Blog

Dôchodok ako priestor pre nové zážitky (Š. Opremčáková - Arabská sexzóna)

04.04.2019 15:57

Text slovenskej spisovateľky Števy Opremčákovej rozpoznáte ľahko, a to aj na základe niekoľkých viet. Zatiaľ čo iní autori či autorky sa niekedy hľadajú o niečo dlhšie, Števka si svoj štýl nesie už od debutu V Írsku prší inak, ktorý vyšiel v roku 2011. O osem rokov a osem románov neskôr sa na pultoch kníhkupectiev udomácnila novinka s trefným a pritom hravým názvom Arabská sexzóna. Aj v nej sa dostáva k slovu autorkina schopnosť vystihnúť neraz kruté pravdy ohľadom ľudí a ich postojov k iným i k sebe samému. Kniha má pomerne netypickú hrdinku - je ňou dôchodkyňa potýkajúca sa s náhlym spomalením životného tempa, stereotypom a pozorovaním cudzích osudov z okna bytu. Ani udržiavanie sa v kondícii či tradičné priateľské posedenia pri káve nemôžu celkom uspokojiť Hyldinu túžbu po výraznejších zážitkoch. A tak sa prakticky zo dňa na deň rozhodne odletieť na dovolenku do Egypta.

"Tento človek sa kvôli mne nechal ožariť röntgenovou radiáciou. A potom sa mi ešte aj poďakoval. Dívala som sa na neho plná úžasu, vďaky i obdivu, čakajúc na očný kontakt, aby som mu dala svoje pocity najavo, no on sa iba otočil k počítačovej obrazovke a pozorne skúmal scan mojej ruky. Ani pohľadom, ba ani len posunkom neočakával moje uznanie a ani sa nestaral, či som si vôbec všimla, čo spravil." (str. 39)

Števka Opremčáková má talent preniesť na čitateľa myšlienky a emócie svojich postáv, ktoré sú predobrazom reality. Vďaka tomu máte pocit, akoby ste nahliadali do vnútra iných osôb, miestami ich obdivujete, inokedy žasnete nad ich postojmi. Hylda sa nebojí nahlas povedať to, čo si iní len myslia, a hoci kvôli tomu sem-tam pôsobí nadnesene, nemožno jej uprieť úprimnosť a otvorenosť, čo je v dnešnej dobe, žiaľ, zriedkavé. Práve preto mi ako postava imponovala. Nejde o klasickú hrdinku, ale rýchlo si ju obľúbite a budete prežívať zobrazené situácie spolu s ňou. A to od znechutenia cez radosť až po bolesť, čo si privodí pádom krátko pred odletom. Arabská sexzóna potvrdzuje známe úslovie, že všetko zlé je na niečo dobré, pretože úraz ruky Hyldu privedie do nemocnice pod dohľad egyptského lekára Montasana. Už od prvého stretnutia je očarená jeho prístupom a profesionalitou a aj keď spočiatku pôsobí nezaujato, napokon Hylde ukáže aj svoju vášnivejšiu časť osobnosti. 

"Po dvoch pohárikoch whisky som sa už začala chystať na odchod. Monta ma nezdržiaval, akoby vytušil, či znova svojím šiestym zmyslom vycítil, že viac pre dnešok netreba, že to už stačí a že sa na to treba vyspať. A pred tým, než som naskočila do taxíka, ma silno objal. Neviem, či to urobil vďaka alkoholu v krvi alebo po našom rozhovore už nedbal na spoločenské konvencie, ale keď ma tak tuho zvieral vo svojom náručí, bolo mi to celkom jedno. Nijaké prečo ani preto ma už v tej chvíli netrápilo." (str. 101)

Arabská sexzóna nie je vyhranený žáner. Nájdete tu psychologizáciu, spoločenské témy, zdravú romantiku, medzikultúrne vzťahy a, dovolím si tvrdiť, aj osobné zážitky a skúsenosti autorky. Hylda je komplexná osobnosť, ktorá nemá ambície (a vlastne ani dôvod) zapáčiť sa každému. Citlivejší čitatelia možno budú miestami nesúhlasiť s jej konaním či reakciami, ale ja si myslím, že práve v tom tkvie jej najväčšie čaro. Pokiaľ sa autorke podarí vyvolať v čitateľovi želaný dojem, má vyhrané. Príbeh plynie dynamicky a bez väčších zádrhelov. Na záver Števka Opremčáková román vyšperkovala peknou bodkou - tzv. "ostatnou kapitolou". Prečo nie poslednou? Pretože seniori to slovo nemakú radi a navyše tým nič nekončí. Tak ako život, aj príbehy ďalej pokračujú. A ten Hyldin stojí za to si prečítať. Starším ročníkom dodá odvahu zapáliť stratenú iskru, mladším zas otvorí oči a azda budú chápavejší voči svojim skôr narodeným príbuzným či známym. 

Pátranie po vysokopostavenom krtkovi (D. Silva - Druhá žena)

01.04.2019 16:53

Znie to neuveriteľne, ale Daniel Silva prináša čitateľom už osemnásty diel série s neohrozeným izraelským agentom Gabrielom Allonom. Predchádzajúce diely série ukázali, že tento špionážny veterán nie je ani zďaleka na konci s dychom. Jeho boj proti fanatickému teroristovi z radov ISIS ukázal, prečo Allona milujú čitatelia aj po toľkých rokoch. Druhá žena je z iného súdka. Svet šedých eminencií je predsa dosť široký a treba ukázať aj jeho ďalšie stránky. V tomto prípade je to infiltrácia nepriateľského špióna do najvyšších miest spravodajskej agentúry. Daniel Silva sa zároveň vracia k obrazu vzťahov medzi Západom a Ruskou federáciou. Jeho hrdina nemá na Rusko dobré spomienky, a okrajovo, symbolicky sa dotkne aj jeho niekdajších dobrodružstiev. 

"Graf so Schultziem na rukách rýchlo cúvol a nechal auto prejsť. Nakrátko spomalilo pri vraku motorky, potom zastavilo pri bezvládnej postave v čiernom. Z auta vystúpil muž. Vysoký, chudý, s bledou tvárou, čo žiarila aj v tme. Pozrel na ležiace telo - skôr nahnevane, ako súcitne -, zbadal Grafa a zložil motorkárovi roztrieštenú prilbu. Potom urobil čosi nečakané, s čím sa Graf nezdôveril nikomu na svete. Mobilom odfotografoval tvár mŕtveho." (str. 29)

Druhá žena sa skôr než akciou vyznačuje systematickým pátraním po zradcovi, čím získava až detektívny nádych. je totiž treba analyzovať množstvo stôp, dohadov a dokumentov z minulých dekád. Oproti posledným častiam série tak značne spomaľujeme a svojím spôsobom ide akoby o oddychový, výplňový diel. Napokon, ani Gabriel Allon už nie je najmladší a musí si občas vydýchnuť. To však neznamená, že na seba neupúta neželanú pozornosť. Šedé eminencie ruských spravodajských služieb sú schopní všetkého, aby mu zabránili v odhalení ich najlepšie ukrývaného agenta, a tak Gabriel čelí komplikovaným vzťahom medzi rôznymi krajinami. V tom tkvie asi najväčšie čaro románu - dozvieme sa viac o pomeroch medzi viacerými vládnymi agentúrami v USA, Británii, Izraeli, Francúzsku či Rusku. Na pozadí klamstiev a spletitých intrág tiahnucich sa cez niekoľko desaťročí sa tiež ukazuje vplyv života za oponou na lásku a dôveru medzi milencami... 

"Často sa stáva, že sledovanie nevdojak odhalí tajné životy tých, ktorí čírou náhodou bývajú v blízkosti cieľa. Napríklad príťažlivý džezový hudobník na druhej strane ulice sa každý deň popoludní hodinu zabával s vydatou ženou a potom ju poslal preč. Jeho sused nevychádzal von, jedol iba lasagne prihrievané v mikrovlnke a pozeral porno na internete. Ďalší, asi tridsaťročný muž, každý večer sledoval na notebooku videozáznamy stínania hláv. Michail sa mu vlámal do bytu, keď nebol doma, a objavil hromady džihádistických materiálov, domácky návod na výrobu bomby a čiernu zástavu ISIS..." (str. 234)

Daniel Silva si stále udržuje vysokú latku, Druhá žena patrí k špičke súčasných špionážnych románov, no u mňa osobne vyhrávajú jeho akčnejšie príbehy. Honba na teroristov, infiltrácia medzi džihádistov a zaúčanie civilistov umeniu špionáže mi jednoducho imponujú viac než hľadanie krtka cez archívy a rozhovory. Na druhej strane máme možnosť spoznať autorov rozprávačský talent aj z iného súdka - napínavé momenty sa dajú vybudovať aj na základe menej priamočiareho námetu. Fanúšikovia série iste ocenia výskyt známych postáv naprieč kontinentmi. Zo starej gardy spomeniem aspoň Gabrielovho mentora Ariho Šamrona, manželku Chiaru a celý tím či riaditeľa MI6 Grahama Seymoura a jeho agenta Christophera Kellera. Hlavne posledný menovaný má omnoho menej priestoru, ako by si zaslúžil, čo je škoda. Nič to však nemení na fakte, že Silva pozná svojich priaznivcov, a určite sa už teraz môžeme tešiť na ďalší akciou nabitý román.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Predbiehanie sa v krutosti (H. Fieldsová - Dokonalá kořist)

31.03.2019 15:28

Helen Fieldsová bola pre mňa vlani jedným z najväčších (príjemných) prekvapení. Spočiatku som si o jej "dokonalej" sérii myslel, že bude len jednou z mnohých, ale získala si ma dvomi ústrednými postavami a explicitným zobrazením zla. Jej románom prospieva aj zasadenie do Edinburghu, ktorý predsa len nepatrí medzi najčastejšie dejiská. To zároveň poskytuje autorke priestor hádzať polená pod nohy jej hrdinovi Lucovi Callanachovi, ktorý sa už od príchodu musí potýkať so svojím polofrancúzskym pôvodom a vzhľadom modela z prehliadkového móla. Výzor, čo by iní využívali vo svoj prospech, je preňho skôr prekliatím. Helen Fieldsová ho využila ako motív predsudkov a mylných očakávaní, pričom aj tak trochu otrepanú pravdu, že dôležité je vnútro človeka, predkladá umne a s ohľadom na prebiehajúci dej. 

"Callanach zařval, když spadl a přistál na zádech. Zavřel oči, jak mu z kostrče vypálila bolest. Po chvíli nasměroval telefon nahoru, aby světlo namiřil nad sebe. Tam neuviděl nic jiného než tělo Michaela Swana. Za krk a svázané kotníky byl horizontálně zavěšen na železném nosníku. Callanach z něj viděl vždy jen část, jak se kužel roztřeseně posouval po délce jeho těla. Ať už ho tam zavěsil kdokoliv, stáhl mu nejdříve kúži z obličeje." (str. 63)

Nedá mi nevyzdvihnúť vzťah medzi Lucom a Avou Turnerovou, ženským ťahúňom série. Už od prvej spoločnej scény bolo jasné, že to bude ona, kto prelomí Lucovu bariéru. Autorka však netlačí na pílu a hoci sú medzi nimi vrúcne city, nesiahajú hneď po vyznaniach či prekračovaní iných hraníc. Držia sa v medziach priateľstva, ktoré je radosť sledovať - plynie pozvoľna, uveriteľne a je pekným protikladom k prípadom, ktorým sa venujú. Nejde o jedného páchateľa, zatiaľ sa v oboch dieloch série rozbiehajú súbežné vyšetrovania, pričom je zábavné hádať, či sa nakoniec kdesi pretnú. V Dokonalej kořisti je ich omnoho viac, keďže Edinburgh sa takpovediac zo dňa na deň premenil na krvavé bojisko. V krátkom časovom slede sa ktosi zameral na ľudí, čo zasvätili svoj život a prácu pomoci druhým. A zo sveta boli znesení nevídane beštiálnymi spôsobmi. A to natoľko krutými, že Lucov a Avin priamy nadriadený skolaboval a na jeho miesto prišla odmeraná a pochopením nepobozkaná komisárka...

"Callanach nezachytil žádný náznak toho, že by na palubě vozidla byla žena, což podle všeho přes jeho počáteční paniku vyloučilo vražedkyni Michaela Swana. Dýchal pomalu, přičemž se snažil znovu se ujmout kontroly nad vlastním tělem i roztěkanou myslí. Potřeboval to promyslet. Tohle bylo dobře zorganizované napadení. Muži, kteří ho unesli, byli profesionálové. Nevšiml si jich, když se skrývali, ani nezaznamenal žádné podezřelé vozidlo. S jistotou nešlo o náhodný pouliční zločin. Ať už to byl kdokoliv, čekali tam na něj." (str. 147)

Práca vyšetrovateľov edinburskej kriminálky spočíva v ľudských zdrojoch - skúmajú miesta činu, vedú rozhovory, skúmajú možnú motiváciu páchateľov, na úkor moderných postupov, čo ulahodí aj fanúšikom klasických detektívok. Vzhľadom na ďalší námet románu - pátranie po zlodejskom hackerovi - sa však Helen Fieldsová nevyhýba ani súčasným témam. Našťastie je všetko podané zrozumiteľne a aj laik ako ja pochopí, o čo vlastne ide. Táto línia oživila Dokonalú kořist i v ďalšom smere - do mesta zavítal Scotland Yard a spolu s ním Avin nový nápadník, ktorého má Luc poriadne v zuboch. Ich priateľstvo s Avou tak podstupuje zaťažkávajúcu skúšku. Niektorí čitatelia sa možno budú mračiť nad prílišnou otvorenosťou, s ktorou sú zobrazené brutálne postupy vrahov, no je to jeden zo znakov autorkinho štýlu. Pred zlom netreba zatvárať oči, najmä ak je obrátené proti snahe šíriť dobro, aby ešte viac vynikla jeho podstata...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Edícia Pamäť stráži kolektívne vedomie

25.03.2019 16:55

Vydavateľstvo Artis Omnis sa podujalo na neľahkú, ale nesmierne záslužnú cestu - jej cieľom je nenechať upadnúť do zabudnutia okolnosti formovania Slovenska a jeho politického vývoja. Z edície Pamäť som mal možnosť čítať Kapitána, tragikomickú zbierku výrokov Andreja Danka, ale ďalšie dva tituly sa už berú do rúk so všetkou vážnosťou. Knihy Ako sa delil štát od Róberta Kotiana a Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara od Ivana Šimka ponúkajú pohľad na búrlivé 90. roky a následnú výmenu vládnej garnitúry. Ja osobne patrím ku generácii, ktorá už nezažila komunizmus a počas deväťdesiatok som si ako malý chlapec neuvedomoval, čo sa odohráva na najvyšších postoch krajiny. Preto oceňujem vznik edície, ktorá jasným, presným a zrozumiteľným jazykom charakterizuje udalosti, ktoré v spoločnosti rezonujú dodnes. 

"Po tom, ako HZDS odmietlo Mečiarov vstup do federálnej vlády, Klaus navrhol na prechodný čas vytvorenie federálnej vlády, ktorá by riadila rozdelenie štátu. Ono sa to niekde zastaví, súhlasil podľa Pacnera Mečiar, a keď zo všetkých rokovaní o rozdelení federálnych funkcií stále akosi vyčnievalo koketovanie so samostatným štátom, Klaus pripomenul, že Slováci chcú samostatnosť za české peniaze, a spýtal sa zástupcov HZDS: Ste hrdý národ alebo nie ste?" (Ako sa delil štát, str. 62)

Parlamentné voľby v júni 1992 ukázali, že politický a hospodársky vývoj Česka a Slovenska pokračuje odlišnými rýchlosťami i smermi. Kým naši západní bratia preukazovali omnoho väčšiu angažovanosť v ekonomickej sfére, my sme vyvíjali vyšší tlak v rámci štátoprávneho usporiadania. Rozličné prístupy k budúcnosti sa prejavili vo voľbe politických strán, ktoré len sťažka vedeli či mohli nájsť spoločnú reč. Jediná podoba štátu, na ktorej sa paradoxne boli schopné zhodnúť, bolo jeho rozdelenie... Nasledovali rozhovory, diskusie, rôzne viac či menej verejné a jasné signály blížiaceho sa konca Československa, čo sa definitívne potvrdilo v auguste 1992. A ani potom tomu mnohí nedokázali uveriť. Róbert Kotian dal pri príležitosti stého výročia vzniku ČSR dohromady množstvo zdrojov, článkov, rozhovorov i vlastných skúseností a priniesol knihu, ktorá je svedkom zlomových udalostí v našich novodobých dejinách v ich komplexnosti. Nevenuje sa totiž iba politike, ale aj iným oblastiam, priamo zasiahnutým vznikom novej republiky, ako napr. finančníctvo, právo, doprava či delenie majetku. 

"Odlišné videnie priorít bolo zrejmé aj z tlačovej besedy po rokovaní slovenskej vlády ešte v deň jihlavského stretnutia, počas ktorej Mečiar zopakoval slovenské výhrady voči českým predstavám o delení federálneho majetku. Podľa slovenského premiéra si česká strana prisvojila federálny majetok a inštitúcie a to, čo sa nepodarí rozdeliť do 1. januára 1993, jej jednoducho zostane. Pre Slovensko bola neprijateľná nielen aplikácia územného  a historického princípu, ale aj delenie zahraničných pôžičiek, devízových a iných aktív ŠBČS, zlatých rezerv a kvót MMF." (Ako sa delil štát, str. 283)

Po vzniku Slovenskej republiky nasledovalo obdobie "mečiarizmu", ktoré nenávratne poznamenalo nielen politické dianie, ale malo celospoločenský charakter. Kniha Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara opisuje sedemnásť mesiacov úsilia o vytlačenie kultového Hnutia za demokratické Slovensko z vedenia krajiny. Začína rozhodnutím piatich opozičných strán spojiť sa v rámci Slovenskej demokratickej koalície, pokračuje cez spory ohľadom jej vedenia, Mečiarove ťahy zabrániť jej rozprestrieť krídla a machinácie v zákulisí a napokon poukazuje na formovanie novej moci. Významným faktorom bolo, že koalícia zastrešovala širokú škálu politikov z rôznych sfér - liberálov, kresťanských demokratov, či dokonca niekdajších komunistov a Maďarov. To dokazuje, že v boji proti spoločnému nepriateľovi je možné, ak nie priam nevyhnutné, zabudnúť na vzájomné rozpory a spojiť sily. 

"V návrhu, ktorý podpísal sám Mečiar, navrhovalo HZDS zrušiť registráciu SDK ako strany a uložiť Ústrednej volebnej komisii zaregistrovať SDK ako koalíciu. Samozrejme, v zmysle nového volebného zákona. Čiže s piatimi kandidátnymi listinami, z ktorých keby čo len jedna strana nezískala päť percent, tak by koalícia prestala existovať. Bol to zmätočný návrh, pretože keby mu súd dal za pravdu, tak by sa vlastne vo voľbách zjavilo päť strán, ktoré kandidátne listiny ani nepodali." (Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara, str. 245)

Edícia Pamäť zaznamenala pekne hlasný nástup. Oba tituly reflektujú neľahkú dobu a pri čítaní som veru miestami nemohol uveriť, kam sú niektorí jedinci schopní zájsť v presadzovaní moci. Autori - Róbert Kotian a Ivan Šimko - sú vo svojich textoch úprimní a autentickí, dlhodobo sa pohybujú v politických aj kultúrnych kruhoch a z ich riadkov cítiť osobnú zainteresovanosť. Dané informácie však nepredkladajú jednostranne, využívajú pestré zdroje a čitateľovi ponechávajú možnosť utvoriť si vlastný názor. U kníh nejde o ľahké čítanie. Vyžadujú si totiž primerané sústredenie, odlišné od beletrie a jej primárne estetickej funkcie. Rovnako trváci je aj dojem, ktorý vo vás zanechajú. Nevdojak si pomyslíte, že vtedajší boj za lepšie Slovensko by mohol inšpirovať politikov aj dnes. Ideológie, manipulácie, konšpirácie a megalomanské komplexy sú predsa nebezpečné i dnes... Oceňujem aj layout edície, dúfam, že grafiku si zachová, pretože čierno-bielo-červené prevedenie jej pristane. Ako sa delil štát a Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara sú poučné, pre niekoho možno provokačné, no určite potrebné, aby sme nezabudli... 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

 

Návod na vyrovnávanie sa s ťažkosťami (B. A. Sáenz - Nevysvetliteľná logika môjho života)

24.03.2019 08:02

Benjamin Alire Sáenz sa na našom trhu udomácnil knihou Aristoteles a Dante odhaľujú záhady vesmíru a okamžite som si ho zamiloval pre jeho rozprávačský štýl, témy a vykreslenie postáv. Osobité prvky jeho tvorby (spolu so svojským názvom bijúcim do očí) sa vyskytujú aj v románe Nevysvetliteľná logika môjho života. Opäť sa dočítame o radostiach a strastiach dospievajúcich, ktorí sa musia potýkať so situáciami vháňajúcich ich do náručia skutočného sveta azda až priskoro. V centre deja sú traja študenti maturitného ročníka. V priebehu pol roka sledujeme, ako sa vyrovnávajú so stratou, nečakane nutnými zmenami a s uvedomením si svojho miesta v živote iných. A napriek tomu, že nie vždy sa dá nájsť v labyrinte osudu logika, neznamená to, že sa ho nemáme snažiť pochopiť... 

"Zaujímalo by ma, prečo nemám žiadne spomienky na mamu. Možnože nepamätať sa vôbec je horšie ako pamätať sa nesprávne. Alebo možno je to lepšie. Ale pozrite na mňa, kladiem si otázky o nej a o chlapovi, s ktorým spojiila svoje gény, aby som vznikol ja. Začínal som si klásť mnoho otázok, ktoré ma predtým netrápili. Predtým som nič neriešil a teraz chodím a mlátim ľudí. V hlave som počul Samin hlas: Nič sa nestane len tak." (str. 43)

Nebudeme si klamať, Nevysvetliteľná logika môjho života nie je celý čas iba príjemným čítaním. Hlavnou líniou sa tiahne umieranie. Aj sám Sáenz otvorene priznáva, že táto kniha je jeho osobným vyrovnaním sa so stratou matky. Z textu je to, napokon, jasne cítiť - každý z troch hrdinov prišiel o tú svoju. Rozprávač Salvador už ako malé dieťa a jeho najlepšia kamarátka Sam a kamarát Fito v priebehu deja. Salvador sa navyše musí zmieriť aj s tým, že choroba mu čoskoro vezme i milovanú babku. Ale pozor! Benjamin dobre pozná svojich čiateľov a uvedomuje si, že priveľa depresívnych riadkov by im sotva mohlo pomôcť vyrovnať sa s podobnými problémami. Citlivo a trefne sa mu podarilo udržať primeranú mieru, a tak vás svojimi slovami dojme, ale hneď aj poskytne nádej. A práve v tom tkvie celé tajomstvo knihy - autor sa sústreďuje na pozitívne veci, lásku a dobro, čo sa ukrýva v ľuďoch a existuje ďalej, aj keď oni sami odídu... 

"A život bol fajn - jednoduchý a nekomplikovaný. Alebo sa mi taký zdal. Vlastne, keď sa to tak vezme, nebol až taký nekomplikovaný, určite nie pre otca. Raz mi povedal, že láska je nekonečná. Nekonečnosť, to nie je ako pí v matike. Alebo možno áno. Láska nemá koniec, proste stále pokračuje a pokračuje. Strávili sme spolu príjemný večer. Hej, babka stále umierala a Samina mama bola stále mŕtva a Fito žil mimo svojej rodiny a ja som stále nenapísal tú blbú esej, aby ma vzali na výšku, a ani som sa nemal k tomu, aby som otvoril list do mamy, akoby sa v ňom skrýval had alebo čo. Ale aj to bol pekný večer." (str. 287)

Salvador (Salvi, Sally...) ako rozprávač prechádza zložitým obdobím, valia sa naňho rôzne vplyvy, ktoré sa snaží pochopiť - okrem hroziaceho smútku aj koniec strednej školy, výber univerzity a hlavne pochybnosti o predurčení. Salvadora totiž vychoval adoptívny otec - pokojný, svedomitý a umelecky založený gej. Na svetlo občas vypláva Salvadorova chuť riešiť problémy päsťami, a tak si kladie otázku, či sa v tomto prípade neprejavuje jeho genetika. Odpovede o identite biologického otca mu možno poskytne list, čo mu matka pred smrťou napísala, ale kedy nastane správny čas, aby ho otvoril? A nastane vôbec niekedy v živote na niečo tá skutočne správna chvíľa? Nevysvetliteľná logika môjho života má šancu pôsobiť ako istá forma terapie pre ľudí v ťažkom položení, no keď sa na ňu (a na jej postavy) pozriem objektívne, nepripadá mi celkom reálna. Salvador a jeho blízki sú jednoducho príliš dokonalí. Rozumní, citliví, úprimní, spravodliví, bez štipky zlých vlastností. A aj keď sa nejaký náznak vyskytne, hneď sa ako na počkanie dočkáme uisťovania, že ide iba o výnimku. Na druhej strane, kto by netúžil mať po svojom boku takých úžasných priateľov? Vezmime si teda z Benjamina Alireho Sáenza príklad a buďme o čosi lepší.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.    

Prebitie jedného strachu ešte väčším (S. Fitzek - Strach z lietania)

23.03.2019 15:22

Sebastian Fitzek sa na našom knižnom trhu zjavil ako blesk z jasného neba a už počiatočným Balíkom si zabezpečil priazeň slovenských čitateľov, moju nevynímajúc. Na jeho tvorbe sa mi páčia (okrem iných) dve jasne dané veci - že každý príbeh je samostatný a vychádza z analýzy ľudského vnútra. Sebastian Fitzek nepodľahol trendu sérií románov s osudom skúšaným neochvejným hrdinom, pretože - ako sám hovorí - nechce skĺznuť k opakovaniu námetov a vykrádaniu seba samého. Vďaka tomu sú jeho knihy vždy jedinečným zážitkom, ktorý preverí vašu pozornosť pri čítaní a prinúti zamyslieť sa, ako málo stačí, aby sa človek ocitol v hraničnej situácii. A to je aj základom deja románu Strach z lietania. Názov je síce pomerne výrečný, ale buďte si istí, že sa stretnete s množstvom ďalších výrazných motívov. 

"Chce sa mu jeho dcéra takto pomstiť? Chce mu týmto morbídnym telefonátom nahnať smrteľný strach? Je to trest za to, že v najťažších chvíľach opustil rodinu? Matsovi sa tak triasli ruky, že sa mu ledva podarilo odomknúť obrazovku telefónu. Keď sa mu to konečne podarilo, najradšej by bol vykríkol. No len čo zazrel fotku, strach mu zovrel hrdlo. Bola na nej Nele. S enormne nafúknutým bruškom. S tvárou skrivenou bolesťou." (str. 48)

Psychotriler Pasažier 23 ponúkol pohľad na plavbu zaoceánskej lode, v Strachu z lietania sa presúvame do tisícov metrov nad zemou. Fitzek nedá pokoj dopravným prostriedkom a po čase začnete uvažovať, či nevidí svet priveľmi čierne. Nebyť však jeho mysle, nemohli by sme sa báť spolu s jeho postavami. A tie dokáže vykresliť skutočne komplexne - v centre diania sú v tomto prípade psychiater Mats, jeho dcéra Nele a bývalá kolegyňa Feli. Primárnym dejiskom je najväčšie lietadlo na svete na trase Buenos Aires - Berlín, kde je Mats konfrontovaný požiadavkou vydierača, aby cieleným pôsobením na letušku (niekdajšiu pacientku) docielil pád lietadla. Ak to neurobí do pristátia v Nemecku, jeho tehotná dcéra Nele príde o život. A rozhodne to nie je len krutý žart, zároveň totiž sledujeme aj Nele a jej súženie maniakom posadnutým mliekom a nežiaducim vplyvom ľudí na zvieratá... Do toho všetkého sa zamieša Feli snažiaca sa nájsť Nele, kým nebude neskoro, a máme pred sebou vytvorený pekne napínavý pokrm.

"Každý človek má v sebe istý bod, v ktorom sa zlomí. Keď sa pri mučení ku všetkému prizná, stane sa hoci aj vrahom, len aby bolesť konečne prestala. Nele už tento bod dosiahla. Prinajmenšom si to myslela. Hrozilo, že jej drobec ju zvnútra rozpára. Kričala, priam žobronila o hocijakú ruku, ktorú by mohla chytiť, mocne ju zvierať. Ale v tejto hnusnej šachte, naplnenej pachom krvi, potu a hnijúceho odpadu ju hľadala márne. Už by sa dokonca potešila aj návratu svojho únoscu. Ale ako sa to hovorí? Nakoniec každý umrie sám. V jej prípade to však neplatilo. Neumierala sama." (str. 223)

Sebastian Fitzek má natoľko osobitý štýl, že už po pár stranách je vám jasné, kto je autorom, aj keby ste nevideli meno na obálke. Páči sa mi, že sa nezaoberá nepodstatnými omáčkami v podobe vágnych opisov alebo úvah postáv, ale triafa priamo do čierneho. A to aj v prípade reči alebo zobrazovania násilia. Niektoré scény možno budú pre citlivejšie povahy nepríjemné (najmä v súvislosti s väznenou tehotnou Nele), ale ich vyznenie je o to markantnejšie. Nedá mi nespomenúť ani nepredvídateľnosť deja. Na rozdiel od iných kníh v danom žánri nemôžete s určitosťou vedieť, že vás čaká happyend. Na nečakané zvraty však Fitzek nečaká až na koniec, ale hádže vám ich do cesty (či, lepšie povedané, svojim postavám) omnoho častejšie. Príbeh je premyslený a čo je desivé, páchateľom nie je jasne známy vrah, ale rúti sa na vás neodbytná myšlienka, že zlo je schopný páchať ktokoľvek z nás, závisí od situácie. Strach z lietania je výborným trilerom a potvrdzuje Fitzekov status elity európskej tvorby.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Posledný boj proti Lokimu (R. Riordan - Loď mŕtych)

17.03.2019 08:08

Loď mŕtvych je ôsmou knihou, ktorú som od Ricka Riordana čítal, a napriek opakujúcej sa schéme mu zakaždým sadnem na lep. Ako to ten autor robí? Všetky jeho príbehy sú postavené na rovnakom základe - skupina kamarátov-bojovníkov sa musí v určenom časovom limite dostaviť na vopred známe miesto, kde na nich čaká úhlavný nepriateľ, aby zviedli náročný boj. Medzitým, počas cesty, stretávajú viac či menej známe bytosti a bohov z mytológie a epizodicky ich predstavujú čitateľovi. Svojím spôsobom ide o počítačovú hru v knižnej podobe - čiateľ musí prekonať levely s rôznou náročnosťou, aby sa dostal až pred najväčšieho protivníka. V prípade trojdielnej série Magnus Chase a bohovia Asgardu je to boh Loki, preslávený hlavne vďaka marvelovskému univerzu. Tu má však ďaleko od danej uhladenej a modernej verzie. 

"Magické explózie, lúče svetla, sekery, meče a urážky módneho vkusu lietali všetkými smermi a proti nim prívaly slanej vody, ľadová triešť a gule krvavo sfarbenej želatíny. Čosi mi našepkávalo, že obryne sú omnoho silnejšie, keď spoja sily, ako to urobili, keď nám potápali loď. Zatiaľ sme prežili len vďaka tomu, že sa každá sestra sústredila na zabitie vlastného cieľa. Darilo sa nám, pretože sme ich zamestnali každú osobitne." (str. 104)

Ako hovorí slovník na konci knihy, Loki je boh klamstiev, podvodov a mágie, syn dvoch obrov a striedavo záhubou a hrdinom bohom Asgardu a ľuďom. Jednoducho, nedá sa mu veriť, a práve v tom tkvie hlavný kontrast medzi ním a Magnusovou patriou. Tá drží celý čas spolu, napriek občasným nezhodám sa na seba vždy môžu spoľahnúť a sú schopní aj najvyššej obety. Na druhej strane Loki, aj keď má k dispozícii početnú armádu zombíkov a obrov, je prakticky sám. Rick Riordan si dobre uvedomuje, ako môžu jeho príbehy pôsobiť na mladých čitateľov, a nenápadne im podsúva dôležité hodnoty. Priateľstvo, súdržnosť, lojalita - to je len zlomok morálnych vlastností, ktorými disponujú jeho hrdinovia. A robí to veľmi múdro, každá kapitola v podstate prináša informácie o severskej mytológii, ktorú šikovne prepracoval do pútavého príbehu. Dospelý čitateľ sem-tam možno pokrúti hlavou nad niektorými motívmi či zvratmi, ale mladší, ktorému je séria primárne určená, bude určite nadšený. 

"Na to, aby sme sa dostali k Naglfaru, máme čas dozajtra, povedala Frigg... alebo najneskôr do pozajtra. Pristihol som sa, že váham, skoro si želám, aby sme to nestihli a ja som sa nemusel sám postaviť proti Lokimu. Ale nie. Kamaráti sa na mňa spoliehajú. Kvôli každému, koho poznám, každému, koho nepoznám... musím ragnarok odložiť, ako najviac to pôjde. Musím dať Sam a Amirovi šancu na normálny život, a tiež Annabeth a Percymu a Estelle, Percyho malej sestričke. Tí všetci si zaslúžia viac než zničenie planéty." (str. 307)

Severská mytológia nie je taká známa ako antická, ale rozhodne je nemenej zaujímavá. Rick Riordan ju vo svojej trilógii predstavil pomerne komplexne, nezabudol na žiadne z najvyšších božstiev ani bytosti súvisiace s deviatimi svetmi. Tí, čo poznajú aj autorovu predošlú tvorbu, si môžu zaspomínať aj na kultového Percyho Jacksona, ktorý odštartoval Riordanovu mytologickú mániu a ukáže sa na začiatku príbehu. Magnus Chase je totiž bratrancom jeho vyvolenej Annabeth, čo je tiež pekným dôkazom prepojenia jednotlivých náboženstiev. Oceňujem aj záverečný súboj dobra a zla v Lodi mŕtvych. Namiesto boja, kde by tiekli potoky krvi (hoci aj na to miestami dôjde), čelí Loki Magnusovej výzve slovne sa urážať. To mi nepripadalo ako celkom vhodný výchovný prvok, ale aj to napokon Rick vyriešil bravúrne. Bohovia Asgardu síce skončili, ale ako je zvykom, určite sa s nimi ešte stretneme v iných románoch. Svet, ktorý Riordan vytvoril, je na to dostatočne široký.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Odľahlé končiny zahmlené zločinom (P. Finch - Mrtvý muž přichází)

13.03.2019 19:06

Paul Finch sa dostal na môj osobný pomyselný Olymp autorov psychotrilerov vďaka knihe Klub zabijáků. Čo kapitola, to zvrat, napätie sa dalo krájať a dej skvelo prepojil úvod série s novým prípadom. Čosi také sa dá len ťažko prekonať a román Mrtvý muž přichází je skutočne oproti predošlému ľahší variant. Mark Heckenburg predsa len nie je zo železa a aj keď má opäť dočinenia so šialeným psychopatom, podobnú nálož ako naposledy by už nemusel rozdýchať tak rýchlo. Aktuálna časť série je svojím spôsobom osobitá, pretože sa odohráva mimo zavedeného prostredia aj väčšiny postáv, na ktoré sme zvyknutí. Vo väčšej miere sa stretneme aspoň s Heckovou bývalou nadriadenou Gemmou, ktorá má priamu spojitosť so zločinom, ktorý Mark vyšetruje na svojom novom pôsobisku. 

"Celou dobu se zdálo, že usiluje o sebezdokonalení: ustavičně poupravoval a měnil svoje metody, a to natolik, že v počátcích vyšetřování, než se do něj Gemma zapojila, si policejní sbor nebyl jistý, jestli má opravdu co do činění se sériovým vrahem. Nebýt toho, že Cizák všem obětem po smrti brutálně vypíchal oči, což se stalo takovým jeho podpisem, možná by vyšetřovali jednotlivé případy zvlášť." (str. 93)

Heck sa z pozície jedného z najlepších detektívov oddelenia sériových zločinov v Londýne presunul do nehostinného, zahmleného a odľahlého prostredia severu. Nové miesto sa malo vyznačovať pokojom, stereotypným plynutím času a miernymi šarvátkami medzi miestnym obyvateľstvom. To sa aj splnilo, ale len do chvíle, kedy dôjde k útoku na dve mladé turistky. Heck vďaka zmienke o melódii Sinatrovej piesne spozornie a kontaktuje Gemmu, aby sa s ňou poradil o prípade Cudzinca, sériového vraha vyčíňajúceho pred desiatimi rokmi. Bola to práve Gemma, komu sa ho vtedy podarilo postreliť, no jeho telo nikdy nenašli. A tak Heckova niekdajšia šéfka prichádza za ním, aby spoločne rozlúskli staro-nové zločiny. Námet románu je pomerne jednoduchý a jasný, je ukážkou zvládnutého remesla, ale neprináša prakticky nič nové. Je to škoda. Akoby si Paul Finch potreboval oddýchnuť od prílišného napätia a priklonil sa viac k tradičnej kriminálke. Čo sa mu však nedá uprieť - a robí to jeden z najvýraznejších prvkov diela - , je atmosféra, ktorá priam žije a dýcha ako osobitná postava.

"Heck uhnul tak prudce, že jeho čtyřkolka chvíli jela po dvou kolech a hrozilo, že se převrhne. Zoufale manipuloval řízením, dokud se nevrátila na všechna čtyři. Vyjel do svahu nalevo, jeho protivník také. Řítili se vedle sebe, čtyřkolky se bokem skoro dotýkaly. Jak terén střídavě klesal a stoupal, od kol jim odletovaly hroudy a drny. Heck se pootočil a spatřil vrahovu masku a zuřivé oči, které na něj skrz otvory v černé kůži zíraly s nelidskou divokostí. Hnali se v tom fascinujícím sepětí kupředu, ani jeden se nedíval, kam jedou, a vteřiny míjeli." (str. 238)

Autorovi sa dokonale podarilo vystihnúť charakter prostredia. Vďaka jeho opisom (ktorých je v texte možno až priveľa) sa viete ľahko vcítiť do dejiska plného hmly, ťažkých mračien, močiarov a samoty. Fanúšikovia príbehov zasadených do špecifického priestoru budú určite jasať, je to odklon od tradičných miest či vidieka. V tomto smere zvolil Paul Finch správny krok, Mrtvý muž přichází tým získal na originalite a predsa len sa čímsi odlíšil od ostatných častí série. Pozorní čitatelia (a najmä tí, ktorí sa venujú danému žánru) v texte iste nájdu náznaky, ktoré ich dovedú k odhadom možného páchateľa. Ako sa ukáže, nič nie je náhoda, autor má príbeh premyslený a ten drží pokope napriek dekáde, ktorá ho ohraničuje. Bolo celkom príjemné pozrieť sa viac aj na Gemminu minulosť, ide napokon o dôležitú postavu v Heckovom osobnom aj pracovnom živote. Mark Heckenburg potvrdzuje status neohrozeného zástancu práva a spravodlivosti, hoci dúfam, že sa ešte vráti do starých koľají.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Odhaľovanie životov za zatvorenými dverami (Z. Šulajová - Tajomstvá jedného domu)

12.03.2019 08:09

Zo Zuzky sa stala Zuzana a z tvorkyne denníkových zápiskov sledujúcich cestu dievčaťa hľadajúceho si miesto v živote autorka kriminálneho románu. Ako študent som mal aj ja tú česť zoznámiť sa s Paulinými osudmi, dokonca som si bol istý, že sa raz so Zuzkou ožením :D Kto pozná jej tvorbu, bude jej premenu vnímať ako logický krok. Už v Džínsových denníkoch (hlavne v neskorších dieloch) badať väčšie zasahovanie do spoločenských tém, ktoré sa odkrývajú aj v Tajomstvách jedného domu. Iste, prevažuje v ňom žáner krimi, ale žiadna dobrá detektívka sa nezaobíde bez prepierania aktuálnych problémov. Prostredie domu s pestrými charaktermi susedov je vďačným dejiskom, ktoré autorka využíva naplno. Napokon, čo je lepším námetom ako samotné medziľudské vzťahy a skryté túžby? 

"Nenávidel polišov, nenávidel systém. Všetko šlo dolu vodou a nič nefungovalo, ako by malo. Poliši tu neboli na to, aby pomáhali a chránili, ale aby buzerovali a nútili ľudí obchádzať z jeho pohľadu pridrbané zákony, ktorých cieľom bolo ovládať masy a ochraňovať vyvolených. Kým vystúpil z auta, zostal chvíľu sedieť... Hľadel na budovu riaditeľstva, ktorá sa mu javila ako bezodná diera. Zhltne ho. Musí sa sústrediť. Smrť je jeho súčasťou." (str. 112)

Krimi je žáner so záludnosťami, ktoré sa jednoducho nedajú obísť. V prvom rade ide o vyšetrovateľské postupy, prácu policajného zboru a špecifický slovník. Zuzana Šulajová, ako sama priznáva v poďakovaní, využila predovšetkým znalosti svojho otca a ďalších konzultantov, ktorí ju bližšie oboznámili s danou problematikou. Vďaka tomu sa jej podarilo verne a autenticky zobraziť odhaľovanie pravdy ohľadom úmrtia Estery Kumilovej. Príbuzní, susedia, bývalý partner - motív zniesť ju zo sveta malo viacero osôb, poručík Tibor Dregonič je však odhodlaný zistiť pravdu. I keď miestami to môže byť dosť náročné, keďže mu zastiera úsudok jedna zo zoznamu podozrivých - spisovateľka Verena Cionová. Osudové ženy nikdy neprichádzajú potichu a už vôbec neprinášajú pokoj do života ich "obetí". V tomto mi Tajomstvá jedného domu zaváňali až noirovou atmosférou, pre ktorú sú typické práve silné ženské osobnosti, hĺbaví detektívi a m(i)esto plné záhad...

"Spôsob vraždy bol priam humánny. Zlučoval sa so Szeherenovou láskou k nej. O jej foramen ovale mohol vedieť priamo od nej. Nechcel by, aby trpela, a nevidel už iné východisko...? Bol pokorný, ultáčaný, submisívny a služobník. Plati, všetko robil, počúval jej nadávky a nespokojnosť a sledoval, ako ho podvádza. Alibi nemal, motív áno. Mohol to však byť aj Bonárt. Tiež nemal alibi a motív tu bol. Mal poruke aj zdravotnú sestru, ktorá ho mohla poučiť o spôsobe vraždy, na ktorý nikto nemusel prísť, keby nemali smolu a Kumilová sa nedostala do rúk pedantného Stana Čeribena, starej školy." (str. 269)

Kniha je na slovenské pomery rozsiahla (469 strán), nech vás to však neodradí. Zuzka Šulajová nie je na literárnom poli žiadnym nováčikom a vie, ako udržať čitateľovu pozornosť. Nerád by som prezrádzal veľa z deja, ale poviem aspoň toľko, že smrť komplikovanej Estery nebude jedinou. Prípad ako taký je celkom prepracovaný, všetko dá napokon dokonalý zmysel, no viac-menej ide o bežnú kriminálku, ktorá neurazí, ale ani neprekvapí. Zuzane však poloha autorky pre dospelých sedí rovnako ako pri tvorbe pre mladšie ročníky. Tí, čo rástli spolu s ňou, určite siahnu aj po jej novinke, a vzhľadom na všeobecnú obľúbenosť žánru má šancu získať aj nových čitateľov. Tajomstvá jedného domu pritiahnu totiž pozornosť aj vydarenou obálkou. Z textu cítiť aj nežnú stránku autorkinej osobnosti, kriminálny námet je doplnený aj o romantickú líniu, ktorá môže niektorým čitateľom pripadať nadbytočná, ale mne nevadila. Vo svete musí byť rovnováha, tak prečo nevyvážiť ťažké témy niečím pozitívnym? 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Dajte si pozor na želania (L. Constantine - Posledná pani Parrishová)

11.03.2019 16:06

Väčšinou som voči novým autorom a autorkám skeptický, ale pri vydavateľstve Slovart som ochotný urobiť výnimku. Väčšinou sa im totiž podarí trafiť do čierneho a ich trilery patria medzi najlepšie v danom žánri. Pod menom Liv Constantine sa ukrýva sesterské duo a Posledná pani Parrishová je jeho debut. To ma inšpirovalo zistiť si o nich čosi viac a narazil som na odporúčania slávnych spisovateľských mien ako napr. Karin Slaughter či Lee Child, a hoci ich beriem ako formu reklamy, v tomto prípade sú opodstatnené. Ide o pomerne komorný príbeh, no s o to hustejšou atmosférou. Rodinné zväzky rozhodne nie sú pevnou štruktúrou, symbolizujúcou pokoj a bezpečie. Dôvera a láska sú faktormi, ktoré sú skôr vynúteným cieľom než prostriedkom mierového spolužitia. A stačí na to obyčajná nízka závisť...

"Svet bohatých a mocných, držia spolu, pripíjajú si navzájom, namyslení, sebavedomí v tom svojom jednopercentnom kúte sveta. Hoci sedela pri stole s Daphne, cítila sa rovnako cudzo ako v čistiarni. Chcela niekam patriť, aby si ju ľudia vážili, obletovali ako Daphne. Už mala plné zuby byť niekým, koho si nik ani len nevšimne. Dnešok sa nevyvíjal podľa jej predstáv. Jackson nespustil z Daphne oči." (str. 84)

Amber Pattersonová nie je spokojná so svojím životom, napredovaním v práci ani skromným bývaním. Túži po obdive, lepšej spoločnosti a úspechu. Aby si mohla dovoliť vysnívaný luxus, musí začať konať. A preto zameria pozornosť na manželov Parrishovcov. Daphne Parrishová stelesňuje všetko, po čom prahne Amberino srdce - je krásna, obletovaná a vážená. A Amber sa rozhodne zaujať jej miesto po boku jej manžela Jacksona. Aby to dosiahla, votrie sa do ich rodiny a postupne si získava Daphninu dôveru. To však znamená vŕšiť jedno klamstvo za druhým a mať sa stále viac na pozore. Jackson si Amber síce (spočiatku) sotva všíma ako objekt túžby či citov, Amber sa ale nevzdáva. Chce majetky, peniaze, oblečenie... no nie Jacksonove dve dcérky. Aby toho nebolo málo, Amber napokon dostihne jej (pravdivá) minulosť. A tak okrem toho, aby starostlivo budovala svoj plán stať sa súčasťou smotánky, musí sa vysporiadať aj s vlastnými démonmi. A skĺbiť tieto dve úlohy nebude vôbec jednoduché...

"Musela som sa dostaviť pred súd, aby ma uznal spôsobilou ako matku. Stretli sme sa s jeho advokátom, hrala som jeho hru. Musela som dosvedčiť lži, že som počula vnútorný hlas, ktorý ma nabádal ublížiť dieťaťu. Musela som sľúbiť, že budem chodiť k doktorov Finnovi, Jacksonovmu kamarátovi, bolo to smiešne. Správal sa, akoby mu šlo o moje dobro, pýtal sa, ako si zvykám doma, no obaja sme vedeli, že je to len hra. Jackson ma mal vo svojej moci, robil všetko pre to, aby som ho nemohla opustiť, a doktor Finn by svojimi poznámkami doložil čokoľvek, čo by od neho Jackson požadoval." (str. 209)

Napriek tomu, že dej sa poriadne rozbehne až po pár desiatkach strán, nebudete sa nudiť. Príbeh je rozdelený do troch častí. Prvá je venovaná Amber, druhá Daphne a v tretej sa už jednotlivé postavy prelínajú, aby si čitateľ dokonale užil ich súperenie. Ako sa totiž ukáže, nikto nie je bez viny a Amber nie je jediná, kto má za ušami. Ani Jackson nezaostáva, ani zďaleka nie je takým dokonalým manželom, ako sa na prvý pohľad zdá. Autorky si písanie očividne užívali a so svojimi postavami sa pekne pohrávajú. Námet o snahe rozvrátiť manželstvo nie je vôbec nový, no v ich ponímaní naberá na pútavosti a vyžmýkali z neho maximum. A nielenže oceňujem nepredvídateľnosť deja u Liv Constantine, ale aj obálku slovenského vydania. Na prvý pohľad obrázok dokonalej podoby, ale pod hladinou môže pokojne číhať zlo... Záleží na tom, z akého uhla sa na príbeh pozriete. Posledná pani Parrishová je ďalším správnym krokom v žánri psychotrileru, vydajte sa na cestu spolu s ním :-)

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

<< 1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>