Blog

Rozprávka ako nástroj poznávania histórie (S. Reuss - Rozprávky starých Slovákov)

01.03.2019 14:17

Je skvelé, že vydavateľstvo Tatran ponúka čitateľom žáner, na ktorom vyrastali azda všetci čitatelia (či v dnešnej dobe viac diváci?). Hoci súčasné trendy zabŕdajú skôr do vôd fantasy a young adult, stále ide o víťazstvo dobra nad zlom, boj proti všemožným bytostiam a odraz rôznych spoločenských či historických vplyvov. Samuel Reuss možno nie je verejnosti natoľko známym menom ako Pavol Dobšinský, ale jeho význam na poli zachovania rozprávky ako útvaru ľudovej slovesnosti je rovnako nespochybniteľný. Rozprávky starých Slovákov obsahujú jedenásť príbehov a väčina z nich je doplnená o poznámky ozrejmujúce okolnosti ich vzniku či obsahu. Je zaujímavé dozvedieť sa po prečítaní rozprávok viac o ich pozadí a uvedomiť si ich hodnotu aj mimo povrchného vnímania deja. 

"Jeden druhého potešovali, jeden druhému sa žalovali, jeden druhého napomínali, aby vydržali až do konca. Princezná nevedela, ako mu ďakovať, že ju tak verne oslobodzuje, a Drahomír sa nevedel vynadívať na jej krásu až do večera. V ustanovený čas sa Drahomír prinavrátil do svojej komnaty. Na stolíku bolo prihotovené jedlo, ale to ho už nepotešilo. Zostal teda lačný, lebo jeho dušu obkľúčil strach. Vedel, že dnes bude ešte strašne mučený." (str. 28)

Rozprávky z tejto knihy (a trúfam si povedať, že v každej zbierke) nie sú prvoplánové, pri sústredenom čítaní sa pred vami odkryjú viaceré roviny. Ich pôvod siaha predovšetkým do stredoveku, avšak ich korene možno hľadať aj v skorších obdobiach. Vďaka jazyku či iným reáliám natrafíte aj na odkazy Rímskej ríše či formovania slovanských národov. S ohľadom na charakterové vlastnosti hrdinov je na mieste tvrdenie, že naši predkovia sa vyznačovali výrazne pozitívnymi vlastnosťami, ako napríklad hrdinstvo, tolerancia, pohostinnosť, nápomocnosť či sila viery. Texty odrážajú aj duchovný svet minulosti najmä výskytom bájnych bytostí, medzi ktorými nesmú chýbať čarodejnice, duchovia, draky alebo zakliate panny. Rozprávky starých Slovákov môžu v istom smere slúžiť ako prehliadka etnografických prvkov. Dozviete sa o spôsobe života rôznych vrstiev, o odievaní, bývaní, každodennom živote, práci... 

"Žili šťastne, ale ona nepreriekla ani slovo. Raz sa však nad týmito šťastnými ľuďmi začala zdvíhať búrka. Kráľ mal nepriateľov a musel ísť na dlhý čas na vojnu. Ťažko sa odoberal od svojej krásnej ženy. V dome s ňou nechal jednu zlostnú ježibabu. Po dakoľkých mesiacoch krásna kráľovná porodila pekného syna. Ježibaba chlapca zarezala, psíka jej podhodila a kráľovi oznámila, že pani zľahla a mala šteňa. Kráľ prikázal, aby ho opatrovali, kým príde domov. Keď sa vrátil domov, pozrel sa na šteňa a zarmútil sa. Kráľovná sa nemohla vyhovárať, lebo mlčala." (str. 136)

Niektoré príbehy si neberú servítku pred ústa a zlo je naozaj kruté. Jasne tu vidno, že v rozprávkach nie je všetko ružové a že dobro bude mať plné ruky práce, kým sa dočká víťazného konca. Páčilo sa mi, že pri čítaní sa mi vybavovali známe príbehy, pretože vybrané námety boli spracované iným spôsobom. Ide o krásnu ukážku ústneho tradovania, kedy sa jeden príbeh mohol rozviť do mnohých rôznych podôb. Oceňujem aj jazyk, pri dobrej predstavivosti sa vrátite späť do čias magnetofónov a hlbokých pánskych hlasov čítajúcich rozprávky za zvuku praskajúcich platní... Text je doplnený o vysvetlivky, takže všetky zastarané slová vám razom dajú plný zmysel. Aká by to bola kniha bez obrázkov? O ilustrácie sa v tomto prípade postaral Dávid Ursiny, ktorý majstrovsky prepojil mytológiu príbehov s duchom knihy a máte dojem, akoby ste sa dívali na kresby staré niekoľko storočí. Samuel Reuss bol doteraz zrejme pre mnohých neznámym autorom, ale vďaka Rozprávkam starých Slovákov bude jeho dielo večné...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

V jednoduchosti je sila (K. Hosseini - Morská modlitba)

26.02.2019 19:19

Na novú knihu Khaleda Hosseiniho sme si museli počkať poriadne dlho. Autor, ktorý sa preslávil románom Majster šarkanov, svoje nezastupiteľné miesto na literárnom poli potvrdil ďalšími dvoma titulmi - Tisíc žiarivých sĺnk a Hory odpovedali ozvenou. Každý z nich prináša silný príbeh, pri ktorom je ťažké udržať si odstup od zobrazených udalostí. Pôsobia o to intenzívnejšie, že väčšinou vychádzajú zo skutočných situácií, aké píše len sám život. A ten dokáže byť pekne krutý. Dej Hosseinových kníh reflektuje ťažké pomery na Blízkom  a Strednom východe, od osudov obyčajných ľudí cez mocných funkcionárov až po nebezpečných teroristov. Ponúka mozaiku, ktorá vás neopantá krásou, ale desivou úprimnosťou o svete ďaleko za hranicami našej predstavivosti. Našťastie... 

"Škoda, že si nepamätáš Homs tak ako ja, Marwan. Životom kypiace Staré Mesto s mešitou pre nás moslimov, s kostolom pre kresťanských blížnych a súkom - veľkým trhoviskom pre všetkých - s horlivým zjednávaním cien plodín a jedál, zlatých príveskov či šiat pre nevesty. Ľutujem, že si nepamätáš rušné ulice, vôňu smažených mäsových guliek, večerné prechádzky s mamou a so mnou, námestie s hodinovou vežou."

Morskú modlitbu budete mať prečítanú za niekoľko minút, jej posolstvo však prežije určite o niečo dlhšie. Názov nezavádza, ide o krátky príhovor, chápaný ako odkaz otca synovi a spočívajúci v pripomenutí dôležitých hodnôt. Iste sa nájdu čitatelia, ktorí budú sklamaní minimalistickým rozsahom, ale mne neprekážal. Aj z tých pár riadkov totiž jasne cítiť Hosseinov rukopis. Ukazuje, že nepotrebuje stovky strán, aby sprístupnil miliónom ľudí náhľad do osudov tých na okraji spoločnosti. Citlivejšie duše zasiahne situácia vojnou zmietanej oblasti vyrozprávaná z pohľadu bežného človeka, iných azda zaujmú ilustrácie tvoriace jadro knihy. Ich autorom je Dan Williams, ktorého tvorbu som si hneď po dočítaní vyhľadal na internete. Musím uznať, že jeho spojenie s Khaledom Hosseinim sa ukázalo ako kľúčove pre lepší celkový dojem z ich spoločnej knihy. Pohráva sa s farbami, kompozíciou a objektmi a podnecuje v čitateľovi obrazotvornosť údernejšie než akékoľvek slová.

"Vieš, že sa kráter po bombe dá zmeniť na plaveckú jamu. A rozoznávaš zranenia: lepšia je tmavá krv ako jasnočervená. Naučil si sa, že mamy a sestry i spolužiakov môžeš nájsť v úzkych úkrytoch medzi betónom, tehlami, odhalenými trámami a slnko tvorí na ich pokožke svetelné škvrny, ktoré žiaria z prítmia."

Z otcových slov zaznieva nielen ľútosť nad stratou istoty, bezpečia a domova, ale aj nádej, ktorú sa synovi snaží vštepiť. Podprahovo však vnímate, že sám o ňu dávno prišiel a len sa snaží udržať u dieťaťa lepší pocit. Vie, že na opačnej strane mora nie sú vítaní, ale nemajú na výber. Najviac sa tiež obáva toho, že si svoje nešťastie nesú so sebou. Aká budúcnosť ich teda čaká? Morská modlitba je možno slabou náhradou za roky čakania na ďalšie autorovo dielo, ale aspoň trochu zmierni prázdno jeho absencie. V mojej knižnici bude mať čestné miesto spolu s ostatnými knihami Khaleda Hosseiniho, už len pre jej vizuálne spracovanie. Okrem toho dúfam, že tento talentovaný Kábulčan už pracuje na o niečo rozsiahlejšom diele, pretože literatúra v jeho podaní má stále veľký vplyv.

Premlčacia doba sa vraždy netýka (P. May - Zamrznuté v čase)

24.02.2019 08:43

Zamrznuté v čase je štvrtou časťou série Enzo založenej na riešení siedmich odložených prípadov. Peter May sa častejšie prezentuje románmi zasadenými do neraz nehostinnej, ale krásnej škótskej krajiny, ale aj táto francúzska séria má svoje čaro. Najmä pri snahe ukázať v každom dieli inú oblasť - či už ide o Paríž, alebo vinárske regióny, autor vás svojimi opismi dokonale presvedčí o ich atmosfére. V Zamrznutom v čase zavítame na ostrov pri Bretónskom pobreží, kde život plynie pomalým, pokojným tempom a pamäť miestnych je pevnejšia ako skala. Lenže ani to nepomohlo vyriešiť takmer dvadsať rokov starú vraždu, a tak sem prichádza forenzný expert Enzo Macleod, aby pokračoval v stávke so samoľúbym novinárom, že sa mu podarí vyriešiť zločiny z jeho knihy... 

"Čo mohlo Killiana tak vydesiť, že sa bál o holý život? Jane predsa rozprávala o svokrovom strachu a zúfalstve, ktoré počula v telefóne. Killian bol asi presvedčený, že mu niečo hrozí, že je v nebezpečenstve a obával sa, že niečo, do čoho sa pustil, zostane nedokončené. Ako to povedal Jane? Aká irónia, že začaté dielo dokončí syn. Aké dielo? A čoho sa môže báť zomierajúci človek?" (str. 70)

Mám dojem, že séria Enzo funguje na akejsi striedavej báze. Prvý a tretí diel (Výnimoční ľudia, Stopa krvi) sú popretkávané záhadami, viacerými motívmi, omnoho viac budujú vzťahy medzi ústrednými postavami a celkovú mytológiu série. Druhá a štvrtá časť (Kritik, Zamrznuté v čase) zas tvoria skôr samostatné príbehy, ktoré nemajú až taký vplyv na osobné problémy postáv a odohrávajú sa mimo parížskeho teritória. Dokonca aj žánrovo sa viac približujú skôr ku klasickej anglickej detektívke než ku kriminálke. Názov Zamrznuté v čase odkazuje na pracovňu zavraždeného muža, ktorá ostala v pôvodnom stave celých dvadsať rokov. Dôvod je jednoduchý - zanechal v nej indície vedúce k vrahovi aj jeho motívu, no ešte nikomu sa ich nepodarilo rozlúštiť. Enzo Macleod už dávno dokázal, že má na to, aby sa vyrovnal s rôznymi hádankami, a ide o naozaj veľkú výzvu. Z iných stálych postáv sa čiastočne objaví jeho milenka Charlotte, ktorá ako jediná mierne zatrasie jeho životom nečakanou novinkou.

"Enzo bol zmätený, otrasený, no bál sa zastať. Bez toho, aby čo len tušil, kto ho prenasleduje, obrátil sa smerom, kde očakával bránu. Svetlo sa opäť rozkotúľalo po skale, keď ho vietor potiahol za sako, a rovno pred sebou zbadal hlboký, tmavý zráz. A v tej chvíli sa pod ním prepadla zem. Zmrznutá hlina a skala sa drobili a padali do tmy, Enzo cítil, ako sa rúti priestorom, čoraz hlbšie do zemskej praskliny, ktorá ústi priamo v pekle. Uši mu trhal ryk diabla dole pod ním. Pochopil, že toto je koniec, čokoľvek mu Charlotte chcela povedať slovami na rozlúčku, už na tom nezáleží." (str. 164)

Tento román nie je založený na zvratoch a prekvapeniach, dokoncaj aj vraha odhalíte veľmi rýchlo vzhľadom na úvodné kapitoly a ich časové zasadenie. Aj jeho motív je zrejmý, ale napriek tomu s radosťou sledujete Enzovu cestu za pravdou. Ako forenzný analytik vie, že potrebuje hmotné dôkazy a ich získanie je pútavou sondou do danej problematiky. Vďaka Enzovi sa zoznámime s vývojom získavania DNA, entomológiou, chytaním vojnových zločincov a dostaneme sa nakrátko aj do zemetrasením zničeného marockého mesta. Musím pochváliť aj prácu prekladateľa Milana Kopeckého. Killianove odkazy v jeho pracovni sú založené na rôznych prešmyčkách. Určite nebolo ľahké nájsť slovenské ekvivalenty tak, aby dávali zmysel a súviseli ako-tak s príbehom. Čo ma však (trochu nemilo) na tomto románe zarazilo, je v podstate ignorovanie záveru minulej časti. Nebudem prezrádzať, o čo išlo, ale pripadá mi to minimálne zvláštne... Ostáva dúfať, že nasledujúci diel - ak bude pokračovať v nastavenej forme - sa k tomu opäť vráti.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Slovná mozaika kapitanizmu (M. Pavlovič - Kapitán)

21.02.2019 19:21

Predseda parlamentu Slovenskej republiky Andrej Danko si vďaka svojmu politickému pôsobeniu vyslúžil viacero prívlastkov, no v poslednom čase sa skloňujú hlavne dva - kapitán a doktor. Hoci ide o rešpekt vzbudzujúce a záslužné tituly, v spojení s ním získavajú zosmiešňujci a dehonestujúci nádych. Smutný je nielen fakt, že ide pritom o jedného z najvyšších predstaviteľov našej krajiny, ale aj poznanie, ako laxne sa u nás nakladá s neprimeraným oceňovaním za "zásluhy". Možno raz nadíde čas, kedy sa stanú politici slávnymi pre svoje skutky v prospech štátu, a nie pre vtipné obrázky na sociálnych sieťach. V prípade Andreja Danka sa ich tvorcovia ani veľmi nenadrú - stačí len zreprodukovať množstvo jeho výrokov a trefné meme sa už aj zdieľa jedna radosť. 

"Možno to naozaj ten vlastník má len malú chatku a má to trezorovo voči niekomu zabezpečené, ale potom už musí vstúpiť štát, zistiť, či je to len kôň, dopátrať sa i k nášmu občanovi, ktorý ho zneužil toho človeka a zavrieť minimálne toho nášho občana, pokiaľ je to aj dotyčný pán, tak, aby za svoje skutky trpel." (str. 99)

Matej Pavlovič sa podujal zozbierať výroky predsedu parlamentu a nedovoliť zradnej pamäti zabudnúť na prešmyčky, ktoré už dávno zľudoveli, či na desivé vyhlásenia popierajúce zásady zdravého rozumu. Kniha Kapitán nechce byť urážkou, už len z jej samotnej podstaty je to prakticky nemožné - všetky uvedené citáty totiž patria Andrejovi Dankovi. Každý z nich je náležite spracovaný - dozviete sa, v súvislosti s čím bol vyslovený, a vďaka QR kódom si dokonca môžete odsledovať videá s ich prevedením v "priamom prenose". Neviem si predstaviť lepší dôkazový materiál ako práve toto interaktívne prepojenie. 

"Erik Tomáš pre mňa nie je prioritná téma tomu, aby som ja teraz sa vyjadroval k správne-nesprávne. Nie je to správne." (str. 18)

Knižku zhltnete rýchlo, vyše šesťdesiat citátov prečítate raz-dva, no pocit z nich vo vás ostane omnoho dlhšie. Či pozitívny kvôli pobaveniu, alebo negatívny pre hroziace dôsledky na vašom psychickom stave, ťažko povedať. Kapitán je rozhodne tragikomická zbierka, umne doplnená aj o vyjadrenia slovenských osobností. Z nich mi najviac zaimponovali Ľubomír Feldek a Samo Marec, ktorého záverečný text neskutočným spôsobom triafa do čierneho. Osobitne musím spomenúť aj ilustrácie Martina Luciaka, korešpondujúce s výrokmi a zobrazujúce Andreja Danka v početných polohách. Vydavateľstvo Artis Omnis rozbúrilo vody domácej produkcie a za to má u mňa plus. Zároveň nepochybujem, že pán "doktor" má v rukáve schovaných ešte množstvo ďalších perličiek, z ktorých môže Matej Pavlovič čerpať aj v budúcnosti.

"Poďme s chladnou hlavou - aj prezident Slovenskej republiky má obrovský tím ľudí právne vzdelaných, na Úrade vlády aj v Národnej rade - hľadať legálnu ústavnú cestu, z ktorej vzájomne nebudeme vytĺkať politické body horúceho gaštana." (str. 42)

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Boj za slobodu vo viacerých rovinách (R. Dekkerová - Povolanie)

17.02.2019 08:30

Vyvolenie, prvý diel série Prorok z dielne i527.net, som čítal už pred dvoma rokmi, krátko po jeho vydaní. Pri iných sériách by som zrejme už dávno zabudol, o čom bol, ale v tomto prípade to neplatí. Rachelle Dekkerová vytvorila pútavý mix romantiky, trileru a dystopie, ktorý si dokáže udržať vašu pozornosť od začiatku až do konca. Povolanie zobrazuje ďalšie udalosti s jedenapolročným odstupom, postavy sú dospelejšie, uvedomelejšie a musia sa spamätať z nových situácií, do ktorých ich vrhli ich predošlé rozhodnutia. Zatiaľ čo prvá časť sa sústredila na Carrington, praktiky vlády pri selekcii ľudí a romantickú líniu, v Povolaní sa dostáva k slovu Remko a jeho úsilie zvládnuť náročné úlohy vyplývajúce z postavenia vodcu vzbúrencov. Knihy odporúčam čítať v stanovenom poradí, ide totiž o ucelený príbeh, kde by ste sa bez znalosti minulého diania mohli ľahko stratiť. 

"Vždy, keď sa zaplietli s miestostrážou, niekto z prorokov sa dostal do zajatia, ktoré zvyčajne končilo popravou. Niektoré nájazdy mali inú dohru, ale zvyšok skupiny netušil, kam sa obete únosov podeli. Akoby zmizli z povrchu zemského. V tábore po nich vždy zostal závan strachu. Popravy boli kruté a definitívne ukončili život človeka, ale aspoň zanechali po ňom stopu." (str. 73)

Remko a skupina rebelujúcich prorokov našla útočisko v temných tuneloch, mimo mesta, kde sa ukrývajú pred vševidiacou miestostrážou. Jej súčasťou bol kedysi aj Remko, ktorý tak pozná nielen jej praktiky, ale stále spomína aj na niekdajších kolegov. Pretrhnúť väzby nikdy nie je ľahké, ale je to stále lepšie než zotrvávať v lživom svete. Pravda a oslobodenie sú dve najvyššie hodnoty, za ktoré proroci bojujú. No musia tak činiť z vlastného rozhodnutia, nikto im nemôže kázať, čo majú robiť, alebo ako majú žiť. A mnohí z nich preto čelia vnútorným rozporom a dilemám. Niektorí to v sebe dokážu spracovať, iní podľahnú ľahšej ceste a vzdajú sa. Napriek potenciálnemu neúspechu istých postáv ich však Rachelle Dekkerová nekritizuje ani neodsudzuje. Necháva na čitateľovi, aby si utvoril vlastný názor, ukazuje problém z rôznych strán. Vieru v lepšiu budúcnosť, pravdu a slobodu dáva do kontrastu so snahou ovplyvňovať myseľ a pamäť človeka, zväzovať dušu umelými pravidlami a popieraním princípov demokracie. 

"Ten hlas už počul. Ba nielen to, už ho aj cítil. Teraz mu však nemohol venovať pozornosť. Hlasu, ktorý mu povedal, aby si udržal vieru, aby veril vo svoje povolanie. Hlasu, ktorý mu povedal, aby dôveroval a zriekol sa strachu. Hlasu, ktorý sa mu usiloval pripomenúť to, kým je, akoby o ňom vedel viac, než Remko sám. Kde je teraz muž, ktorému hlas patrí? Kde bol, keď vraždili jeho milovaných? Ako mu pomôže vyhrať vojnu to, že pustí strach z rúk, keď už stratil zo zreteľa to, kvôli čomu vlastne bojujú? A možno ti nikdy ani nevedel. Tá myšlienka v ňom revala ako zviera uväznené v klietke." (str. 182)

Všetky podstatné myšlienky vyplývajú z Remkových pochybností o nasledovaní povolania a z jeho stretov s tajomným mužom menom Aaron, pôvodcom vzbury za účelom zohľadniť vnútornú slobodu. Aaron sa síce v príbehu viackrát vyskytne, ale jeho slová sú nanajvýš symbolické. Ako napokon aj on sám. V tejto rovine sa rozvíja aj Carringtonino vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby. Apropo, Carrington. Ľúbostná línia medzi ňou a Remkom je zatlačená do úzadia, romantické duše by sa teda mali mať na pozore. Možno je to tak aj lepšie, ich vzťah bol vyriešený a autorka sa sústredí na ďalšie motívy. Dystopické pozadie dodáva celej knihe vítaný rámec, najmä pri snahe vedcov manipulovať s ľudskou psychikou alebo pri vytváraní rôznych frakcií v rámci vlády. Prostredné časti sérií neraz tvoria len akýsi predel, ale Povolanie je pekným príkladom, že aj v prípade druhého dielu môže ísť o rovnocenný kúsok. Vydavateľstvo i527.net má dobrý nos na skvelé romány a ja už teraz viem, že po treťom dieli - Návrat - siahnem omnoho skôr ako po jeho predchodcovi...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Za každú smrť nemôžu bohovia (R. van Gulik - Cisárova perla)

14.02.2019 19:26

Cisárova perla je desiatou časťou série s brilantným sudcom Ti, ktorý sa už dávno stal rovnakou klasikou ako povedzme Poirot Agathy Christie. Neohrozený Číňan má však výhodu exotického prostredia a zasadenia prípadov do histórie, čím láka nielen fanúšikov detektívok, ale aj nadšencov dejín Východu. Príbeh sa odohráva v roku 699, kedy sa Európa zmietala v temnom stredoveku, preto je zaujímavé porovnať si pomery na inom kontinente, prípadne hľadať paralely medzi vnímaním sveta u postáv z rôznych vrstiev. Spoločným menovateľom sa hneď v úvode javí poverčivosť. Či už ide o kresťanov, alebo vyznávačov polyteizmu, vyššia moc v každom kúte planéty zasahuje do každodenného diania a ovplyvňuje osudy más. A tak sudca Ti musí bojovať nielen s prefíkaným páchateľom, ale aj mystickými silami mocnej bohyne. 

"V dedine zašli najprv za starostom. Ten sudcovi oznámil, že stráž, ktorá mala za sebou dosť namáhavú noc, sa vrátila tesne pred svitaním. Jeden muž tvrdil, že z Mandragorového hája počul šepkajúce hlasy duchov, ďalší sa dušoval, že videl, ako sa medzi stromami mihla nejaká biela postava. Ani jeden z nich v noci nezažmúril oka, chúlili sa k sebe v ohradenej záhrade. Starosta dodal, že dvere pavilónu zapečatili, len čo vyniesli mŕtve telo..." (str. 69)

Príbeh je založený na pretekoch dračích člnov. Ide o klasický symbol čínskych vládcov, čo len zvyšuje autenticitu knihy. Nehovoriac o rodinných pomeroch samotného sudcu Ti, keďže sa dočkáme aj obrazu jeho troch manželiek. Považujem za zaujímavé, že medzi nimi vládne pohoda, taká vzdialená od vykresľovania háremu či polygamných manželstiev iných kultúr, kde vládne ohováranie, žiarlivosť a intrigánstvo. Na druhej stane, hašterenie medzi ženami by kradlo pozornosť hlavnému námetu, a to riešeniu vraždy. Za obeť (bohyni rieky?) padne favorit pretekov, čo už samo osebe vyvolá množstvo otázok. A hoci si sudca Ti váži múdrosť predkov a viery, nehodlá sa zmieriť s jednoduchým vysvetlením. I keď nepochybujem, že by to bol od Roberta van Gulika prekvapivý ťah :-) Muselo byť však ísť o výrazne krvilačnú bohyňu, pretože prvé úmrtie ani zďaleka nebude jediným. A sudcovi Ti nebude ostávať nič iné, iba ísť priamo do jamy levovej (či skôr dračej... alebo božskej...)

"Sudca Ti obedoval za písacím stolom. Takmer nevnímal chuť jedla, myseľ mu naplno zamestnávali tri vraždy. Cítil, že vyšetrovanie dospelo do kritického bodu, lebo konečne odhalil vrahov motív. Najprv uvažoval, že motívom je hrabivosť, nazdával sa, že zločincovým zámerom bolo ukradnúť perlu a zlato. Neskôr hrabivosť ako hlavný motív zamietol; sústredil sa na žiarlivosť a dospel k názoru, že príbeh o cisárovej perle je vymyslený. Napokon musel zavrhnúť aj žiarlivosť, aspoň ako hlavnú pohnútku, lebo už sa nedalo pochybovať o tom, že hlavným podnetom bolo zvrátené nutkanie..." (str.113)

Cisárovu perlu prečítate rýchlo. Nielen preto, že má iba 175 strán, ale aj pre jej pútavosť. Sudca Ti je vzorom cností a spravodlivosti, hoci ktovie, či by ste s ním chceli zájsť na čaj. V tomto sa odlišuje od iných detektívov a vyšetrovateľov, jeho pozícia ho predurčuje na istú odmeranosť a rešpekt. Text románu je doplnený o ilustrácie vhodne reflektujúce aktuálne dianie. Oceňujem, že v úvode je uvedený aj zoznam postáv, pretože našinec - mňa nevynímajúc - sa môže sem-tam stratiť v cudzokrajných menách. Po dočítaní vo vás ostane zvláštny pocit. Na jednej strane uspokojenie z vydareného príbehu a víťazstva dobra, no zároveň aj akási nostalgia za časmi, ktoré Robert van Gulik podáva v pozitívnych farbách. A keď si navyše uvedomíte, že sudca Ti je reálna historická postava, vzrastie aj vaša zvedavosť dozvedieť sa o ňom viac. Našťastie je k dispozícii celá séria kníh, čo danú snahu značne uľahčuje.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Smrť v úlohe životného poslania (N. Shusterman - Kosec)

10.02.2019 07:45

Neal Shusterman je skvelým príkladom, že autori žánru young adult neponúkajú len presladené romantické dobrodružstvá plné bájnych bytostí, ale majú aj hodnotnejšie úmysly. Námetom jeho série Žatva smrti je zosobnenie smrti v dobe, kedy ľudstvo dospelo vďaka vývoju do štádia večného života. V podstate ide o jednoduchý motív, ale je rozpracovaný do toľkých podôb a Shusterman využíva také nečakané zvraty, že musíte žasnúť nad jeho talentom. Kosec sa predstavuje v čase, keď sa pracuje na filmovej verzii. Určite si ju nenechám ujsť, pretože svet, aký sa nám tu predstavuje, si zaslúži veľké plátno. Autor sa dokonale pohral s mytológiou založenou na výbere ľudí, ktorí budú skosení v záujme zachovania optimálneho stavu planéty. Kontrasty, ktoré pritom vytvára, slúžia čitateľovi zároveň ako odrazový mostík pre rôzne úvahy. 

"Pre Rowana nebolo rozhodovanie také náročné. Áno, neznášal pomyslenie na to, že by mal byť koscom, znechucovalo ho to, ale čo ho znechucovalo ešte viac, bolo pomyslenie, že by to mal robiť hocikto iný z ľudí, ktorých poznal. Nevnímal sám seba ako morálne nadradeného nad kohokoľvek, ale je pravda, že mal vyvinutejší zmysel pre empatiu. Súcitil s ľuďmi, niekedy dokonca viac ako sám so sebou." (str. 49)

Tým základným, je, samozrejme, kontrast medzi smrťou a životom, pričom smrť v tomto súboji nečakane prehráva. Svetu vládne systém Nimbus, vlády dávno patria do minulosti a ľudia disponujú nanobotmi schopnými vyliečiť akékoľvek zranenie i spoločnosťami schopnými prinavrátiť im mladosť. Preto vzniklo Spoločenstvo koscov, ktorí systematicky vyberajú osoby na skosenie, aby zamedzili hroziacemu preľudneniu. A tu sa dostávame k dvom hlavným postavám - Citre a Rowanovi. Obaja sa totiž hrou osudu stanú učňami kosca Faradaya a objavujú nielen zákutia obdivovaného i zatracovaného remesla, ale aj jeho zákulisie. A to je zjavne omnoho desivejšie a nebezpečnejšie ako samotné umieranie. Nie každý kosec totiž verne dodržiavania stanovené prikázania, ale prispôsobuje si ich pre vlastné pohodlie a v zabíjaní dokonca nachádza potešenie. A to nevyhnutne vedie k úsiliu o revolučnú zmenu starých poriadkov...

"Esme začala panikáriť. Počula príbehy o koscoch, ktorí vykonávali masové kosenia, ale až doteraz si myslela, že na tom nie je veľa pravdy. Pred sebou videla rúcho kosca v žltom, takže cúvla, ale za sebou našla len ďalšieho kosca, ženu odetú v zelenom, ktorá sa jej postavila do cesty. Prešuchla sa cez medzeru medzi stolmi a dvoma kvetináčmi s palmami, ktoré kosec v oranžovom práve zasiahol plameňometom, no keď sa pretisla pomedzi kvetináče, ocitla sa bez krytia. Teraz bola pri pulte s jedlom. Muž, ktorý jej doniesol pizzu, ležal na pulte mŕtvy." (str. 101)

Už to vyzeralo, že príbeh bude postavený na prenikaní Citry a Rowana do Spoločenstva koscov a bude mu chýbať nejaký dramatickejší motív, no krátko pred polovicou prišiel taký nečakaný zvrat, že dej tým nabral celkom iný (a vítane pestrý) smer. Čo by niektorí autori spravili na konci prvej časti, ak nie dokonca až neskôr, Neal Shusterman vybalil už teraz a urobil dobre. Tiež oceňujem, že hoci tu máme aj nevyhnutnú romantickú líniu, nie je vôbec ťažisková. Na jednej strane by odvracala pozornosť od dôležitejšieho diania, a okrem toho som medzi Citrou a Rowanom necítil žiadnu chémiu. Kosec však disponuje aj inými postavami, ktoré vám utkvejú v pamäti - hlavne záporák Goddard, ktorého motivácia a postoje sú zdrojom dilemy, pretože sa síce obracia proti hrdinom, ale dokážete ho aj pochopiť. Text osviežujú zápisky z denníka koscov, ktoré zas osvetľujú mnohé skutočnosti. Žatva smrti začala skvelo. Teraz už iba netrpezlivo očakávať ich pokračovanie... 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Podmanivé poučenie o mieri (P. Ness - Naším nebom bol oceán)

08.02.2019 15:53

Patrick Ness sa v priebehu niekoľkých rokov stal pojmom, ktorý poznajú aj tí, čo práve nesiahajú po knihách určeným mladým dospelým. Z vlastnej skúsenosti však môžem povedať, že napriek cieľovej skupine Nessa čítajú aj skôr narodení. Jeho diela sa totiž vyznačujú tromi prvkami, ktoré zakaždým pritiahnu pozornosť obrovského množstva fanúšikov - fantastiku, všeľudské problémy a apel na morálnu stránku. To všetko - a navyše odkaz na slávny román klasickej literatúry - možno nájsť aj v nezvyčajnej knihe Naším nebom bol oceán. Hrdinkou je síce mladá veľryba, ale ako obvykle ide u autora o alegóriu, ktorá reflektuje dianie v spoločnosti a presahuje rámec strán. Na tomto titule nie je bežné nič - každá zložka sa pohráva so zaužívanými stereotypmi a vďaka tomu vznikla krásna a hodnotná publikácia. 

"V skratke, naučila som sa lov milovať, nielen pre lov samotný, ale aj pre jeho históriu, pretože bol súčasťou mojej identity. A naozaj som ho milovala. Mala som už aj vtedy svoje vlastné, osobné dôvody, no aký ďalší dôvod než ten, že nás ľudia odnepamäti lovia a my im to oplácame rovnako, mladá veľryba potrebuje? Bola to moja povinnosť, aj keby nebola predpovedaná, a ja som neváhala." (str. 15)

Biela veľryba je román, ktorý preveril čas. Melville a jeho boj s prírodou inšpiroval mnohých umelcov a Patrick Ness nie je výnimkou. Súboj človeka a obyvateľa morí však vyrozprával z pohľadu veľryby, ktorá sa s ďalšími dvoma učnicami a kapitánkou Alexandrou vydávajú v ústrety najväčšiemu lovu v ich dejinách - poraziť legendami opradeného nepriateľa Tobyho Wicka. Výzva na boj s diablom v ľudskej koži im môže buď priniesť nehynúcu slávu, alebo ich pripísať na nekonečný zoznam jeho trofejí. Veľryba Batšeba sa však nechce len bezhlavo vrhnúť do nebezpečenstva, najmä keď ich ženie hlavne túžba naplniť akési proroctvo. A to aj napriek tomu, že ju samu ľudia pripravili lovom o matku. Je rozvážna a morálna, a to i vo vzťahu k ľudskému zajatcovi, vďaka ktorému si uvedomuje, že aj ľudia majú city a nie každý z nich sa rodí s harpúnou v ruke. Lenže ako môže ona sama presvedčiť ostrieľanú kapitánku, že ich výprava sa nemusí skončiť úspešne, ba dokonca, že napokon nemusí mať vôbec žiadny zmysel...?

"Tvoríme diablov až príliš dychtivo. Je to len otázka času, kým znova vypukne vojna? Takže vás prosím. Vezmite si meno Batšeba. Vezmite si ho a spojte ho s proroctvom, že sa nevydáte touto cestou. Vezmite si moje meno ako varovanie pred tým, kam nás môže doviesť strach, ako nás diabli, ktorých stvoríme, všetkých zničia. Alebo si ho vezmite ako príklad toho, čo sa môže stať, keď sa veľryba dozvie meno človeka a on sa dozvie to jej. A že veľryba môže smrť človeka oplakať. Ak je možné toto, čo všetko iné môže byť možné?" (str. 158)

Bolo pre mňa ťažké predstaviť si oceánske prostredie, pretože bol situovaný hore nohami, ale dosť mi pritom pomohli bohaté ilustrácie. Tie sa nesú hlavne v modrých, sivých, bielych farbách, na ktorých červená krv pôsobí oveľa výraznejšie. Obrázky tvoria podstatnú a nedeliteľnú súčasť knihy, podnecujú fantáziu a vyvolávajú skvelú atmosféru. Ich autorke Rovine Cai sa podarilo dokonale vystihnúť tiesnivé pocity zo síce rozľahlého, ale predsa temného a pohlcujúceho oceána. Knihu Naším nebom bol oceán prečítate vďaka veľkému písmu raz-dva, ale dojem z nej pretrvá omnoho dlhšie. Batšeba je múdrejšia než väčšina jej súputníčok a dovolím si tvrdiť, že aj viac ako mnohí ľudia. Záverečný monológ o mieri a diabloch, ktorým my sami dávame priveľký (a nezaslúžený) význam, by mal byť vytesaný do kameňa. Povrchní čitatelia dostanú pekne zaobalený príbeh o veľrybej výprave za človekom, tí vnímavejší analýzu nesmrteľnej témy vojny a mieru. Patrickovi Nessovi sa prvenstvo medzi autormi young adult rozhodne nedá uprieť.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

S osudovou láskou sa nesmie zahrávať (K. Brestenská - Ochranca)

07.02.2019 15:28

Kristína Brestenská na domácej knižnej scéne zjavila ako blesk z jasného neba. Debutom Grófov syn sa uviedla razantne a dala všetkým najavo, že jej patrí stále miesto medzi žiarivo svietiacimi autorkami. Nebyť jej mena na obálke, poľahky by ste ju zaradili medzi "vypísané" zahraničné spisovateľky. Nielen štýlom, ale aj pre dejisko, ktorým je aj v prípade Ochrancu stredoveké Anglicko. Niekto by mohol namietať, prečo si nezvolila ako miesto deja slovenskú pôdu, ale ruku na srdce - nejde iba o romantiku, ale ľúbostný príbeh zasadený do historického prostredia. Kulisou (či dokonca východiskom) pre rozohratie milostnej partie sú dobové reálie a súvislosti, ktoré sa jednoducho nedajú len tak premiestniť. A netreba zabúdať ani na fakt, že napísať román odohrávajúci sa mimo domova je omnoho náročnejšie. 

"Keď začula, ako sa za ním zavreli dvere, založila ruky pod hlavu a pustila sa do zúfalého náreku. Neplakala preto, že si ju pred malou chvíľou nasilu vzal. Robieval to tak často, ako sa mu zažiadalo, a už dávno jej celkom vyschli slzy. No vždy ju držala pri živote aspoň malá nádej. Nádej, že ak jej brat dostane od nej list, vymyslí niečo, ako ju odtiaľto dostať. Celé mesiace hútala, prečo William doteraz nič neurobil." (str. 52)

Ochranca sa síce na obálke prezentuje ako pokračovanie Grófovho syna, ale nech vás to neodradí od čítania, ak ste náhodou ešte nemali česť držať v rukách autorkinu prvotinu. Ako sme my, priaznivci historických romancí, zvyknutí, romány obsahujú samostatné príbehy. V centre deja Ochrancu sú Elisabeth a James, sestra a najlepší kamarát hlavného hrdinu predošlej knihy. William a Amelia sa, prirodzene, ocitnú aj tu, a je príjemné vidieť, ako napreduje ich vzťah. Elisabeth som si obľúbil už skôr, prakticky spustila celú sériu, keď sa stala terčom nevydareného únosu. Už vtedy bolo jasné, že nepôjde o žiadne krehké dvorenie, ale pútavé rozprávanie založené na znalosti ľudských charakterov. Jej životná láska, hrdina vojnových výprav James, však bude musieť prekonať oveľa viac prekážok než jeden únos. Osud si totiž pre oboch prichystal poriadne polená pod nohami, či už v podobe odlúčenia, alebo nešťastného manželstva.

"Netúžil po inom, len ju ochraňovať. No kiežby zostali jeho úmysly také čisté a nevinné! Nezostali. Pretože pohľad na ňu v ňom odrazu prebúdzal aj iné túžby. Túžby, ktoré v sebe dávno potlačil. Túžby po bozkoch, objatiach a vášni. Osud mu doprial, aby sa časť jeho túžob splnila. Pobozkal tú ženu a potom jej z tváre sňal masku. Aké bolo jeho ohromenie, keď zistil, že tou tajomnou ženou je vlastne to isté dievča, ktoré spoznal pred rokmi. No oveľa väčšmi ho vydesila skutočnosť, že neprestal túžiť po jej perách ani vtedy, keď už nemala na tvári masku a vedel, že je to ona." (str. 227)

Kristína Brestenská je síce mladá žena, ale aj tak sa pýtam - kde bola doteraz? Jej autorský štýl vyznieva, že text napísala skúsená spisovateľka. Má skvelú štylistiku, pohráva sa so slovami, pričom ani opisy neznejú nudne či zbytočne. Dialógy plynú ľahko a postavám veríte každé slovo. Čo by však bola forma bez vydareného obsahu? Vidno, že autorka vie, po čom jej cieľová skupina baží. Nepochybujem, že na jej knihy budú čakať zástupy fanúšikov, mňa nevynímajúc. Ochranca je dôkazom, že Grófov syn nebol iba jednorazovým zázrakom, ale je jeho dôstojným pokračovateľom. Je poučením, že osudová láska si vás nájde, aj keď sa jej snažíte vyhnúť. A podáva ho spôsobom, ktorý vám určite učaruje. Teším sa z toho, že žáner romance sa u nás zviditeľňuje o niečo viac a autorke prajem ešte veľa dobrých nápadov a tvorivých chvíľ.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Ponurý útek pred smrťou a minulosťou (S. J. Bolton - Už teď jsi mrtvá)

03.02.2019 08:44

So Sharon Boltonovou som sa naposledy stretol pri tretej časti jej série s Lacey Flintovou. Odvtedy sme si dali krátku pauzu, no keďže jej novinka Už teď jsi mrtvá je samostatným románom, rozhodol som sa k nej vrátiť. A nemohol som spraviť lepšie. Ide o skvelý triler, ktorý je založený na pomerne jednoduchom námete - skupina pasažierov vyhliadkového letu sa stane svedkom zločinu, a preto sa ich páchateľ usiluje zabiť. Jessica Laneová je jednou z dvoch osôb, ktorým sa podarí prežiť, a okrem toho mobilom vyfotila svojho prenasledovateľa. A tým si na seba namaľovala jasný terč. Spočiatku sa aj samotný príbeh rozvíja priamo, plynulo, iba občas je narušený retrospektívnym ohliadnutím za minulosťou Jessicy a jej sestry Isabel. Čo sa najprv javí ako ukážka súrodeneckého vzťahu, rýchlo prejde k náznakom ďalšej drámy. 

"Obešel koš, aby zkontroloval další oddělení. Našel jediného muže. Ležel schoulený v rohu balonu, všude kolem krev. Naklonil se blíž a uviděl lesklou bílou kost vyčnívající z mužova krku. V horní kapse jeho bundy našel telefon. Všechno šlo dobře. Jen mu zřejmě už nezbýval čas. Ve chvíli, kdy si říkal, že musí všechno nechat a jít, věřit, že nikdo nepřežil a všechno dopadne, jak má, všiml si tmavě hnědých vlasů.. Vtom cosi zaslechl. Šelest." (str. 55)

Už od samého začiatku je vám jasné, že Sharon Bolton nevyužíva pri komunikácii s čitateľom iba dej. Nie, to by bolo prvoplánové a jej tvorba svedčí o pridanej hodnote. Väčšinou sú to aktuálne spoločenské a morálne problémy ľudstva, tu zas v plnej miere využíva prostredie anglicko-škótskeho pohraničia. Dovolím si tvrdiť, že nie iba ako kulisu, ale plnohodnotnú súčasť deja. Northumberland totiž zasahuje do rôznych oblastí - hmla znemožňuje pátranie, Jessica pri úteku nemá od koho čakať pomoc, keďže ide o najmenej obývanú časť krajiny, ľudia žijú bokom od veľkých miest, a tak aj ich praktiky a kontakty podliehajú vlastným pravidlám... A ja som si to skvelo užil. Väčšinou nemám rád opisy miest a počasia, vadí mi to napríklad u Petra Maya, ale tu na vás nálada pôsobila sama, bez zbytočných slov. Ďalšou zložkou sú postavy, na ktorých dej stojí. Aj keď sa uprostred diania nachádza Jessica, výraznejšie u mňa zabodovali zloduch Patrick so svojou podarenou rodinou a policajt Ajax, snažiaci sa prísť veciam na koreň. 

"Kolem krku si pověsil šňůrku s nemocniční identifikační kartou (falešnou, ale na pohled přesvědčivou) a vyšel z toalet. Brašnu nesl s sebou. Prošel šatnami lékařů a tašku odložil na lavici u dveří. Bylo po večeři a blížila se doba, kdy přichází nejvíce návštev. Navíc nastalo střídání směn, a tehdy je na odděleních dočasně snížený stav personálu. Prošel k oddělení intenzivní péče, naťukal čísledný kód a našel pokoj Helen Carltonové. Vklouzl dovnitř, vytáhl z kapsy injekční stříkačku a vstříkl do žíly na jejím levém zápěstí čtyřicet mililitrů inzulínu." (str. 128)

Nedajte sa však uchlácholiť, aj postavy vás dokážu pekne prekvapiť. Našťastie som nenaletel autorke až tak, ako by som mohol, keby som čítal menej pozorne. V texte je ukrytých viacero náznakov, či už v dialógoch alebo v pásme rozprávača (dokonca aj v samotnom názve), ktoré sa tvária nenápadne, ale spätne si uvedomíte ich dôležitosť. Sharon Bolton si urobila odbočku od svojej známej série a spravila dobre. Až natoľko, že vás zamrzí, že nejde o novú sériu. Už teď jsi mrtvá má všetko, čo možno očakávať od kvalitného britského trileru - atmosféru, psychologickú hĺbku, presah rôznych časových období a (ne)očakávané zvraty. Vďaka vydavateľstvu Dominu zároveň čoraz viac získavam dojem, že anglické psychotrilery čochvíľa začnú hrať prvé husle na úkor severskej literatúry. Ak sa tak už nestalo. Sharon J. Bolton je toho totiž žiarivým dôkazom.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

<< 1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>