Blog

Večnosť plná pochybností (S. J. Maas - Na dvore z hmly a besu)

23.04.2019 08:10

Milovníci fantasy, moderných rozprávok a nečakaných zvratov si opäť prídu na svoje. Sarah J. Maas patrí medzi najobľúbenejšie spisovateľky v žánri young adult a po sérii Trón zo skla to potvrdzuje aj tou aktuálnou - Na dvore z tŕňov a ruží. Prvý diel nás cez postavu dievčaťa Feyre uviedol do legendami opradeného sveta nesmrteľných férov, kde si mala odpykať svoj trest. Príbeh mierne pripomínal klasickú rozprávku Kráska a zviera, ale Sarah J. Maas by nikdy neskĺzla k obyčajnému opakovaniu. Kliatba spočívajúca na pleciach miestnych obyvateľov a boj proti temným silám overili Feyrin charakter nebývalým spôsobom. A aj keď sa napokon stala jednou z nich, nekonečný život jej rozhodne nezaručil šťastný koniec. Ako už autorkini fanúšikovia dávno vedia, všetko bol iba začiatok náročnej a krvavej cesty. 

"Poslal ma Rhys na nezmyselnú misiu pre blázna? Možno tu nič nebolo. Možno bol tento jeho údajný predmet už naspäť. To by mu bolo podobné, spraviť niečo také. Pošpásovať si so mnou v lesoch, aby zistil, na aké veci moje telo reaguje. A možno som v tom momente nenávidela Tamlina natoľko, že som si užila každú sekundu toho vražedného flirtovania. Možno som bola rovnakýmo monštrom ako žena, ktorá priadla predo mnou." (str. 214)

Podstatnou zmenu sú aj vzťahy medzi postavami a váš postoj k nim. Zatiaľ čo v prvej časti hrali prím Feyre a Tamlin, Na dvore z hmly a besu sa dostáva do popredia Rhysand, ktorý spočiatku pôsobil ako darebák, ale ako to už býva, za danou fasádou sa ukrýva omnoho hlbší príbeh. A Feyre, hoci bola očarená životom v Tamlinovom paláci, je nútená prehodnotiť svoje city a vyhliadka manželstva sa jej už nejaví taká skvelá. Navyše sa musí naučiť ovládať svoje novonadobudnuté férske schopnosti a využiť ich v boji za svoj ľud. Dejovo je tento diel bohatší, čomu zodpovedá aj hrúbka knihy (590 strán). Investovať do nej viac času sa však určite oplatí. Sarah J. Maas síce miestami buduje atmosféru a povedomie o cudzom svete väčším množstvom opisov, ale všetky sú funkčné a dotvárajú celkový nádych diela. Atmosféra série je, napokon, jedným z jej hnacích motorov. Férsky svet je totiž tvorený rôznymi dvormi, a práve Rhysov Nočný dvor poskytuje veľa čarovných momentov. 

"Niečo tmavé, rýchle a tenké po nás vystrelilo a on sa s nadávkami vrhol nadol a uhol. No prichádzali ďalšie a ďalšie strely. Neboli to obyčajné šípy, uvedomila som si, keď Rhys zabočil a jeden v letku chytil. Ostatné sa odrážali od štítu, čo vzpriamil. Študoval drevo vo svojej dlani a so zasyčaním ho pustil. Jaseňové šípy. Na zabíjanie férov. A teraz, keď som jedným bola aj ja... Rýchlejšie ako vietor, rýchlejšie ako smrť, Rhys vystrelil k zemi. Letel, neodvial nás, pretože chcel zistiť, kde sú naši nepriatelia, nechcel ich stratiť. Vietor sa mi zahrýzal do tváre, kvílil mi v ušiach, trhal mi vlasy surovými pazúrmi." (str. 383)

Férsky svet je v kurze, stačí spomenúť autorky ako Cassandra Clare či Holly Black, ktorý tiež podľahli čaru bájnych bytostí a preniesli ho aj na svojich čitateľov. A hoci je naozaj krásny a kúzelný, zároveň má aj odvrátenú tvár. Sarah J. Maas sa nebojí ukázať aj krutejšiu podobu, a tak je Feyrin príbeh rovnako romantický a strhujúci, ako aj brutálny a desivý. Odkrývanie Rhysovej citlivej stránky je už trochu klišé, čo sa naoko negatívnych postáv týka, ale v rukách šikovnej autorky je aj toto zábavné a uveriteľné. Čo už nie je zvykom, sú dosť expliticné sexuálne scény, pri ktorých sa mladšie ročníky možno budú silno červenať. Na dvore z hmly a besu je vydarenejší diel ako ten úvodný. To však u mňa osobne platilo aj pri Tróne zo skla, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie série. Tá terajšia sa famózne rozbehla, preto dúfam, že tretí diel zdvihne latku ešte vyššie. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Chick-lit na slovenský spôsob (K. Pivarčiová - Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje)

22.04.2019 07:20

Konečne! Slovenská literatúra určená primárne pre ženy v poslednom čase skĺzla do akejsi stagnujúcej spokojnosti. Nevera, partnerské problémy, vzťahy so svokrovcami, nové začiatky - to sa časom preje. Zahraničné romány už dávnejšie nabehli na vlnu romantiky s prvkami humoru, ktorá sa viac približuje moderným trendom a rozhodne poskytujú väčší dokaz ako neustále púšťanie obohratej pesničky. Katarína Pivarčiová si pre svoju druhú knihu zvolila skvelé smerovanie, táto poloha jej sedí a dúfam, že sa jej bude držať aj v budúcnosti. Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje je hravou, milou a ľudskou ukážkou hľadania pravej lásky. Východisko je pomerne tradičné - hlavná hrdinka Ali sa musí znovu postaviť na nohy po strate práce aj ilúziách o mužoch, ale našťastie sa v jej situácii nekrútime pridlho a môžeme nabehnúť na jej kolotoč zábavných udalostí. 

"Čo, dopekla, to včera stvárala? Takmer sa pomilovala s náhodným dílerom marihuany Nerozumela sama sebe, ako to mohla dopustiť? Mohol to byť nejaký násilník, vrah, zlodej a ona s ním dobrovoľne vyliezla na strechu a ešte s ním aj fajčila trávu. Bolo to nezodpovedné a hlúpe. Nezáležalo na tom, že jej s ním vlastne bolo veľmi dobre. Že sa jej na chvíľu zdalo, že na ničom nezáleží. Na morálke, na konvenciách, na budúcnosti. Cítila sa... slobodná." (str. 36)

Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje, nie je jediným zoznamom, ktorý sa v texte vyskytuje. Natrafíte hneď na niekoľko funkčne zakomponovaných typov, dôvodov či pravidiel o tom či onom spoločenskom alebo vzťahovom prkvu. Môžete sa v nich nájsť, porovnať ich s vlastnými skúsenosťami, ba dokonca skúsiť sa riadiť podľa nich. V tomto zmysle vám román nahradí akýkoľvek ženský časopis. Tým nechcem znižovať jeho hodnotu, skôr naopak. Katarína Pivarčiová šarmantne spracúva vnímanie súčasnej ženy, využívajúc množstvo aktuálnych fenoménov. Hlavnou zložkou ostáva, prirodzene, láska, ktorá nie je iba romantická, ale aj vášnivá, zábavná a neraz je zdrojom nečakaných komplikácií. Alžbeta - Ali - však z každej bizarnosti vykľučkuje ešte silnejšia. Iné jej, napokon, ani neostáva, ak chce byť dobrým vzorom pre svoje dieťa, ktoré sa v jej živote objaví ako náhla pozornosť vyššej moci so zmyslom pre humor.

"Pred domom parkoval nablýskaný čierny bavorák. Vtom sa spoza zákruty vyrútil starý fiat. Zabrzdil asi meter od bavoráka. Okienka zišli dolu. Ticho preťala pieseň akejsi rockovej kapely, znejúca z reproduktorov v aute. Z otvorených okien začali lietať vajcia. Rozbíjali sa na čistučkom aute a pomaly stekali na zem. Zapol sa autoalarm, jačal ako siréna. V dome sa zapálilo svetlo, u susedov sa rozštekal pes. Na fiate sa otvorili predné dvere, vystúpila z nich žena vo fialovom kabáte. V ruke držala zväzok kľúčov. Pristúpila k bavoráku, sklonila sa ku kľučke a veľmi sústredene vyryla do dverí srdiečko." (str. 191)

Ali potvrdzuje status modernej mladej ženy aj svojím sviežim blogom, skúšaním nových vecí a spoznávaním rôznych typov ľudí. Má otvorené nielen oči, ale aj dušu a srdce, čo je v dnešných časoch viac než potrebné a vítané. Verím, že svojím prístupom a nadhľadom dokáže vliať nádej do žíl čitateliek, ktoré prechádzajú náročnejším obdobím. Román Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje vás na prvý pohľad zaujme aj obálkou. Kresba namiesto ilustračnej fotografie je pre daný žáner ako stvorená a jej autorka Vladimíra Androvičová by mala svoj talent v tomto smere využívať čo najčastejšie. Kniha Kataríny Pivarčiovej patrí k tým, ktoré by sa hodili na pokojný relax na pláži, ale na lásku a humor si môžete (a mali by ste si) nájsť čas kedykoľvek a kdekoľvek. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

V každom z nás je aj kus zla (S. J. Bolton - Malé temné lži)

21.04.2019 07:08

Sharon J. Bolton opäť potvrdzuje svoj status renomovanej autorky krimirománov, ktoré v sebe spájajú to najlepšie v danom žánri. Vzhľadom na prostredie odľahlých Falklandských ostrovov majú Malé temné lži skvostne temnú, priam noirovú atmosféru, kde sa dajú ľudské pochybenia síce dobre schovať, ale, na druhej strane, už nedočkavo čakajú, kedy sa môžu znovu dostať na svetlo. Sharon je známa tým, že sa vo svojich príbehov uchyľuje aj k témam, ktorým sa iní autori či autorky vedome vyhýbajú, aby príliš nešokovali alebo sa nedotkli citlivých miest. V prípade tohto titulu sú to zločiny súvisiace s deťmi. Rodičia chcú svoje ratolesti uchrániť od všetkého zlého, no nízkym pudom a nebezpečnej motivácii páchateľov sa nedá vždy vyhnúť. A je to o to náročnejšie, ak človek žije v úzkej komunite.

"Pisatel pokračoval o tom, jak se po zmizení dítěte zachová společenství. Vyslovil názor, že zmizení rychle zapadne do místního folklóru, nejprve se objeví tak, že někdo zpozoruje duchy, a později je zpráva předávána ústní tradicí a vyprávějí se historky. Tvrdil, že na základě prípadů pohřešovaných dětí vznikají povídačky o dětech, které odnesly víly, nebo je snědli skřítkové a čarodějnice." (str. 30)

Nespomínam si na iný román, ktorý by sa odohrával na Falklandoch, a bola to príjemná zmena oproti tradičnému Londýnu či anglickému vidieku. V pamäti mi tieto ostrovy rezonovali len vďaka vojne medzi Veľkou Britániou a Argentínou, čomu sa nevyhne ani Sharon Bolton. Jej dôsledky sú totiž súčasťou života postáv, vďaka čomu jej triler získava širší rozmer. Okrajovo sa teda dozviete viac o tejto nešťastnej udalosti aj o jej vplyve na miestne obyvateľstvo, či už forme posttraumatického syndrómu, alebo istej nedôvere voči prišelcom. Ak sa čudujete, ako je to možné, keďže k stretu dvoch krajín došlo už v roku 1982, vedzte, že dej románu je zasadený do roku 1994. Nie je to tak dávno, aby to súčasník považoval za históriu, ale zároveň to autorke poskytuje možnosti uviesť svoje postavy do náročnejších situácií. Bez mobilov, internetu či sociálnych sietí nemá totiž pátranie po nezvestných taký dosah ako s pomocou informačných technológií. K tomuto románu to sedí ako uliate, len to ešte viac dotvára až prízračnú atmosféru.

"O kolik by bylo snazší vzít místo dospělého dítě. Pro Ráchel by bylo mnohem víc zdrcující, kdyby ztratila dítě než přijít o život sama. Dokonalá pomsta! Rázně dupnu na brzdu a auto smykem zastaví. Peter stojí krok ode mne. Určitě není sám! Je. Na příjezdové cestě vidím Ráchelino auto, ale po ní není ani stopy a nevidím ani žádného ze dvou starších kluků, kteří by v tuhle dobu už měli být ze školy doma. Stáhnu okno a poslouchám. Slyším jen křik ptáků a burácení oceánu. A neovládatelný tlukot dvou srdcí. Uteč, Petře! Zapomeň na všechno, co ti říkali. Zrůdy jsou skutečné, a tahle si jde pro tebe." (str. 138)

Príbeh je rozprávaný z pohľadu troch postáv, pričom u každej je využitý subjektívny rozprávač. To je ďalší krok k budovaniu napätia, pretože vidíme udalosti z viacerých perspektív, postupne sa dopĺňajú tmavé miesta a prichádzame na nové súvislosti. Sharon Bolton vie, ako udržať pozornosť čitateľov aj ich záujem o dianie. Nespoľahlivý rozprávač už síce nie je v súčasnej tvorbe až taký originálny a niektorým čitateľom dokonca prekáža nejasnosť celého príbehu, ale ja ho vítam. Nezaškodí pri listovaní knihou zapojiť aj mozgové bunky, ktoré by inak spokojne odpočívali. Malé temné lži prepájajú nielen jednotlivé roviny deja, ale aj minulosť s prítomnosťou a vaše morálne hodnoty s postavami. Autorka pracuje s teóriou, že každý si v sebe nesie určitý stupeň zla, závisí len od situácie, ako sa zachováme a ako sa s tým vyrovnáme. Pretože nič nemusí byť také, aké sa na prvý pohľad zdá. Ak sa vám však zdá, že Malé temné lži budú tým správnym románom pre vás, pravdepodobne budete mať pravdu.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Skladanie smrtonosnej mozaiky (T. Alsterdal - Podaj mi ruku)

19.04.2019 07:31

Trilery odohrávajúe sa na rôznych kontinentoch sú dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane poskytujú autorom a autorkám možnosť vytvoriť pútavejší dej s pestrejšími zápletkami, no zároveň - v rukách menej skúsených spisovateľov, ktorí si odhryznú priveľké sústo - sa môžu stať krkolomnou skúškou. Kniha Podaj mi ruku určite patrí do prvej skupiny. Švédska autorka Tove Alsterdal predviedla svoj talent už románom Zabudnutí mŕtvi a potvrdzuje ho aj aktuálnou novinkou. Tá je plná kontrastov, ktoré neraz slúžia ako vhodný odrazový mostík na rozvitie príbehu. V tomto prípade je založený na odlišnom živote dvoch sestier, ktoré paradoxne spojí až smrť jednej z nich. Tove síce začína tradičným motívom vraždy pôsobiacej ako samovražda, ale čoraz viac predkladá čitateľom originálnejšie a veľmi zaujímavé zvraty. 

"Anosomtoja takisto dostal mail, rovnako ako dvaja ďalší spomedzi posledných osôb, s ktorými bola Charlie pred smrťou v kontakte. Kým vypla počítač, vyprázdnila vyrovnávaciu pamäť. Neodstránilo to stopy, ale aspoň ich zamaskovalo. Vkĺzla do spálne a ľahla si úplne na kraj postele, aby nerušila. Zaspať nedokázala. Iba zažmúrila oči, ležala úplne nehybne a cítila rozhorúčenosť, závratnú predstavu, že niekto tam vonku vstal z mŕtvych." (str. 130)

Román Podaj mi ruku je síce definovaný ako psychotriler, ale atmosférou sa približuje noirovým príbehom z polovice minulého storočia. Keď sa ocitnete v Argentíne, bude na vás zasa číhať priam hororové vyznenie. Tove Alsterdal vie, aký dojem chce v čitateľovi vyvolať, a darí sa jej to bez problémov. Záhady napokon sprevádzajú hrdinku Helene po celý čas jej pátrania po pravde ukrytej za smrťou jej sestry Charlie. Mysteriózne pozadie sa nakoniec ukáže ako omnoho zložitejšie, pretože odpovede na množstvo otázok musí hľadať v minulosti, kedy ich matka prežila vášnivý vzťah s juhoamerickým umelcom. Prepájanie viacerých časových rovín či dejísk sa stalo pomaly pre nordickú literatúru jedným z poznávacích prvkov, a jej priaznivci si prídu na svoje. Ďalším škandinávskym znakom je spočiatku pomalší spôsob rozprávania, spočívajúci v zoznamovaní sa s postavami, ich zázemím a prepojením. Nič však nie je bezúčelné, v popredí už číhajú nečakané zvraty, ktoré vám knihu nedovolia odložiť.

"Možnože, keď príde na koniec Brazílie, nájde nejakú cestu von, ak ju, pravdaže, nezadržia alebo nezavraždia. Počas dlhých roztrasených ciest autobusom  a v šoférskych kabínach rozmýšľala, koho by v takom prípade vyhlásili za mŕtvu. Claudiu Viehhauserovú alebo Ing-Marie Sahlinovú? Mala pocit, že Ing-Marie viac neexistuje, možno nejestvovala ani v tú noc na rieke. Ostala v hotelovej izbe v La Boca, odsúdená naveky sa vracať k tomu istému okamihu, ku chvíli, keď si uvedomila, že ten, koho miluje, neexistuje, že nie je tým, za koho ho považuje." (str. 280)

Latinská Amerika je širokospektrálnym prostredím a Tove Alsterdal sa snaží ukázať čo najviac z jej pohnutej histórie. Dokáže však udržať správnu mieru a nezahlcuje text nadbytočnými námetmi alebo opismi. Súčasťou príbehu sa tak stávajú aj miestne revolúcie, gerila či kolumbijská drogová mafia. O to viac sa potom obávate o Helenin osud, pretože sa púšťa do pátrania na vlastnú päsť, bez toho, aby o tom vôbec informovala aspoň svojich najbližších. Páči sa mi, že nejde o klasickú kriminálku, kde skupina vyšetrovateľov naháňa sériového vraha. Helene je človek "z ľudu" a tým ľahšie sa viete vcítiť do jej situácie. Niekedy síce zahorekujete nad jej trochu ľahkovážnym správaním, ale inak sa v podstate zachovať ani nemôže. Inak by sa nikdy nedozvedela pravdu o svojej sestre a ani sa nevyrovnala s jej smrťou. A čitateľ by bol pripravený o strhujúci zážitok, ktorý román Podaj mi ruku ponúka.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media

Aj v popole slobody sa môže zrodiť láska (M. E. Hajduková - ZlatovláSSka)

18.04.2019 07:45

Michaela Ella Hajduková patrí k najoriginálnejším autorkám na Slovensku. Každá kniha je iná a zasiahne vás na citlivom mieste. Je obdivuhodné, že aj po desiatke titulov si dokáže zachovať svoj osobitý štýl, ktorý sa nepodriaďuje trednom alebo očakávaniam čitateľov. Samozrejme, že oni sú napokon tými, ktorí potvrdzujú autorkinu obľúbenosť, no keby si ich nevážila, jej knihy by dávno stratili iskru. ZlatovláSSka zaujme už len názvom; je zrejmé, do akého obodobia sa presunieme, a že nás čaká udalosťami a emóciami nabitý príbeh. To je Miškina veľká devíza - nezahlcuje svoj text prázdnymi rečami či otrepanými frázami, ale mieri priamo k podstate. Navyše si môžete byť istí, že čítanie bude pre vás i poučné. Miška vychádza z overených reálií, čím sa aj ZlatovláSSka stáva o to údernejšou. 

"Prší. Koľajisko je plné snehu a vo vzduchu sa ešte vznáša úsvit. Vženú nás na perón, počujem brechať psy. Držia ich, ak by sme však začali utekať, pustili by ich. V stanici stojí jediný vlak, no nevyzerá ako pre ľudí, má dobytčie vagóny. Vojak nás však poháňa a my s hrôzou sledujeme, ako sa otvorili jedny z veľkých dverí. Stoja tam ľudia. A vo vedľajšom tiež. Pristavujú drevené plošiny." (str. 37)

Problém spočíva v tom, že čím viac sa autor či autorka ponára hlbšie do problematiky, tým viac ďalších námetov popri tom objaví. Síce... hovoriť o tom ako o "probléme" je asi (mierne povedané) nepresné. Veď vďaka tomu Michaela Ella Hajduková napísala už svoju štvrtú knihu z obdobia druhej svetovej vojny. Odohráva sa teda prevažne v prvej polovici 40. rokov minulého storočia, aj keď celkovo príbeh zahŕňa ku koncu vyše dvadsať rokov. Vždy to uvítam, rád zisťujem, aký vplyv mali zobrazené udalosti na ďalší život postáv, či už hlavných, alebo vedľajších. V texte natrafíte na dva typy rozprávačov. Závisí to od toho, na koho sa sústredí daná kapitola. V centre sú mlada žena Sonna a jej spriaznená duša Gabriel. Cez Sonnu sa dozviete mnoho o lekárskych praktikách v koncentračných táboroch, o medicínskych výskumoch a s nimi spojenej bolesti a hrôze. Sonna sa pre svoju anomáliu dostane do hľadáčika nacistov a odvtedy naberie jej život desivo neisté obrátky a prísaha pomáhať druhým je nielen pošliapaná, ale priam výsmešne obrátená naruby.

"Depresívny stav sa ma držal dlho, odmietala som jedlo a Karl so svojím tímom boli fascinovaní tým, že moja psychika je ako puknuté sklo, ktoré sa pri najmenšom záchveve vetra rozbije, ale moje telo vyzerá zdravo a zocelene. Moje telo bolo telo Nemky, ktorú chceli. Silná, odolná, zdravá a zocelená. Držali ma priviazanú. Nepočítala som, ako dlho. Za zamrežovaným oknom vychádzalo a zapadalo slnko, cudzie sestry sa pokúšali so mnou hovoriť, dostať do mňa aspoň polievku. Dni bežali, chodili po mňa ošetrovatelia a pokusy boleli čoraz viac. Plakala som, keď Karl nariadil, aby mi začali brať krv už len z krčnej tepny." (str. 303)

Stretol som sa s názormi skupiny čitateľov, ktorí sa úmyselne vyhýbajú románom z obdobia druhej svetovej vojny, pretože sú zhnusení zo zverstiev, čo sa počas nej odohrávali. Ja zastávam opačný názor - treba ich šíriť a poznať ich, pretože inak sme odsúdení na ich opakovanie. Najmä dnes, keď sa čoraz viac dostávajú k slovu krajné prejavy. Nuž, generácie sa obmenili a ľudia ťažko zabudnú na to, čo ani nepoznali... Preto oceňujem tvorbu Michaely Hajdukovej, ktorá nielenže otvára oči, ale aj stráži minulosť, aby ostala tam, kde je. ZlatovláSSka vás dostane príbehom, postavami aj rozprávačským štýlom. Autorka napriek vyhýbaniu sa "vate" ponúka vyše 400-stranový príbeh, takže si môžete byť istí, že sa v ňom toho udeje veľa. Zámerne neprezrádzam nič zo zápletiek, pretože táto kniha patrí medzi tie, ktoré si musí každý čitateľ "prežiť" sám. Miška sa očividne zlepšuje každým románom, a to je čo povedať, pretože mňa si získala už pred rokmi svojím debutom. A nepochybujem, že jej týmto spôsobom ostanem verný aj naďalej.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Ľudskosť ako komodita v hre mocných (K. Follett - Piliere moci)

15.04.2019 10:46

Každý Follettov román je zážitok, a to vo viacerých smeroch. Niekto ocení košatý dej, iný psychologickú kresbu, ďalší zase historické pozadie a jeho nenásilné zapracovanie do príbehu. Piliere moci pokračujú v tradícii silných, navzájom prepojených osudov väčšieho počtu postáv, čo je základ vydarenej ságy. Už po obrátení prvej stránky budete mať pocit, že ste sa ocitli v devätnástom storočí, kedy kapitalizmus pevnou rukou písal svoje dejiny a pocity boli odsúvané bokom v prospech peňazí, vplyvu a politiky. Ken Follett ukazuje, že bankárske prostredie nie je len prvkom súčasnosti a že žiť v tieni bohatých a mocných bolo kedysi ešte náročnejšie než dnes. Robí to však so šarmom jemu vlastným, nič nepredkladá ani nepoúča. Moralizovanie necháva na rozhodnutí čitateľa, jeho postavy na to ponúkajú dostatok možností. 

"Vypočúvanie dopadlo dobre. Micky nasadil svoj najotvorenejší a najúprimnejší výraz a vyrozprával príbeh, ktorý si s Edwardom vymysleli, ale v kútiku duše sa bál. Pokiaľ išlo o pravdu, Briti sa vedeli správať nesmierne pokrytecky, a keby pravda vyšla najavo, ocitol by sa vo vážnych ťažkostiach. No súd bol taký očarený príbehom chlapčenského hrdinstva, že ho nik nespochybnil." (str. 26)

V centre diania sú bývalí spolužiaci z chlapčenskej internátnej školy. Každý z nich má iné sociálne postavenie, ale zdieľajú spoločný sen - vybudovať si pevné miesto vo svete významných patriotov a získať rešpekt. Motivácia sa odlišuje, či už ide o vymanenie sa z rodinných okov, získanie stratenej prestíže alebo jednoducho snahu užívať si pohodlie a luxus. Okrem toho ich spája aj tragická udalosť - utopenie ich spolužiaka, ktoré ostalo zahalené tajomstvom a len úzka skupina pozná pravdu. Zdá sa, že rokmi sa skutočnosť pochovala, ale celý čas išlo len o povestné ticho pred búrkou. Páči sa mi, ako sa Ken Follett pohráva s čitateľmi. Hneď v úvode sú napríklad v popredí kamaráti Micky a Edward, ktorých činy vyznievajú ako šibalské uličníctvo. Vzápätí sa však nálada mení a odrazu sú z nich záporáci a vaše sympatie sa presunú inam. To však neznamená, že by boli zloduchmi neustále - aj tu sa prejavuje autorovo rozprávačské majstrovstvo. Ukazuje, že za zlom sa neraz skrýva iný príbeh, urkytý pod nánosom ambícií a arogancie. 

"Micky sa od zúfalstva zavrtel. Ešte niekoľko sekúnd a Tonio vojde do bezpečia budovy. Potom policajti zabočili za roh a stratili sa z dohľadu. Micky kývol svojim dvom komplicom. Tí rýchlo konali. Skôr ako Tonio stihol dôjsť ku vchodu do hotela, chlapi ho zdrapli a zatiahli do najbližšej uličky. Stačil skríknuť, no hneď ho umlčali. Micky odhodil nedofajčenú cigaru, prešiel cez cestu a vkročil do uličky. Chlapi zapchali Toniovi ústa šatkou, aby nekričal, a mlátili ho železnými tyčami. Spadol na zem a hlavu a tvár už mal od krvi." (str. 270)

Dej zasahuje do obdobia rokov 1866 až 1892. To je viac než dosť priestoru na rozohratie partie, kde si nikto nemôže byť istý, akým smerom sa uberie jeho osud. Ken Follett ostáva verný svojím postupom a jeho priaznivci si prídu na svoje. Príbeh vás vtiahne už od začiatku a fascinovane ho budete vyhľadávať v každej voľnej chvíli. Žiadna kapitola či jej časť nie je nadbytočná, autor pracuje so stavbou deja zručne a pútavo. Časové skoky pritom nepôsobia rušivo, prechod medzi jednotlivými obdobiami je plynulý a logický. Piliere moci sú exemplárnym príkladom, ako sa dá skĺbiť rodinná sága s históriou, a pritom zachovať moderný nádych. Follettove postavy by sa ľahko uchytili aj v dnešnom svete, ale 19. storočie im predsa len svedčí o niečo viac. A keď už som pri tom, musím pochváliť aj všetky možné prostredia, chute a vône, ktoré číhajú na čitateľa. Niekdajšie reálie sú tu živé ako málokedy, tak to využite a knihu neobíďte. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Pozor na priateľstvá so spisovateľmi! (L. D. Peňaflor - Toto je celá pravda)

14.04.2019 07:12

Ešte je síce len polovica apríla, ale už teraz viem, že kniha Toto je celá pravda sa tento rok umiestni v mojom rebríčku tých najoriginálnejších. Nie však obsahom, ale vizuálnym spracovaním a kompozíciou textu. Kým som sa do nej začítal, istý čas som ju obracal v rukách a opakovane som to robil aj počas čítania. Grafici sa s parádne pohrali s (ne)viditeľnosťou slova celá na obálke a na oriezke sú ukryté hneď dve heslá súvisiace s dejom. Aké, to si budete musieť zistiť sami :-). Tradičné technické spracovanie by románu ani nesvedčili, pretože ani Lygia Day Peňaflor nevyužíva klasické postupy. Text jej románu je tvorený mediálnymi rozhovormi, novinovými článkami, komunikáciou na sociálnych sieťach, esemeskami či úryvkami z inej, fiktívnej knihy. Vďaka tomu čítanie rýchlo odsýpa, baví vás odhaľovať prepojenia, len si musíte dať pozor, aby ste sa nestratili v prelínaní reality a literárneho konštruktu.

"Bol úplne mimo, uplakaná tvár, zastretý hlas, pery slané od sĺz. Nič z toho som ani nemala zistiť, lebo som ho vôbec nemala pobozkať. Mala som ho len počúvať a podporiť milými slovami, a nie naňho hneď skočiť. Mohlo mu to ublížiť. Čo to so mnou, dokelu, je??? Som taká sebecká osoba. Strašne ho chcem. Vraví sa, že charakter sa odhalí, keď sa stane nejaká tragédia. No, tak sme práve odhalili, kto skutočne som..." (str. 174)

Dej je rozprávaný z pohľadu viacerých postáv a rozvíja sa v dvoch líniách. Prvú tvorí retrospektíva skupiny stredoškolákov o ich vzťahu so spisovateľkou Fatimou, ktorý nadviazali po úspechu jej knihy o vyrovnávaní sa s emocionálnou búrkou. Inšpirovala ich jej teória o ľudských prepojeniach, založená na maximálnej otvorenosti a úprimnosti voči druhým osobám. Fatima ich pustila nielen do svojho vnútra, ale aj do domu a života, a rovnako i oni jej umožnili spoznať ich osudy. Okrem trojice dievčat to je hlavne Jonah, očividne nesúci na svojich mladých pleciach ťažké bremeno viny. Keď sa odhalí dôvod jeho prestupu z inej školy, Fatima ho sprevádza na ceste vnútorného prijatia skutočnosti. Lenže všetko sa zmení, keď Fatima vydá knihu, ktorá verne reflektuje nielen celý vzťah s jej fanúšikmi, ale hlavne Jonahovu účasť na škandále wrestlingového tímu... Jonah na to takmer doplatí životom a verejnosť baží po informáciách ohľadom všetkých súvislostí.

"South Carmine je nielen medzi vlastnými študentmi známa ako škola s prekvitajúcou kultúrou šikanovania. Jednotlivé prípady pokrývali široké spektrum: nadávky, sťahovanie nohavíc, vyrážanie kníh a iných vecí z rúk, polievanie študentov močom, až po nedávny prípad napadnutia so sexuálnym podtónom. Školská administratíva pri riešení týchto sťažností zlyhávala, zatiaľ čo niektoré incidenty boli po počiatočnom povrchnom prešetrení odložené. V niektorých prípadoch bolo študentom odporučené sťažnosti stiahnuť, pokiaľ nechceli ohroziť svoju vlastnú pozíciu v niektorom zo športových tímov." (str. 195)

Čo sa týka príbehu, ten je v podstate dosť jednoduchý a veľa sa tam toho neudeje. Všetko sa točí okolo knižného spracovania udalostí na Grahamovej strednej škole a jeho dôsledkov. Dozvedáme sa o zapojení jednotlivých postáv do celkovej mozaiky a o ich názoroch na to, ako sa Fatima zachovala. Niektorí to berú v pohode, iní sa cítia zradene, ďalší chcú z toho vyžmýkať čo najviac pre seba... A práve v tomto - vo vykreslení odlišných postojov - spočíva najväčšia devíza románu. Toto je celá pravda ponúka pestrú škálu osobností, pričom každá má pochopiteľnú motiváciu a je ťažké prikloniť sa iba k jednej z nich. Okrajovo sa Lygia Day Peňaflor venuje aj téme šikany, potrebe odbornej psychologickej pomoci či peniazmi a kariérou narušeným rodinným vzťahom. Možno by stálo za viac rozpracovať práve tieto motívy, ale ani ten hlavný nie je menej dôležitý - prílišná dôvera voči cudzím ľuďom a falošná predstava o slávnych idoloch môžu byť naozaj nebezpečné. Čo však musím vytknúť (a nie je to chyba autorky) je strašná jazyková úprava. Pani, čo je za to zodpovedná, by mala vrátiť svoju výplatu, pretože na pomery CooBoo je v knihe neskutočné množstvo chýb, čo zbytočne znižuje jej kvalitu. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Nie všetko čarovné je aj bezpečné (H. Black - Krutý princ)

12.04.2019 14:57

Pred časom som mal dojem, že fantazijná literatúra pre mladých dospelých sa mi postupne zunuje. Príbehov z vymyslených svetov plných bájnych bytostí, lásky, intríg a zrady je už predsa len trochu priveľa, nehovoriac o tom, že náš trh je v porovnaní s tými zahraničnými o čosi menší. A hoci je pravda, že sa snažím daný žáner obmedziť na únosnú mieru, vždy podľahnem nejakej novej sérii. U Holly Black to bolo o niečo jednoduchšie, pretože jej meno sa mi doteraz spájalo so sériou Magistérium, ktorú písala spolu s velikánkou young adult Cassandrou Clare. To zaručovalo istú úroveň a bol som zvedavý, ako sa popasuje s témou preniknutia človeka do férskeho kráľovstva. Skúsení čitatelia vedia, že ide o nádherný, plnofarebný, kúzelný priestor, ale daňou za to je vžitá nedôvera, krutosť a potrestanie akéhokoľvek prejavu odporu či nepolušnosti.

"Moje dobré zámery sa vytratia s vetrom. Krv mi blčí, vrie v žilách. Nemám veľkú moc, ale niečo predsa len mám - môžem ho napadnúť. Cardan mi môže chcieť ublížiť, ale ja ho môžem donútiť, aby mi chcel ublížiť ešte viac. Vo vojne máme hrať. Keď nás zavolajú na miesta, začnem hrať. Hrám najkrutejšie, ako len dokážem. Môj cvičný meč naráža do Cardanovho smiešneho prsného brnenia." (str. 87)

Krutý princ je prvou časťou Férskej ságy a príbeh tomu zreteľne nasvedčuje. Prvých sto strán je prakticky len zoznamovaním sa s prostredím, postavami a ich pohnútkami. Nemusíte sa však obávať, že by vás to nudilo. Vstup do sveta ukrytého očiam bežných smrteľníkov, neobdarených Zrakom, je dramatický a pre hlavnú hrdinku Jude poriadne náročný. Bola ešte malým dievčatkom, keď jej rodičov zabil fér Madoc a spolu s jej dvoma sestrami ich vzal so sebou do bájneho kráľovstva. Jude sa na prahu dospelosti snaží nájsť si miesto v cudzom prostredí, ktorého obyvatelia ju pre jej ľudský pôvod nikdy neprijali medzi seba. Nie je urodzená, nedisponuje umeleckými vlohami, a hoci sa snaží uspieť aspoň na bojovom poli, ako smrteľníčka nedosahuje potrebnú úroveň. No napokon je to práve jej zaradenie, ktoré ju predurčí na veľké veci. Keďže féri z podstaty môžu hovoriť len pravdu, Jude je ako človek schopná klamať, a to ju privedie na Dvor tieňov, do skupiny špiónov v službách následníka trónu.

"Cardan sa postaví na nohy a vyštartuje na brata, divoko sa zaháňa mečom. Drží ho ako kyjak. Čistá zúrivosť útoku donúti Balekina o krok ustúpiť. Konečne sa ukáže Cardanova technika. Už je to cielenejšie, napáda z nových uhlov. V škole nikdy neprejavil nejaký záujem o boj s mečom, a hoci ovláda základy, nie som si istá, či aj cvičí. Balekin ho účinne a nemilosrdne odzbrojí. Cardanovi vyletí meč z ruky a zarinčí na podlahe, blízko pri mne. Snažím sa schovať ešte hlbšie do tieňa pod kreslom. Na chvíľu si myslím, že ma prichytí, ale meč zodvihne sluha a ten ani len nemrkne." (str. 133)

Krutý princ, aj keď tomu napovedá názov či dejisko, nie je žiadnou rozprávkou. Skôr naopak, Jude sa musí potýkať so zlom v najčistejšej podobe, nikto neskrýva svoj charakter a je jasné, na ktorej strane stojí. Zároveň oceňujem voľbu názvu, pretože sa príbehovo rozvíja rôznymi smermi - natrafíme hneď na troch princov, pričom ani jeden z nich nie je práve stelesnením dobroty. Postupom strán začína byť jasné, ku komu bude smerovať Judino vnútro, aj keď nás očividne čaká ešte pekne zamotaná cesta. Holly Black vytvorila svet, kde má pevné miesto každý motív. Kniha neupadá do monotónnosti, a hoci sa vám sem-tam môže zdať, že dej trochu uviazol, všetko sa nakoniec ukáže ako autorkin dobre premyslený ťah. Férska sága sa ľahko môže stať novou závislosťou, pretože gradovanie deja je ukážkovým príkladom práce s jeho stavbou. Osobne by som však uvítal trochu dôslednejšej jazykovej úpravy zo štylistického hľadiska - iritovalo ma najmä pričasto využívanie spojenie "prišlo mi" vo význame zdalo sa mi, javilo sa mi... Ale to je len môj postreh, iní čitatelia si to zrejme ani nevšimnú. Krutý princ je každopádne ďalším presným zásahom Slovartu do nášho vkusu a Holly Black je silnou autorkou aj sama osebe.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Slovenské krimi nepozná odpočinok (V. Beniczky - Zločin v uliciach)

10.04.2019 18:53

Na poli domácej kriminálnej a detektívnej literatúry sa väčšinou dostávajú do povedomia osvedčené mená, ale pozornosť si zaslúžia aj nováčikovia alebo autori, ktorí boli dovtedy zabehnutí v inom žánri. Vojtech Beniczky už má za sebou debutový román Stvorená objasňovať zločin, kde sa po prvýkrát predviedla ústredná hrdinka Paula Santorisová. Autor jej ostal verný aj v novinke Zločin v uliciach, a tak máme na svete novú sériu poznamenanú neutíchajúcim poklesom morálky v hlavnom meste. Teším sa z toho, pretože napriek tomu, aký je tento žáner na Slovensku obľúbený, vlastnými spisovateľmi v ňom disponujeme pomenej. Vojtech Beniczky je dielikom skladačky, ktorým dokazuje svoje miesto v celkovej mozaike. Je vidno, že postupne vybrusuje svoj štýl aj spôsob rozprávania...

"Zaplatí za chybu, ktorej sa dopustil. Svojím zúfalým pokusom získal len niekoľko sekúnd navyše, no aj tak bol za ne nesmierne vďačný. Teraz však cítil, ako sa k nemu naklonila smrť, aby si ho vzala. Pochytila ho panika. V poslednom pokuse zachrániť sa prudko trhol zápästiami. Počul praskať kosti, no vyslobodiť zo zajatia sa mu nepodarilo. Potom sa aj jemu zavŕtala do hlavy guľka a definitívne ukončila všetky jeho úvahy." (str. 60)

Súkromná detektívka Paula Santorisová sa koncom leta od práce nepretrhne. Na jednej strane si užíva spoločnosť nového priateľa - učiteľa, ktorý po dovolenke nastupuje do školského kolobehu, zároveň by však uvítala väčšiu vzpruhu na pracovnej báze. Hľadanie zatúlaného psa, i keď patriaceho miestnej honorácii, si nevyžaduje práve vysokú dávku šikovnosti. Súbežne sa však na kriminálke rozbieha omnoho zaujímavejšie vyšetrovanie. Krátko po návrate zo zahraničia je totiž vo svojom byte zastrelený mladý muž a spôsob zabitia vyzerá ako poprava. Žeby ho zniesla zo sveta mafia? Súvisí s tým aj jeho niekdajší náhly odchod z krajiny? Zločin má omnoho dlhšie chápadlá, ako by sa na prvý pohľad zdalo, a tak bude mať Marián Kútnik plné ruky práce. Situáciu mu neuľahčí ani Paula, ktorá sa mu čoraz viac pletie pod nohy v snahe takisto sa dopátrať pravdy, hoci z iného konca. Keď sa čoskoro objaví ďalšie telo, napokon v záujme spravodlivosti bude musieť Kútnik prijať pomocnú ruku...

"To, že sa Paula začala vŕtať v prípade tej popravy, sa dalo považovať za jej najhlúpejší nápad za posledné roky. Keď naposledy pátrala po vrahovi, takmer ju to stálo život. To, že sa nemá pliesť pod nohy podsvetiu, jej ešte vždy pripomínal šrám na čele. Ďalší mala na duši. Nebolo by na mieste bagatelizovať všetky tie omyly v jej citovom živote. Stále však mala pred očami Kamilovu bezradnú tvár. Samozrejme, aj on býval detektívom, presne tak ako ona. Ale ruku na srdce, povedala si Paula, ostatných osem rokov na ňom zanechalo značné psychické stopy." (str. 169)

Páči sa mi, že Vojtech Beniczky využíva krátke kapitoly a rozpráva príbeh z rôznych uhlov pohľadu. Vždy som uprednostňoval dynamické texty, môžete ich čítat kdekoľvek, keď si nájdete čo len trochu času. Zločin v uliciach sa tak ľahko môže stať vaším verným spoločníkom, ako sa to stalo aj v mojom prípade. Sérii pristane aj udomácnenie v Slovenskom spisovateľovi. Zároveň verím, že autor ponechá "zločin" v aj názvoch ďalších kníh, aby sa zachoval duch románov. Okrem riešenia vrážd v príbehu nájdeme aj ďalšie významné motívy - spomeniem napríklad nefunkčné partnerské či rodinné vzťahy, diskrimináciu na pracovisku, byrokratické prekážky alebo problémy s nadriadenými a ich vlastnými agendami. Vojtech Beniczky je meno, ktoré si treba zapamätať, má na to, aby zaujal miesto na popredných priečkach. Azda by mohol trochu zapracovať na ostrejšom jazyku či osekať nadbytočné slová, ale to je, nazdávam sa, iba vec praxe.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Veľkí hráči súťažiaci o štátne tajomstvá (S. Berry - Okamžik pravdy)

07.04.2019 08:53

Trinásta časť série o niekdajšom agentovi Ministerstva spravodlivosti USA sa vracia ku koreňom. A to doslova. Príbeh je prešpikovaný návratmi v rôznych rovinách, akoby sa tým vzhľadom na počet kníh série odkrývala povestná trinásta komnata. A to nielen tradične v rámci roky ukrývaných tajomstiev, ale aj v súvislosti so samotným Cottonom Maloneom. Okamžik pravdy je totiž retrospektívnym rozprávaním o Cottonových začiatkoch práce pre jeho šéfku Stephanie Nelleovú. Dozvieme sa, za akých okolností sa zoznámili a aká bola Cottonova prvá misia. Pre znalcov série bude vítaným spestrením dozvedieť sa viac o minulosti známych postáv, zároveň je to skvelý krok aj pre nových čitateľov Steva Berryho. Chronologicky ide v podstate o úvod série, a tak sa do knihy môžu zahĺbiť bez obáv, že im uniknú niektoré prepojenia.

"Protáhl jsem se ven z vraku a vyplul kousek za druhým potápěčem, který se zrovna blížil k černému kufříku. Harpunu, už zase nabitou, si odložil na písek a sáhl po noži - určitě aby přeřízl lano. Měl jsem asi tak deset vteřin, abych něco podnikl. A tak jsem ho prudkými tempy dostihl, vyškubl mu z pusy regulátor a strhl obličejovou masku. Můj útok ho zaskočil a já toho využil a vykroutil jsem mu nůž." (str. 50)

Okamžik pravdy sa vyznačuje aj ďalšou výraznou odlišnosťou, a to typom rozprávača. Steve Berry upustil od objektívneho pohľadu a prenechal rozprávanie príbehu svojmu hrdinovi. To poskytuje čitateľovi viac sa ponoriť do jeho vnútorného sveta, aj keď autor túto možnosť nevyužíva v plnej miere. Ako sme zvyknutí, prevažuje akcia a rýchle dejové tempo. Kratšie kapitoly zrýchľujú text, a aj keď miestami spomalíme, vždy sa presúvame vpred. Aj Cotton si predsa potrebuje oddýchnuť, čo sa prejavuje tým, že vstrebáva nové informácie alebo si zosúlaďuje tie, čo už pozná. Jeho prvá misia pod patronátom Ministerstva spravodlivosti ho privedie k tajomstvu ohľadom zastrelenia Martina Luthera Kinga v apríli 1968. Boj za práva černochov v dobe, ktorá uprednostňovala rasovú segregáciu, bol mnohým tŕňom v oku. A to nielen rasistom, ale aj vládnym predstaviteľom, konkrétne J. Edgarovi Hooverovi. Táto kontroverzná postava amerických novodobých dejín sa tak stáva jedným z hlavných aktérov príbehu

"Kulka zasáhla Kinga zprava do obličeje, prolétla bradou a zaryla se mu do masa na krku. Náraz ho odhodil dozadu. Na balkón vystříkla krev. King se jednou rukou chytil za krk a druhou se pokusil přidržet zábradlí. Byla to ale marná snaha. Podklesly mu nohy. Upadl zády na betonovou podlahu balkónu s nohama pokřivenýma v podivném úhlu, protože se mu boty zachytily o zábradlí. Při každém srdečním tepu z něj dál tryskala krev, smáčela mu hlavu a ramena jako rudé moře. V ruce pořád svíral cigaretu, teď rozmáčkanou. Paže měl rozhozené podél těla." (str. 107)

Náhľad do niekdajších praktík FBI považujem za zaujímavý. Hoover je známe meno a rovnako aj jeho zvláštne vystupovanie a postoje. Neohrozený muž si získal množstvo nepriateľov, no len málokto sa mu dokázal otvorene postaviť. Konšpiračných teórií o Kingovej smrti sa za vyše päťdesiat rokov vyrojilo viacero a mnohé z nich vedú práve do najvyšších sfér bezpečnostných zložiek. Vzhľadom na námet sa v Okamžiku pravdy nevydáme na rôzne exotické miesta, ako býva v sérii zvykom. Najviac času strávi Cotton na Floride, kde vedie boj so starou gardou FBI, ktorá sa chce zmocniť usvedčujúcich dokumentov. Spoločnosť mu pritom robí mladá policajtka, ktorá udalosti spustila v snahe zistiť tajomstva svojho otca, Kingovho blízkeho spolupracovníka. Príbeh v štýle Jamesa Bonda s nepriateľom so silnými chápadlami, krásnou ženou po boku a s odhodlaním zvíťaziť vás zabaví aj poučí a potvrdí Berryho status v danom žánri.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

<< 1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>