Blog

(Ne)tradične desivé (ne)rozprávky (M. Hudec - Prosté rozprávky)

08.12.2018 07:57

Prosté rozprávky sú autorským experimentom, a tak ich treba aj vnímať. Ak niekto očakáva tradičné prerozprávanie známych príbehov v novom šate, ako stvorené na zimné podvečery, bude sklamaný. Ak niekto bude šípiť inšpiráciu seriálom Once Upon a Time, tiež bude mieriť vedľa. Kniha Mareka Hudeca sa síce tvári ako ľahké čítanie, ale v prvom rade ide o psychologickú sondu do mladej duše zmietanej rozchodom. Vzťahy sú dominantné prakticky v každom žánri, nech na ne nahliadame akokoľvek. Či sa tento experiment autorovi vydaril, je otázne, na túto otázku si musí každý čitateľ odpovedať sám. Vo mne prevládajú aj pár dní po dočítaní zmiešané pocity. Prosté rozprávky disponujú nespochybniteľnými pozitívami, no neraz sú vyvážené aj menej zdatnými vplyvmi. 

"Milý Adam, kde je hranica medzi realitou a snom? Niekedy si tým nie som istý. Keď ráno vstanem, trvá mi niekoľko minút, kým sa zorientujem, kde sa nachádzam, a kým si vybavím oba príbehy. Jeden opisuje život opusteného chlapca - vstane z postele, ide do školy, potom zase domov a cíti sa prázdny. Druhý príbeh sa odohráva v temnom močiari, kde sa ocitnem vždy, keď zavriem oči. Si niekde v hĺbke a čakáš na mňa." (s. 23)

Hrdina príbehu čelí nevšednej situácii, keď jeho priateľ Adam odrazu odchádza do kráľovstva desivého vodníka. Nechce veriť, že Adam s ním odišiel dobrovoľne, ani jeho slovám, že ho už nemiluje, a rozhodne sa zistiť, čo je vo veci. Okolie ho však považuje za blúzniaceho čudáka, okrem učiteľky Janky. Tá sa totiž potýka s vlastným rodinným prekliatím - jej traja bratia sa premenili na havrany a márne hľadajú liek na svoju podobu. A tak sa spoločne vydajú na cestu záchrany svojich blížnych napriek nebezpečenstvám, ktoré na nich číhajú. Medzi ne patria napríklad mocný Černokňažník, zmyselné nymfy či agresívny vlkodlak. Skúsení čitatelia v texte ľahko rozpoznajú odkazy nielen na slovenského velikána Pavla Dobšinského, ale aj na autorov svetovej produkcie, povedzme Edgara Allana Poea. V každej kapitole sa ocitneme kdesi inde (a niekedy aj s niekým iným). Na jednej strane sa vďaka tomu nestihnete nudiť, ale v konečnom dôsledku príbeh pôsobí roztrieštene a napriek prvotnému motívu miestami zauvažujete, o čom to vlastne celé je. 

"Asi chceš vedieť, ako tie kúzla fungujú, Adam. Treba sa naučiť šibrinkovať prútikom? Treba roky meditovať? Nie, celé je to veľmi triviálne. Keď som prvú z kníh otvoril na mieste, kde černokňažník skončil, mal som chvíľu pocit, že čítam tajné kódy Enigmy. Boli to obyčajné zoznamy plné slov, ktoré sa nedali prečítať. Respektíve sa dali prečítať veľmi ťažko a neexistovali v žiadnom inom slovníku. Keď povieš, že pero je najsilnejšou zbraňou, znie to ako klišé. Vieš, novinári si myslia, že niekoľkými vetami dokážu položiť celú republiku, a pritom vôbec nie sú ďaleko od pravdy." (s. 87)

Čo začne ako hľadanie strateného priateľa, sa rýchlo zvrtne na vykonávanie misií, ktoré nemajú na celkový dej prakticky žiadny vplyv a keby sa z textu vymazali, nijako by to danému torzu neuškodilo (vidno to najmä v kapitole o Janke a vlkodlakovi). Marek Hudec ukázal, že má znalosti o iných príbehoch a tradíciách, ale vystavať ten svoj je o niečo náročnejšie. Ťažko sa tiež určuje cieľová skupina. Vzhľadom na vek hrdinu a jeho pohnútky by sa dala zaradiť medzi young adult, no v tom prípade by sa azda žiadalo viac prepracovať psychologickú stránku. Dej priam núkal krásnu možnosť poukázať na problémy coming outu, ale autor len skĺzol po povrchu a ponúkanú šancu, žiaľ, odmietol. Aj samotný záver vo vás zanechá pocit neuspokojenia. Síce sa pravdepodobne dočkáme pokračovania, ale nie som si istý, či po ňom siahnem. Možno ma k tomu donúti zvedavosť, či sa autor kamsi posunul, a či Prosté rozprávky získali predsa len väčší rozmer. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran

Handrová bábika rozťahuje krídla (D. Cole - Obesenec)

04.12.2018 18:42

Daniel Cole sa uviedol skvelým krimitrilerom Handrová bábika, ktorý predstavil nielen originálny zločin, ale aj pestrú paletu postáv na oboch stranách zákonnej barikády. Na pokračovanie som sa tešil, ale zanechalo vo mne mierny zmätok. Najviac ma totiž v úvodnej časti zaujal vyšetrovateľ William "Wolf" Fawkes, avšak v dvojke je pozornosť sústredená na jeho kolegyňu Emily Baxterovú. I keď išlo v prípade ťahúňa o môj mylný dojem, nazdávam sa, že Wolfovo "poslanie na lavičku" sérii skôr uškodilo ako prospelo, pretože okrem toho, že Baxterová má problém nadviazať úprimný vzťah, sa o nej veľa povedať nedá. Našťastie je to vykompenzované zaujímavým prípadom. Ten spočiatku síce pôsobí trochu rozpačito, ale veľmi rýchlo sa odhalí vrahovo modus operandi a Obesenec získava potrebnú dynamiku.

"Baxterová divo kopala okolo seba. Všade videla vyškerené tváre a načahujúce sa ruky. Jedna silná ju schmatla za vlasy a odtiahla niekoľko metrov nabok. Hneď ju však pustila, lebo medzi jej dvomi útočníkmi prepukol neľútostný boj. Po štyroch odliezla späť k stene a očami hľadala Curtisovú, no silná ruka sa po ňu vrátila. Vtom sa odniekiaľ vynoril Rosenthal, skočil potetovanému väzňovi na chrbát a prsty mu zaboril hlboko do očí." (s. 48)

Väčšinou nevadí, ak náhodou nepoznáte všetky diely série, ale v tomto prípade je znalosť deja Handrovej bábiky viac než vítaná. Odkazy na ňu sú pomerne časté a aj jednotlivé vraždy s ňou neraz súvisia. Daniel Cole sa navyše veľmi neobťažuje s objasňovaním skutočností. Na jednej strane sa niet čomu diviť, nechce pokaziť čitateľský zážitok tým, čo jeho prvotinu náhodou ešte nečítali, no na strane druhej sa sem-tam môžu cítiť trochu stratene. Zatiaľ čo mnohé kriminálky a detektívky sú postavené na brilantnom mozgu vyšetrovateľov, tu sa spočiatku tápe v tme. A to sa Baxterová dokonca spojí s agentkou FBI a agentom CIA. Románový antagonista totiž pôsobí na oboch brehoch Atlantiku - v Londýne a New Yorku. Pôvodná Handrová bábika tak prekračuje hranice a rozširuje svoje teritórium. Nové tímové prírastky Rouche a Courtisová sú pomerne výrazné a rýchlo si ich obľúbite. Ktovie, možno to je dôvod, prečo je Baxterová slabším centrom príbehu. Autor sa natoľko zameral na nováčikov, až mu pre ňu neostala pozornosť...

"Keď sa ocitol takmer na jednej úrovni s informačnou búdkou, Rouche si prestal pískať a pri chôdzi trochu zaváhal, lebo pred sebou uvidel mŕtveho muža. Oddeľovalo ich dvadsať krokov. Stál pred ním celkom nahý, slovo Návnada na hrudi mu ešte vždy krvácalo a skláňal hlavu, akoby sa snažil rozlúštiť svoje nedbalo vyryté tetovanie. Muž za ním, skrytý pred Roucheovým zrakom, sa zrazu rozplakal, čím oživil zohavené telo pred sebou, ktorému sa plecia triasli súčasne s jeho vzlykmi. Rouche nikdy v živote nevidel nič strašnejšie." (s. 106)

Daniel Cole pre "svoje" obete pripravil naozaj krušné chvíle. Spôsoby, akými odchádzajú zo sveta, sú nevšedné a bizarné. Jednému zodpovedá aj obálka knihy, ktorá evokuje stehy - tými boli spojení dokopy vraj a jeho obeť. Teda aspoň jedna dvojica, pretože sa ich nazbiera o niečo viac. Obesenec síce disponuje krutým námetom, ale autor to miestami kompenzuje nečakane ľudskými a humornými situáciami. Napríklad častými nočnými výjazdmi tria vyšetrovateľov, strachom z pavúka v hotelovej izbe alebo diskusiou o vyslovovaní mena "Rouche" počas porady k prípadu. V príbehu sa stále niečo deje, nebudete sa pri ňom nudiť. Okrem toho sa odohráva prevažne počas decembra, čiže na aktuálne mrazivé dni je ako stvorený. Obesencom Daniel Cole potvrdil svoj rozprávačský talent a ja mu dám určite šancu aj nabudúce. 

Za silným mužom nestojí vždy iba jedna žena (P. Gregory - Druhá Boleynová)

01.12.2018 16:47

Philippa Gregory ma neprestáva udivovať. Nielen preto, že má neskutočný talent preniesť vás do dávnych čias, až máte pocit, že ste ich súčasťou, ale aj pre hrúbku jej kníh. Vyše 500-stranové romány si vyžadujú veľkú vytrvalosť a vieru, že po nich čitatelia siahnu aj v dnešnej uponáhľanej dobe, kedy chce každý stihnúť čo najviac za čo najkratší čas. Druhá Boleynová je deviatou časťou série o dynastiách Plantagenetovcov a Tudorovcov. Ide nesporne o jedny z najznámejších osudov, ktoré dodnes fascinujú historikov i bežných laikov. V slovenčine vyšiel predchádzajúci diel Katarína Aragónska, ktorý otvoril dvere k tudorovským ženám. Anglický kráľ Henrich VIII. sa po rozvode s ňou síce oženil s neslávne známou Annou Boleynovou, no ešte predtým ho očarila jej sestra Mary...

"Anna prežila chorobu a v čistom vzduchu Heveru sa jej vracali sily. Keď vyšla zo svojej komnaty, ešte som s ňou nechcela sedávať zo strachu, že by som mohla chorobu preniesť na deti. Skúšala na účet mojich obáv žartovať, ale v hlase mala nervózny podtón. Mala pocit, že kráľ ju útekom od dvora podrazil, a smrteľne ju urazilo, že strávil leto s kráľovnou Katarínou a s princeznou Máriou." (s. 255)

Kniha Druhá Boleynová je v prvom rade románom, i keď zasadeným do historických súvislostí. A je to správny prístup - Philippa Gregory sprístupňuje anglické dejiny širokej verejnosti nenásilne, zaujímavo a s ohľadom na zobrazované skutočnosti. Určite sa nájdu aj vrtáci, ktorí už len z princípu budú spochybňovať autorkin pohľad, no za seba môžem povedať (po množstve iných prečítaných či videných titulov z daného obdobia), že Druhá Boleynová patrí k špičke vo svojom žánri. Detaily zo života šľachty na kráľovskom dvore i nižšie postaveného obyvateľstva dodávajú príbehu autentickosť a uveriteľnosť. Zároveň však pri tom nemáte pocit, že by na vás útočili zbytočné informácie, ich využitie je funkčné a dotvárajú celkovú dobovú atmosféru. Mary Boleynová ako hlavná postava si vás získa svojou nevinnosťou (i keď by sa o nej dalo pochybovať), čo sa prejaví tak v rodinných väzbách, ako aj vo vzťahu s kráľom, ktorého si mala na popud príbuzných získať... 

"Na Annu prišli bolesti na svitaní a babica ma k nej okamžite zavolala. Musela som si viac-menej prebíjať cestu pomedzi dvoranov, právnikov, úradníkov a dôstojníkov, ktorí sa zhromaždili v audienčnej sieni. Najbližšie k dverám boli dvorné dámy, ktoré sa mali starať o kráľovnú v ústraní, lenže nerobili nič, iba jedna druhú strašili historkami o ťažkých pôrodoch. Medzi nimi bola princezná Mária s bledou tvárou skrútenou ako vždy od podmračeného výrazu. Pomyslela som si, že od Anny je kruté nútiť Kataríninu dcéru, aby bola svedkom narodenia dieťaťa, ktoré ju vydedí." (s. 405)

Čitatelia s romantizujúcou predstavou o dianí na kráľovskom dobre by sa mali mať na pozore. Bol totiž plný klamstiev, intríg a prospechárov ochotných priživiť sa na každej mŕtvole (skutočnej či spoločenskej). Páči sa mi, že Philippa Gregory zobrazila tamojšie pomery v plnej paráde, i keď tým vo vás vyvolá zmiešané pocity. Na jednej strane žasnete nad tým, čoho sú ľudia schopní, na druhej k nim cítite istý odpor. No je to neklamným znakom, že autorke sa podarilo preniknúť do vnútra svojich postáv a poľudštiť aj zaprášené mená európskej histórie. Popri Mary sa najviac priestoru, prirodzene, dostáva jej sestre Anne a Henrichovi VIII. Vďaka tomu nie sme ukrátení o krvavé dôsledky neblahých vzťahov. Nečakajte však žiadny dejepisný bulvár, Philippa sa usiluje aj túto časť podať s empatiou jej vlastnou. Boleynove dievčatá si zakúsili v priebehu stáročí mnoho prívlastkov, dohadov a teórií. Dnes je nám ľahké súdiť, ale presnú pravdu sa už zrejme nedozvieme. Román Druhá Boleynová azda zvedavcom v určitých smeroch vyplní prázdne miesta vo vedomostiach. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Najmrazivejší triler roka (D. B. John - Hvězda Severu)

01.12.2018 10:02

Síce máme pred sebou ešte mesiac - a okrem toho sviatky, počas ktorých mnohí z nás stihnú prečítať množstvo kníh, ale už teraz môžem s čistým svedomím vyhlásiť, že Hvězda Severu je pre mňa prekvapením roka. Čakal som zaujímavý príbeh už len preto, že sa odohráva v Severnej Kórei, ale že ma tak vtiahne, som si nepredstavoval. D. B. John sa svojou prvotinou zaradil na mojom pomyselnom rebríčku na prvú priečku nových talentov. Kdesi som sa dočítal, že Hvězdu Severu písal dlhých päť rokov. Som rád, že sa neponáhľal a s príbehom sa dokonale pohral. Stret dvoch extrémne odlišných kultúr ukázal v krásnych aj odpudivých detailoch a v rôznych oblastiach - od chudobných dedinčanov cez pomery v koncentračných táboroch až po najvyššie politické elity.

"Vytáhla zpoza opasku tři zbylé bankovky. Vypadaly uboze. Jedna z nich jí vypadla a třepetavě se začala snášet k zemi. Zbylé dvě zmuchlala paní Mun do kuličky, natáhla ruku a hodila je do ohně hořícího v koši. V davu zavládlo mrtvolné ticho. Bankovky totiž obsahovaly portrét Velkého vůdce, který teď plápolal na řeřavých uhlících. Ve tvářích spoluobčanů se objevil šok. Paní Mun se právě dopustila činu, od něhože nevedla cesta zpátky." (s. 288)

Príbeh sa spočiatku rozvíja v troch líniách, pričom sa zdá, akoby spolu nesúviseli, no postupne sa začína ukazovať, že sú (a budú) na seba nadväzovať vo veľkej miere. Spoznávame tri ústredné postavy - americkú miešanku Jennu Williamsovú, pátrajúcu po unesenej sestre a začínajúcu kariéru v CIA, Čo Sang-choa, vysoko postaveného diplomata zo Severnej Kórey, a chudobnú staršiu ženu Mun, predierajúcu sa ťažkým životom pod dohľadom strážcov verejného poriadku. O niečo zaujímavejšie vyznieva dianie v Kórei, predsa len je to pre našinca pomerne neznáma exotika. Pri opise niektorých súčastí tamojšieho každodenného života priam tuhne krv v žilách. A inde zas vrie, pretože praktiky režimu sú neraz až príliš drsné a kruté. Kult osobnosti sa prejavuje aj v bežných maličkostiach a akékoľvek vybočenie či nebodaj spochybnenie štátnej moci je vstupenkou do pekla. D. B. John využil vlastné skúsenosti z krajiny v najvyššej možnej miere a miestami sa nebudete stíhať čudovať, akými cestičkami vedie svojho čitateľa...

"Odložila sklenici a uvědomila si, jak má zpocené ruce. Celá se potila, jako by vyšla z parní lázně. Hněv ji zcela ovládal. No jasně, pomyslela si, prostě jim tady ztropím scénu. Co je to za lidi, že mi zakazují setkání s vlastnou sestrou?! Zhluboka se nadechla a odsunula se na židli od stolu, aby mohla vstát. Během milivteřiny, kdy se s ní Čo střetl pohledem, jí dokázal vyslat temné varování - tak temné, že její odvaha náhle dostala studenou sprchu hrůzy. Chceš, aby ji zabili...? Opravdu to chci riskovat? přemýšlela Jenna. Co když má Čo pravdu?" (s. 314)

Hoci je Jenna veľmi odhodlaná, prím hrajú zvyšné dve postavy. Pani Mun je najväčšia "bad-ass" celého príbehu a Čo prekoná najväčší osobnostný rozvoj. Autor maximálne využil všetky ponúkané možnosti a nádherne pracuje s jednotlivými motívmi. Nebojím sa povedať, že dokonca geniálne. Nechcem veľa prezrádzať z deja, preto poviem len toľko, že keď sa jedna z postáv ocitla v srdci tábora, moje čitateľské srdce zaplesalo. To, čo by niektorí autori natiahli na niekoľko častí v sérii, D. B. John napchal do jedného románu. A vyplatilo sa. Len pevne dúfam, že na pokračovanie Hvězdy Severu nebudeme musieť čakať ďalších päť rokov... Koniec ma nenechal chladným a okamžite som zatúžil dozvedieť sa, ako budú osudy hrdinov pokračovať ďalej. Námetov je nespočetne veľa, otvorených línií takisto, o očakávaniach fanúšikov nehovoriac. Doslov na záver knihy je tiež skvelým nápadom a dôkazom, že podobné príbehy neraz píše aj sám život. Okrem toho je tento román aj dôvodom radosti z toho, že žijeme v (relatívne) pokojnej a mierovej krajine. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Kliatby sa dá zbaviť len veľmi ťažko

25.11.2018 14:32

Autorka Jana Pronská je považovaná za kráľovnú slovenskej historickej romance, preto nečudo, že jej diela vychádzajú často aj v reedícii. Tento príjemný osud postihol aj jej mysteriózny príbeh Kliatba, ktorý sa dočkal dokonca už tretieho vydania. A nie náhodou. Rýchlo ho totiž nasledovalo voľné pokračovanie s názvom Jorga. Keď som v roku 2013 krstil Kliatbu, ani som netušil, aký úspech zaznamená (samozrejme, že si pripisujem za to zásluhy :D). Zároveň musím povedať - konečne! Janka Pronská sa doteraz vyhýbala trendu knižných sérií, ale ako sa zdá, prvotný námet jej vydá ešte na ďalšie (zrejme tri) knihy. Príbeh, už tradične zasadený do obdobia stredoveku, sa vyznačuje potrebnou dávkou romantiky, odvahy a dobrodružstva, no verní čitatelia určite uvítajú aj bonus v podobe tajomnosti, čarov a nesmrteľných hrdinov. 

"Verena rýchlo prezrela otcovu ranu. Pri prudkom náraze sa rozlomila doska na stene koča a nešťastne mu prebodla bok. Ak okamžite niečo neurobí, zomrie. Vedela to, cítila, ako jej telom prebehla triaška, a nebolo to od chladu. Verena sa zúfalo pozrela na rytiera, ktorý sa nad ňou skláňal a bezradne krčil plecami, potom na vydesené sestry a vychovávateľku, ktorá stála ani socha vytesaná z mramora... Nikto sa jej nechystal pomôcť." (Kliatba, s. 6)

Príbeh začína za silnej nočnej búrky, počas ktorej dôjde k nehode koča. Rodina d´Orlay sa v ňom vezie na ronlinovské majetky, aby sa mladá Tereza d´Orlay vydala za tamojšieho pána. Nešťastie počas prevozu však spôsobí značné komplikácie. Verena, najstaršia z troch sestier, zabúcha na bránu najbližšieho hradu a žiada pomoc pre zraneného otca. To ale ešte netuší, že tým sa diametrálne zmení jej život... Markus sa ukrýva pred svetom, poznačený dlhovekou kliatbou, bez možnosti zbaviť sa jej a nájsť vytúžený pokoj. Doplatil na svoju mladícku nerozvážnosť, keď život keltskej snúbenice vymenil ako obetu za víťazstvo v bitkách a navyše dal prednosť krásnej čarodejnici. Matka nešťastnej dievčiny na Markusa uvrhla kliatbu a učinila ho nesmrteľným. Už dávno stratil nádej na záchranu a svoj život trávi nemenným spôsobom za múrmi svojho hradu. Príťažlivý vzhľad, nahromadený majetok i nespútaná charizma sú ničím v porovnaní s túžbou po vykúpení, ktorá ho ničí a robí bezmocným. Až kým sa pred ním nezjaví odvážna Verena a on po rokoch opäť pocíti vášeň a lásku...

"Nezaváhal ani na chvíľu a hnal sa chodbami rozsiahleho sídla až tam, kde túžil byť. Keď mu pred rokmi arabský staviteľ postavil kúpele presne podľa vzoru palácov nevercov, nezabudol k nim pridať tajnú chodbu, z ktorej sa veľmož mohol v pokoji dívať na kúpajúce sa ženy a podľa chuti si vybrať spoločníčku na noc. Ach áno, v minulosti tú chodbu neraz využil, keď na svojom hrade hostil dámy i neviestky... No tentoraz predo dvermi zaváhal. Môže takto podlo zneužiť Vereninu nevedomosť? Môže, veď čo sa už len jemu môže stať? Kto by ho vyzval na súboj?" (Kliatba, s. 71)

Markus a Verena sú silnými postavami, ktorých zbližovanie je zaťažené jarmom minulosti, no zároveň je natoľko citlivé a podmanivé, že budete nedočkavo prevracať strany, aby už boli konečne spolu a šťastní... Mňa osobne však najväčšmi upútala jedna z vedľajších postáv - čarodejnica Jorga, potomkyňa Markusovej prvej lásky a ochrankyňa jeho tajomstva. A práve jej osud je rozpracovaný v druhom dieli série. Jorga sa síce nazdávala, že zlomením kliatby získa slobodu, ale opak je pravdou. Mocná čarodejnica Solveig s ňou má iné plány. A tie zahŕňaju ďalšieho člena Markusovej družiny postihnutého prekliatím nešťastnej matky. Máme tu však istý posun - zatiaľ čo Markus bol nesmrteľný, Kadir (respektíve Adrián) síce umrieť môže, ale vzápätí sa znovuzrodí. A čo je horšie, vôbec nechápe, prečo sa mu to deje a ako môže zabrániť nekonečnému kolobehu života a smrti. A práve tu vstupuje na scénu Jorga. Ich stretnutie ale vôbec nenaznačuje tomu, že na nich čaká ľahká cesta k vykúpeniu... 

"Aj jej telo bolo dokonalejšie, než si predstavoval. Musel by byť eunuch, aby ho pohľad naň nechal ľahostajným. Koľko rokov už nemal ženu? Nepamätal sa, keď bol starec, nemal ani len pomyslenie na to, aby si pozval na lôžko otrokyňu. No teraz bol plný síl, vyhladovaný, ovládaný vášňou a z jediného pohľadu na jej krásu sa chvel túžbou. Chcel sa vpiť do jej úst, vnoriť sa do jej tela, podmaniť si ju. Vedel, že mu neodpustí, no v tej chvíli ho následky netrápili. Bol muž a ona bola žena." (Jorga, s. 92)

Janke Pronskej sa nedá uprieť jedno - cit pre vystihnutie ľudského vnútra a motivácie, ktorá núti jej hrdinov vzoprieť sa osudu a vziať jeho opraty do vlastných rúk. Ich konanie je logické, odôvodnené a napokon sa všetky dejové linky pretnú v premyslenom závere. Okrem hlavnej dejovej línie tiež dokáže premyslene votkať do príbehu aj menšie príbehy, ktoré vás chytia za srdce. Tak ako mi v Kliatbe učarovala Jorga, aj v samotnej Jorge ma opäť zaujala jedna z vedľajších postáv, konkrétne eunuch Hadra. Janka vie, že aj menšia postava si zaslúži vyčnievať, a aj to robí jej diela výnimočnými. Som zvedavý, kam nás zavedie v pokračovaní série, pretože sa zdá, že nás čaká dramatický zážitok v podobe honu na čarodejnice. Určite si znovu prídeme na svoje :-)
 

Nástup série, ktorá vám nedovolí nudiť sa (A. Frasierová - Svedectvá tiel)

24.11.2018 08:23

Keď sa na našom trhu objaví nový autor či autorka kriminálnych trilerov, pristupujem k nim opatrne. V súčasnoti je ich totiž toľko, že je pomerne náročné vyselektovať originálne zápletky od tých triviálnejších. Americká spisovateľka Anne Frasierová si zjavne uvedomuje silu konkurencie a vo svojom príbehu stavila hlavne na nevšednosť hlavnej hrdinky. Podarilo sa je vytvoriť netuctový triler, ktorý nielenže nepustíte z rúk, ale zároveň položil pevný základný kameň pre ďalšie pokračovania. Svedectvá tiel majú tiež výraznú obálku, čo v spojení s pútavou anotáciou predpokladá čitateľský úspech. A ja verím, že sa ho román aj dočká. Od mnohých podobne ladených titulov sa odlišuje najmä tým, že nebuduje ani tak atmosféru, ale útočí dynamickým dejom a nečakanými zvratmi. A tak - aspoň u mňa - pôsobí ako vítané osvieženie.

"Na schodoch za ňou sa ozývali kroky. Nemala čas skontrolovať zásobník. Chytila zbraň do oboch rúk. Naťahovala uši za zvukom pohybu, ktorý sa k nej niesol zdola. Počula čosi ako šuchot kraba a zúrivé dychčanie. Cítila, ako sa za ňou ženie zúrivosť. Vystrelilia. Trikrát. Zakaždým, keď potiahla kohútik, vykresala v tme iskru, keď sa horúce, prázdne nábojnice odrážali od jej bosých nôh a vôňa pušného prachu jej zaplnila nozdry." (s. 8)

Čitatelia tohto žánru sú zvyknutí, že hlavná postava podlieha určitému neduhu, väčšinou alkoholu alebo tvrdším drogám, prípadne rieši rodinné problémy. Jude Fontainovej pritom nesiahajú ani po členky. Tri roky totiž strávila v pivničnej kobke po únose neznámym páchateľom. Príbeh začína jej útekom a dáva tušiť, že nás čaká pekne dramatická jazda. A prvotný dojem vás neskôr nesklame. Anne Frasierová však nestavila všetko na jednu kartu, ale rovnakou iskrou obdarila aj ďalšie postavy, hlavne Judinho nového partnera Uriaha Ashbyho. Ich vzťah je od začiatku napätý, pretože Uriah neverí, že by Jude bola schopná vyšetrovať vraždy po traume, ktorou prešla. Ona však po rokoch v tme získala čosi navyše - má natoľko vybičované ostatné zmysly, že sa doslova naučila čítať v reči či gestách iných ľudí. A to sa ukáže ako veľmi nápomocné pri riešení vrážd mladých dievčat. Čo sa spočiatku ukazovalo ako osamotený zločin, sa napokon dotkne aj samotnej Jude a jej únosu. Lenže jej labilnosť je tŕňom v oku nielen na polícii, ale dokonca aj v jej rodine, keďže Jude je dcérou mocného guvernéra...

"Šliapla na plyn a preradila na vyššiu rýchlosť. Mašina nadskočila, keď Jude začula niekoľko rán, ktoré jej mozog vyhodnotil ako strely zo zbrane. V tej istej chvíli sa motorka vzoprela a zadná pneumatika sa sťažka naklonila doľava. Pokúšala sa vyrovnať, ale nedokázala udržať kontrolu nad strojom a zrútila sa aj s motorkou na chodník. Hybnosť a rozdielna váha ich oddelila a napokon sa šmýkali bok po boku, až kým úplne nezastali v ústí uličky... Ako sa pokúšala určiť svoju polohu, odkiaľsi sa vynorilo telo, vrazilo do nej a pritlačilo ju k zemi." (s. 118)

Text je tvorený krátkymi kapitolami, ale dynamiku zabezpečuje aj rýchly spád. Anne Frasierová má rozprávačský štýl, ktorý mi veľmi vyhovuje. Sú totiž autori, ktorí by sa k udalostiam popísaným v románe dostali možno až o dvesto strán neskôr, zatiaľ čo Frasierová na nič nečaká. Tiež to neznamená, že všetky náboje vystrieľa priskoro, pre čitateľa má toho pripraveného dosť. Nehovoriac o jej hrdinke, Jude je skúšaná azda viac, než by bolo v reále možné, no na stránkach knihy sa i nemožné stáva pravdepodobným. Myslel som si, že dejová línia jej rodiny bude tvoriť jadro série, ale aj tu ma autorka prekvapila. Svedectvá tiel sú výborným krimitrilerom. Snáď si autorka udrží nastolenú úroveň aj naďalej, pretože rozhodne dám šancu aj nasledovným častiam série. A bola by škoda, keby ste tak neurobili aj vy.

 

 

Útok na Poirotovo citlivé miesto (A. Christie - Záhada troch štvrtín)

18.11.2018 08:36

Sophie Hannahovú som spoznal najprv ako autorku krminálnych trilerov, ktoré ma ale veľmi nezaujali. Mala na môj vkus príliš rozvláčny štýl písania, no o niekoľko priečok vyššie u mňa postúpila vďaka novým príbehom o Herculovi Poirotovi. Sophie Hannahová sa totiž podujala oživiť legendárneho belgického detektíva a spojiť svoje meno s kráľovnou Agathou Christie. Vzhľadom na to, že jej romány sú stále v kurze, o čom svedčia aj nové filmové spracovania, javí sa to ako správne rozhodnutie. V postave Poirota sú zachované všetky prvky, ktoré majú fanúšikovia radi, Záhada troch štvrtín je teda nielen poctou kultovej sérii, ale obstojí aj ako samostatný detektívny príbeh. Ide už o tretí novodobý román a autorka ukazuje Poirota v príjemne citlivej rovine - prípad totiž poškodzuje jeho starostlivo budovanú povesť. 

"Pre človeka s inou povahou by bolo nepochybne únavné počúvať celý zástup cudzincov, ako ho zapálene obviňujú z toho istého a odmietajú si vypočuť akékoľvek vysvetlenie. No pre Hercula Poirota nie. Rozhodol sa, že na tretí raz sa mu podarí dostať sa k slovu. Presvedčí slečnu Annabel Treadwayovú, že hovorí pravdu. Možno konečne nastane v tomto prípade posun a jemu sa podarí zistiť niečo zaujímavé." (s. 17)

Hlavným námetom je dedičstvo. S tým sme sa stretli aj v predošlom románe Záhada zavretej schránky, ale rád na tomto mieste poznamenám, že autorský talent sa rozpozná, ak sú spisovateľ či spisovateľka schopní spracovať jeden námet na viacero spôsobov. A Sophie Hannahovej sa to podarilo. Už len tým, že spočiatku sa podstatné nitky zbiehajú k Poirotovi, ktorého si nový prípad doslova vyhľadá. Nezávisle od seba sa totiž naňho znesú výčitky od troch rôznych ľudí tvrdiacich, že im poslal hanebný list obviňujúci ich z vraždy. Pritom iba jedna osoba vie, o koho vlastne ide, a Poirot začne čoskorov prenikať do zložito prepletených rodinno-(ne)priateľských vzťahov. Poirot má o to väčšiu motiváciu zistiť pravdu, že pravý pisateľ listu zneužil jeho slávu a meno na vlastné záškodnícke účely. A nedotklivý Belgičan rozhodne nemôže dopustiť, aby ktosi vrhal zlé svetlo na jeho nepoškvrnené renomé. Síce je zábavné sledovať jeho neistotu, ale veľmi rýchlo sa otrasie a dokáže svoje kvality. 

"Nechcel to povedať nahlas, ale nesmierne sa mu uľavilo, že konečne prišiel na to, čo mu na Annabel Treadwayovej nesedelo. Stále mala okolo seba ten závoj melanchólie, ale svoje vlastné pocity tentoraz odsunula bokom a zaujímala sa len o sestrine. Áno, to bude tým, pomyslel si spokojne. Obe sestry veľmi pozorne vnímali, čo robí a hovorí tá druhá, všímali si každé jedno gesto... Prečo? Bolo to, akoby Lenore potajomky sledovala Annabel, a naopak. Obe vedeli, že tá druhá napäto počúva každučké slovo, no zároveň sa tvárili, že ide len o bežný rozhovor." (s. 105)

Oproti originálom mám dojem, že Sophie Hannahová pridala do svojich príbehov viac nadhľadu. Poirot mi pripadá o niečo ľudskejší, aj keď si zachováva svoje maniere. A možno práve preto. Napriek tomu, že pôvodné prípady sa nikdy neomrzia a ich televízne adaptácie sa budú v nedeľu popoludní vysielať aj o ďalšie generácie neskôr, románové novinky sú dobrým nápadom. Hercule Poirot má očividne ešte čo ponúknuť. Zároveň dúfam, že Sophie Hannahová má v talóne viacero námetov, pretože Agatha Christie sa nerada opakovala, a to je čo povedať pri úctyhodnom počte jej titulov. Záhada troch štvrtín vás istotne nesklame, má na to, aby ku klasickej anglickej detektívky priviedla aj nových čitateľov. Tí môžu jednotlivé stopy sledovať spolu s Poirotom a hádať, kto je vrah. Ako býva zvykom, záleží na každej postave, ba dokonca na každom slove či geste, a to je samo osebe neodolateľným lákadlom.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Vyvrcholenie série s trpkou príchuťou (S. Raaschová - Mráz nebo noc)

17.11.2018 08:46

Sara Raaschová ma odrovnala, keď na našom trhu CooBoo uviedlo jej prvotinu Sníh nebo popel. Svet, kde jestvujú popri sebe kráľovstvá Ročných období a Striedavé kráľovstvá, bol plný mágie, bojov a nečakaných zvratov. Druhá časť - Led nebo oheň - takmer prepadla neduhu mnohých sérií, kedy sú pokračovania len akýmsi nemastným-neslaným predelom medzi úvodom a záverom. Našťastie z toho autorka dokázala vykľučkovať a od polovice knihy sa dej parádne rozbehol. Vygradované finálne dávalo tušiť, že vyvrcholenie bude strhujúcou jazdou. Žiaľ, nestalo sa. Mám dojem, akoby Sare bolo vopred jasné, ako príbeh skončí, a všetko tomu prispôsobovala. V príbehu sa tak už doslova nič nečakané neudeje, aby sa náhodou nejako nenarušil autorkin stanovený zámer.

"Stále si vzpomínám na všechny emoce, obavy, na tváře lidí, které musím chránit, ale už mě nepohlcují. Jen je v duchu vidím. Opatrně se jich dotýkám. Sir je pořád v Zimě a kdo ví, jestli je ještě naživu? Theron teď možná na Angruv příkaz plení mé království. Mather... Tomu se možná nepodařilo dostat všechny z vězení. Třeba se mu samotnému nepodařilo uniknout. Přestože mám stále tyhle obavy, už mě neochromují." (s. 75)

O žiadnej akcii nemôže byť reč, dej sa tiahne pomaly, ba trúfam si povedať, že až nudne, autorka podcenila svojich čitateľov. Meira ako hlavná postava, symbol vzbury, novej éry, sa odrazu správa inak ako v predošlých častiach. Možno je to snaha Sary Raaschovej ukázať jej citlivosť v kontraste so surovosťou Angru ako úhlavného nepriateľa, no aj akoby strácal na sile a zďaleka nie je taký neporaziteľný, ako sa predtým zdalo. Meira navyše celú knihu dokola uvažuje, rozmýšľa, spomína... Hovorí o tom, čo musí urobiť, čo má spraviť, až to nakoniec robí a čitateľ tým pádom vie, čo príde. A tak dokola. Jej niekdajší snúbenec Theron, ktorý sa stal Angrovou bábkou, je žalostne nevyužitý a najlepšie z postáv vychádza Mather. Uňho badať najväčší posun od dediča kráľovstva cez radového vojaka až po Meirinu životnú lásku. Správa sa primerane postaveniu a svojej minulosti a je príjemným závanom zdravého rozumu...

"Sněhová bouře nám stále visí nad hlavami a já přivolávám jednu vrstvu ledu za druhou. Usazují se na čepeli čakramu. Moc mě to mrzí, Therone. Čakram mi vylétne z ruky v okamžiku, kdy se na mě Theron vrhne. Led promění zbraň v kladivo, které ho zasáhne do hlavy. V bezvědomí mi padne k nohám. Přiskočím k němu a sáhnu mu na krk. Vydechnu úlevou. Puls má slabý, ale pravidelný. Sáhnu mu do kapsy. Ucítím chladné kousky kovu. Vytáhnu je a dívám se na dva klíče, jejichž hledáním jsem nedávno strávila celé týdny." (s. 256)

Meira v úryvku síce vyznieva, že kľúče hľadala naozaj ťažko, ale pravda je, že sám Angra jej prakticky ukázal, u koho sú... Ale aby som iba nekritizoval, musím povedať, že svet mágie, jej dôsledkov a vplyvu bol vykreslený pútavo. Ide o autorkinu prvú sériu, možno si ukrojila priveľké sústo, no aspoň je priestor na zlepšenie. Je azda paradoxné, že Sare ide lepšie spracovanie chlapčenských postáv. V jej sérii sú symbolom odvahy, istoty, opory, zatiaľ čo dievčatá reprezentujú domov, lásku a myšlienky. Na jednej strane ide o podporu stereotypov, ale zároveň tým autorka nikoho neprotežuje a žiadna z postáv vyslovene nevytŕča z davu. Som rád, že som mal možnosť prečítať si všetky tri diely, aj keď som nebol z Mrázu nebo noci práve nadšený. Nič to však nemení na fakte, že Sara Raaschová vie vytvárať originálne zápletky. Ak ich dokáže v budúcnosti aj lepšie uchopiť a naplno rozviť ponúkané motívy, nepochybne sa zaradí medzi najobľúbenejšie autorky v danom žánri.  

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

O ženskej súdržnosti... a láske

11.11.2018 08:34

Dvojdielny román Márie Blšákovej je ženský román v jeho najčistejšej podobe. Dôvodov je hneď niekoľko - je určený ženám, napísaný ženou, hlavnými postavami je skupina priateliek, riešia sa ich problémy a pocity a ešte aj druhá línia príbehu vychádza z pozostalosti niekdajšej obyvateľky domu, kde sa zbiehajú všetky nitky. Mnohí podobne ladene príbehy kritizujú, ale...! Majka Blšáková má dar vtiahnuť vás do deja, až máte dojem, že vy sami ste súčasťou "babinca" a jeho trampoty vám nie sú cudzie. Román má skvelé východisko - hlavná hrdinka Agáta kúpi starý dom na dedine, a to znamená nielen kopu roboty a odhodlania, ale aj nových susedov, starých majiteľov a príležitosti, o akých predtým ani nechyrovala. Agáta začína zariaďovať svoj domov celkom od piky, no jej povaha sa vyznačuje optimizmom a zmyslom pre humor, čo sú viac než potrebné faktory pri budovaní nového života. 

"Už dlho túžila mať svoje miesto pod slnkom, svoje útočisko, záhradu a súkromie. Dávno vyrástla z predstavy, že sa raz šialene zamiluje a spolu so svojím očarujúcim princom si zlepia hniezdočko ako dve lastovičky. Jej citový život bol ako reklama na katastrofu. Neočakávala, že sa to zmení - a vlastne už ani nechcela. Od začiatku, ako jej pohľad padol na dom, cítila podivné puto. Akoby ju vábil, presviedčal, že len tu bude šťastná." (TZL, s. 14)

Román mohol pokojne vyjsť v jednom balení, rozdelenie na dve časti nebolo podľa mňa vôbec nutné, ide o uzavretý príbeh a mohlo by sa stať, že niektoré čitateľky sa už k pokračovaniu nedostanú. Každopádne musím oceniť, že aj keď dva zväzvky vyšli v rôznych vydavateľstvách, zachoval sa celkový layout a je očividné, že ide o knižných súrodencov. Takmer zabudnutá láska má zároveň skvelý názov. Síce znie typicky "červene", ale s ohľadom na príbeh je veľmi trefný. Agáta totiž pri prieskume domu natrafí na ľúbostné listy zo začiatku 60. rokov minulého storočia, ktoré odkrývajú inšpirujúci príbeh lásky. Agáta číta listy postupne, čo hrá autorke do kariet. Keby ich prečítala naraz (čo by asi urobila drvivá väčšina z nás), kniha by stratila šmrnc a skončila by asi omnoho skôr. Samozrejme, ani Agáta nesmie ostať na suchu a aj na ňu číha po skrachovanom vzťahu nový muž. Lenže nájsť správnu rybu v preplnenom mori je po prežitom sklamaní náročné, a tak chvíľu potrvá, kým bude znovu schopná dôvery.

"21. 8. 1960... Milá Alžbetka! V prvom rade sa chcem ospravedlniť, že píšem tak neskoro. Ktovie, čo si si pomyslela, keď som sa odmlčal, ale zopár vecí sa zbehlo nie práve najšťastnejšie. Bol som v nemocnici. Rád by som napísal, že som utrpel úraz pri nejakom hrdinskom skutku, alebo že ma zrazilo auto, keď som pomáhal starenke cez cestu. Faktom je, že ja a traja moji kamaráti sme skončili na infekčnom s podozrením na žltačku. Nakoniec sa z toho vykľula otrava žalúdka." (TZL, s. 112)

Ťažko sa však verí mužom, keď sa Agáta stretne so všemožnými typmi a žalostnými existenciami. A kde sa dá na takých natrafiť? Samozrejme, na internete. Agáta sa prihlási na pokec, kde ju okamžite zahltia súkromné správy od chlapov hľadajúcich rozptýlenie či známosť na jednu noc (v tom lepšom prípade). Priznám sa, prepisy jej konverzácií sa mi páčili najviac z celého románu. Krásne zdynamizovali text, boli vtipné a nikdy ste nevedeli, kde sa pomedzi normálny chat s kamoškami objaví klenot v podobe nejakého exota. Nie je to však samoúčelné, aj tu sa prejavuje autorkina schopnosť prepájať jednotlivé motívy. Na pokeci totiž Agáta natrafí napokon aj na muža zo svojho okolia, čo takisto prispeje k jej otvoreniu sa. Popri Agáte a Alžbetke sa odvíjajú aj osudy Agátiných priateliek, čím sa Mária Blšáková dotkne viacerých súčasných problémov od pochybností o výbere partnera cez nečakané tehotenstvo až po hľadanie svojho miesta v drsnom svete. Na môj vkus sa síce ženské osadenstvo pričasto ľutovalo, že majú cez tridsať a sú stále bez chlapa, ale vesmír ich predsa len počúval, takže možno to nebolo nakoniec na škodu...

"Očakávanie príjemného Agátu naladilo na zhovievavejšiu nôtu. Dokonca aj na Klingáčika bola oveľa príjemnejšia ako za posledné týždne. Zdôverila sa mu s vianočným prekvapením pre susedku i priateľku. Obdivoval, ako sa teší, že trom ľuďom urobí radosť, nemysliac na seba. Oponovala. Vravela, že pre ňu to bude trojnásobná radosť. Občas podpichol, že čo na to jej priateľ, ale zahovorila to. Od posledného konfliktu sa vyhýbali osobným témam. (Láska od A po Zet, s. 137)

Romanticky založené čitateľky si určite prídu na svoje. Už samotné vidiecke prostredie poskytuje priestor na rozvíjanie myšlienok spojených s pokojom, prírodou a vnútornou silou. Na druhej strane je tu možno až priveľa idealizácie, najmä v spojení s chatrným stavom kúpeného domu, ale ľahko sa cez to prenesieme. Skôr vám hrozí neovládateľná chuť pozvať priateľov a zorganizovať na záhrade párty s grilovaním a veselým klábosením do neskorej noci. A to je predsa tá najlepšia terapia pre ubolenú dušu. Láska od A po Zet pekne uzatvára všetky dejové línie, až vo vás ostane akýsi príjemne sentimentálny pocit. A kto pozná tvorbu Márie Blšákovej, iste ocení aj jemné požmurknutie po jej predošlej hrdinke Šarlote... Autorka jednoducho vie, ako potešiť svojich priaznivcov. 

O nás bez nás (R. Harris - Mníchov)

02.11.2018 08:42

Meno spisovateľa Roberta Harrisa sa už desaťročia spája s umeleckou aj myšlienkovou kvalitou. Témy pre svoje romány si nevyberá prvoplánovo, ale vždy je za tým badať vyšší účel. Často triafa do čierneho aktuálnymi udalosťami, presahom do rôznych sfér ľudskej existencie či viacerými rovinami príbehu vyžadujúceho zapojenie umu čitateľa. Mníchov snáď ani nemohol vyjsť v lepšej dobe. Od tamojšej konferencie už síce uplynulo osemdesiat rokov, ale zato nestratila nič zo svojej kontroverznosti. Ako sa vraví, po bitke je každý generál, a spätne môžeme rozhodnutia politikov hodnotiť odlišne, no dejiny treba vnímať v dobových súvislostiach, nie z pohľadu súčasníka. A o to sa Robert Harris snaží. Pred očami čitateľa ožívajú skutočné historické osobnosti, ale aj fiktívne postavy, ktoré však nie sú o nič menej zaujímavé. 

"Hartmann zbadal bránu, prv než k nej prišli. Ľudia sa zrejme nejako dovtípili, že tadiaľ bude prechádzať führer, zhromaždila sa tam asi stočlenná skupina, väčšinou ženy. Dôstojníci SS ich držali v odstupe. Pri bráne stáli ďalší dvaja policajti so psami, stráže SS so samopalmi kontrolovali cestujúcich. Mužovi, ktorý stál v rade pred ním, prikázali otvoriť kufor a Hartmann si pomyslel: Ak ma budú prehľadávať, je so mnou koniec." (s. 115)

Príbeh je rozprávaný z uhla dvoch postáv. Prvou je Hugh Legat, jeden z tajomníkov britského premiéra Nevilla Chamberlaina, druhou zamestnanec nemeckého ministerstva zahraničia Paul Hartmann. Kedysi sa poznali ako študenti, neskôr sa ich cesty rozišli, aby ich osud zas spojil dokopy pri snahe zamedziť uzavretiu dohody medzi ich krajinami. Tým riskuje najmä Hartmann, keďže pôsobí v odbojovej skupine priamo pod očami všadeprítomného gestapa. Legatovi však morálka nedovolí ostať slepým voči naliehavosti situácie. Hitler totiž plánuje vojnu napriek mníchovskej dohode, čím sa teda len oddiali nevyhnutné a osud sudetských Nemcov je len prvým krokom k naplneniu megalomanského plánu. Západné mocnosti však majú na zreteli krátkodobý mier a akékoľvek zabezpečenie pokoja zbraní vnímajú ako veľký úspech. Kontinent sa ledva spamätal z jednej vojny, a ak treba obetovať pohraničné územia na úkor mladého štátu, akým Československo nepochybne bolo, je to len malý ústupok...

"Gestapáci išli tesne za nimi. Rozhodol sa viesť ich dookola zo zadnej strany hotela a dolu zadným schodišťom - nechcel, aby náhodou natrafili na premiéra. Vzadu bol hotel ošarpanejší než vpredu. Česi si to hneď všimli, brali to ako urážku. Masařík sa zasmial. "Nútia nás ísť služobným schodišťom, Vojtěch!" Legat zvraštil tvár. Bol rád, že je k nim obrátený chrbtom. Celá záležitosť sa mu zdala čoraz trápnejšia. Logike britského postoja sa teoreticky nedalo nič vyčítať. Ale bolo čosi iné posúvať čiary na mape na Downing Street a iné prísť do Nemecka a urobiť to zoči-voči." (s. 203)

Vzhľadom na svoj pôvod vykresľuje Robert Harris britského premiéra Chamberlaina ako mierotvorcu, bojujúceho proti Hitlerovi diplomaciou a šikovným využívaním jeho vlastných zbraní. Dôstojný politik naozaj pôsobí ako hrdina, usilujúci sa o zachovanie mieru v Európe. Z tohto pohľadu mu nie je čo vyčítať, i keď je očividné, že sa rozhoduje o osude krajiny, ktorej zástupcovia neboli na konferenciu ani len prizvaní. Tento fakt je trochu opomínaný, autor sa mu venuje len okrajovo spomenutím dvoch českých delegátov zatvorených v hotelovej izbe. Príbeh Mníchovskej konferencie vyznieva teda jednostranne, inak by sa mohol poľahky nazývať Mníchovská zrada, ako ju interpretujú naše dejiny. Mníchov je ale napísaný tak, že si názor môže utvoriť každý sám. A aj v tom tkvie jeho devíza. Najmä v súčasnosti, kedy je módne prezentovať vlastný názor ako ten jediný správny...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

<< 1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>