažili, je poučný, a tí skôr narodení si pri ňom azda zaspomínajú na vlastné skúsenosti. Táto dánovka síce nedosahuje kvality najvydarenejších častí série, ale rozhodne latku nepodlieza. A redaktorská úprava textu? Tentoraz pozorní čitatelia natrafia len na dve hrubice (nebiť toho - str. 192, mali by sme byť vďačný - str. 305). Nič to, aj majster tesár sa utne, a celkovú kvalitu diela to neznižuje.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Vygradovaný záver trilógie o dedičoch (E. Michelsová - Hriešny dedič)

26.08.2018 10:36

Po dvoch členoch Spolku náhradných dedičov prichádza na rad aj ľúbostný život jeho zakladateľa. Hriešny dedič Fallon St. James, takisto ako všetci jeho klubový priatelia, žije v tieni staršieho brata a právoplatného dediča rodinného titulu, zatiaľ čo mladší súrodenci sú ponechaní sami na seba. Elizabeth Michelsová vo svojej sérii využila zaujímavý námet, o čom svedčia aj prvé dve časti - Divoký dedič a Neskrotný dedič. Ani v závere neostáva bokom od svojich tradičných prvkov a znovu vás vtiahne do deja "živými" postavami, otázkami z minulosti a štipkou nebezpečenstva. Napokon, kedy sa ukáže pravý charakter zúčastnených, ak nie v hraničných situáciách? Autorka si je toho dobre vedomá a rada vženie hrdinov do udalostí, v ktorých sa naplno môže prejaviť ich odvaha a lojalita. 

"Fallon vstal, pretelel pohľadom miestnosť... Uvidí dnes na plese aj Isabelle? Dúfal, že ju aspoň letmo zazrie. Ak nejako zistila, že má v tej záležitosti prsty, mal by sa jej radšej vyhýbať. Lesné nymfy sú lúbezné bytosti, no keď ich poháňa hnev, mohli by sa riadne rozzúriť. A ak Isabelle odhalí pravdu, jej hnev zatieni aj toho najhoršieho z gréckych bohov." (s. 85)

Fallon má rád veci pod kontrolou. Niežeby bol posadnutý mocou, ale už oddávna je zvyknutý viesť veci (i klub) po svojom a niesť ťažobu zodpovednosti na vlastných pleciach. Zmenu v jeho postojí spôsobí až Isabelle Fairlynová. Mladá lady mu ukáže krajšie stránky života a čoraz viac sa mu dostáva pod kožu. Jej optimistický prístup ho presvedčí, že je načase otvoriť sa svetu. Isabelle je azda až príliš dobrá, v každom sa snaží vidieť to najlepšie, a to väčšinou vedie ku sklamaniu. Toho sa jej dostane v podobe jej sestry Victorie, pričom rodinná situácia Fairlynovcov sa prejaví ako mnoho zložitejšia. Nehovoriac o tom, že zradný nepriateľ ohrozuje aj existenciu samotného Klubu náhradných dedičov. Fallon sa tým pádom zmieta medzi okolnosťami, chytený medzi bojom o svoje zázemie a skúškou v podobe odhodlanej Isabelle. Fallon sa totiž javí ako vhodná náhrada za stratu snúbenca, ale čo ak je s tým spojená hrozba zo strany jeho protivníkov? 

"Ešte nikdy nebola taká šťastná... A za všetko vďačí Fallonovi. Vzdychla, znova si prešla kefou po vlasoch. Minulú noc, tak ako každú noc v poslednom čase, sa rozprávali až do svitania. Nehovorili o ničom dôležitom, ale rozprávali sa o svojich pocitoch, smiali sa, usmievali. Potom v objatí pomaly zaspávali. Ich vzťah sa každým dňom prehlboval. Fallon zostal jej priateľom, ale ich priateľstvo prerástlo do lásky - dychtila po jeho slovách, po jeho ďalších dotykoch, po ďalšej spoločnej noci... Túžila po spoločných chvíľach, ako kvety túžia po slnku. Vedela, že je to láska... a tentoraz tá pravá." (s. 221)

V príbehu sa, samozrejme, stretneme aj s ústrednými hrdinami predošlých častí, ale ak ste ich nečítali, nevadí. Dej je samostatný a znalosť celej série nie je podmienkou. Hriešny dedič pokračuje v stopách starších súrodencov a takisto ponúka zmes romantiky, dobrodružstva, rodinnej drámy a jemného krimi námetu. Môj osobný názor je, že Elizabeth Michelsová sa zlepšuje s každou sériou. Táto ma rozhodne bavila ako viac než minulá a už len preto som zvedavý, čím nás poteší nabudúce. Leto sa síce pomaly končí, ale stále ide o román vhodný na zrelaxovanie - zabudnete pri ňom na každodennú všednosť a ani nemusíte silno trápiť mozgové závity. Fallon a Isabelle krásne uzatvárajú trojicu ľúbostných príbehov a čitatelia, ktorí na nich čakali už počas ostatných dielov, nebudú sklamaní. Elizabeth Michelsová sa vyzná v pomeroch novodobého Anglicka a ani si nevšimnete, ako umne dokáže vpliesť do pútavého deja niekoľko poučných reálií. Ako býva u historických romancí zvykom, Hriešny dedič disponuje i množstvom zaujímavých vedľajších postáv. Ktovie, možno sa raz dočkáme aj ich samostatných príbehov. Ja by som určite nebol proti.

 

Analýza túžby a trvácneho citu (A. Aciman - Daj mi tvoje meno)

22.08.2018 17:18

André Aciman je Američan, hoci sa narodil a vyrastal v Egypte a dej jeho (momentálne) najznámejšieho románu sa odohráva v Taliansku. Multikultúrnosť sa neprejavuje teda len v jeho diele, ale i v živote. Kniha Daj mi tvoje meno vyšla už v roku 2007, no slávu dosiahla vďaka vlaňajšiemu filmovému spracovaniu, ktoré získalo Oskara za adaptovaný scenár (jeho autorom je James Ivory). Aj vďaka tomu sa dostáva k slovenskému čitateľovi, aby mal možnosť zamyslieť sa nad prvou láskou, spomínať na pohlcujúcu túžbu alebo sa len tak nechať unášať stredomorskou atmosférou. Kniha vyšla v Slovarte v edícií pre mladých dospelých, hoci sa v nej nestratia ani skôr narodení. Ide totiž o pomerne dospelý štýl písania, ktorý mi miestami pripomínal Jonathana Safrana Foera. I tu na vás číhajú rôzne úvahy a slovné hračky, čo vás prinútia pristaviť sa a vychutnať si ich význam. Veľký obdiv preto patrí aj prekladateľke Kataríne Varsíkovej. 

"Existuje akýsi zákon, ktorý hovorí, že keď je človek načisto unesený z niekoho iného, musí to platiť aj opačne... Ako som ráno sedel nad prepismi pri okrúhlom stole, neželal som si jeho priateľstvo ani nič iné. Stačilo mi zdvihnúť oči a vidieť ho, natretého opaľovacím krémom, so slameným klobúkom, v červených plavkách, s limonádou. Zdvihnúť zrak a uvidieť ťa, Oliver. Lebo čoskoro nastane deň, keď zdvihnem oči a ty tam nebudeš." (s. 34)

Daj mi tvoje meno nie je klasický román s nečakanými zvratmi, prezentuje sa skôr ako psychologická sonda do vnútra rozpolteného sexuálnou túžbou. Sedemnásťročný Elio trávi leto s rodinou v ich prímorskom sídle, ktoré sa každoročne stáva domovom pre umelcov. Tým aktuálnym je dvadsaťštyriročný filozof Oliver, ku ktorému Elio zahorí spaľujúcim citom. Oliver sa stáva súčasťou jeho myšlienok, predstáv, nočného fantazírovania aj tichého sledovania. Elio sa zmieta v neistote, frustrácii a miestami aj v sebanenávisti. Síce medzi nimi napokon dôjde k zblíženiu, ale koniec leta sa nezadržateľne blíži... Ešte nikdy som sa nestretol s takou dôverne napísanou knihou. André Aciman odhodil zábrany a zobrazil každú skrytú pohnútku vášne. Pritom téma homosexuality vôbec nie je podstatná, dokonca ani primárna, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Vôbec nie, Elio i Oliver majú skúsenosti aj so ženami, autor poukazuje na túžbu a sexualitu ako takú, nájsť sa v riadkoch môže skutočne každý, kto aspoň raz bytostne túžil po inej osobe.

"Uprený pohľad už nepatril k rozhovoru ani k šaškovaniu okolo prekladu; presahoval ho, stal sa témou samou o sebe, akurát ani jeden z nás si netrúfol načať ju. A áno, v pohľade mal taký lesk, až som musel odvrátiť zrak, a keď som naňho znova pozrel, stále sa díval, sústredený na moju tvár, akoby hovoril Takže si odvrátil zrak a teraz sa na mňa zase dívaš, pozrieš sa o chvíľu znova inde? Tým ma prinútil znova sklopiť oči, akoby som bol ponorený do myšlienok, no zhľadúval, čo povedať, ako ryba v jazierku, ktoré vysychá v letnej páľave. Musel presne vedieť, čo cítim." (s. 150)

Text je rozdelený na štyri samostatné časti - Kedy, ak nie neskôr?, Monetov vŕšok, Syndróm svätého Klementa, Miesta duchov. Každý názov v sebe ukrýva symboliku, ktorú je pri čítaní radosť objavovať. Rôznych alegórií nájdete neúrekom, dokonca aj na samotnej obálke. Tá sa javí pomerne jednoducho, ale je veľmi trefná. Presne v danej póze zvykol Oliver ležať na okraji bazéna, keď ho Elio pozoroval. A vnímaví čitatelia iste vidia jeho plavky v červnej farbe :-) Apropo, plavky. Tie sú jedným z najvýraznejších symbolov - plávania, leta, príťažlivosti, ba dokonca fetišu, ako vás presvedčí pre mňa osobne asi najsugestívnejšia a najerotickejšia scéna, s akou som sa v knihe pre mladých stretol. Posledná - štvrtá časť - románu ukáže, ako sa vzťah medzi chlapcami vyvíjal, čaká nás niekoľko časových skokov, čím sa na jednej strane narúša nastolená plynulosť, ale zároveň príbeh získa na komplexnosti. A André Aciman vďaka tomu nádherne poukáže na Eliov emocionálny vývoj. Čo začalo ako nebadaný záujem, sa pretavilo do permanentnej závislosti. Daj mi tvoje meno je výborná kniha, i keď možno viac zapôsobí na tých, čo už majú za sebou aké-také skúsenosti. A tí ostatní sa snáď aspoň poučia a dozvedia niečo nové. Maličkú výčitku mám iba k tomu, že nie všetky talianske frázy boli preložené do slovenčiny, niekde tak trochu unikol význam výpovede. Našťastie takých prípadov bolo minimum a nijako to nenarúša konečný pozitívny dojem.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>