Blog

S osudovou láskou sa nesmie zahrávať (K. Brestenská - Ochranca)

07.02.2019 15:28

Kristína Brestenská na domácej knižnej scéne zjavila ako blesk z jasného neba. Debutom Grófov syn sa uviedla razantne a dala všetkým najavo, že jej patrí stále miesto medzi žiarivo svietiacimi autorkami. Nebyť jej mena na obálke, poľahky by ste ju zaradili medzi "vypísané" zahraničné spisovateľky. Nielen štýlom, ale aj pre dejisko, ktorým je aj v prípade Ochrancu stredoveké Anglicko. Niekto by mohol namietať, prečo si nezvolila ako miesto deja slovenskú pôdu, ale ruku na srdce - nejde iba o romantiku, ale ľúbostný príbeh zasadený do historického prostredia. Kulisou (či dokonca východiskom) pre rozohratie milostnej partie sú dobové reálie a súvislosti, ktoré sa jednoducho nedajú len tak premiestniť. A netreba zabúdať ani na fakt, že napísať román odohrávajúci sa mimo domova je omnoho náročnejšie. 

"Keď začula, ako sa za ním zavreli dvere, založila ruky pod hlavu a pustila sa do zúfalého náreku. Neplakala preto, že si ju pred malou chvíľou nasilu vzal. Robieval to tak často, ako sa mu zažiadalo, a už dávno jej celkom vyschli slzy. No vždy ju držala pri živote aspoň malá nádej. Nádej, že ak jej brat dostane od nej list, vymyslí niečo, ako ju odtiaľto dostať. Celé mesiace hútala, prečo William doteraz nič neurobil." (str. 52)

Ochranca sa síce na obálke prezentuje ako pokračovanie Grófovho syna, ale nech vás to neodradí od čítania, ak ste náhodou ešte nemali česť držať v rukách autorkinu prvotinu. Ako sme my, priaznivci historických romancí, zvyknutí, romány obsahujú samostatné príbehy. V centre deja Ochrancu sú Elisabeth a James, sestra a najlepší kamarát hlavného hrdinu predošlej knihy. William a Amelia sa, prirodzene, ocitnú aj tu, a je príjemné vidieť, ako napreduje ich vzťah. Elisabeth som si obľúbil už skôr, prakticky spustila celú sériu, keď sa stala terčom nevydareného únosu. Už vtedy bolo jasné, že nepôjde o žiadne krehké dvorenie, ale pútavé rozprávanie založené na znalosti ľudských charakterov. Jej životná láska, hrdina vojnových výprav James, však bude musieť prekonať oveľa viac prekážok než jeden únos. Osud si totiž pre oboch prichystal poriadne polená pod nohami, či už v podobe odlúčenia, alebo nešťastného manželstva.

"Netúžil po inom, len ju ochraňovať. No kiežby zostali jeho úmysly také čisté a nevinné! Nezostali. Pretože pohľad na ňu v ňom odrazu prebúdzal aj iné túžby. Túžby, ktoré v sebe dávno potlačil. Túžby po bozkoch, objatiach a vášni. Osud mu doprial, aby sa časť jeho túžob splnila. Pobozkal tú ženu a potom jej z tváre sňal masku. Aké bolo jeho ohromenie, keď zistil, že tou tajomnou ženou je vlastne to isté dievča, ktoré spoznal pred rokmi. No oveľa väčšmi ho vydesila skutočnosť, že neprestal túžiť po jej perách ani vtedy, keď už nemala na tvári masku a vedel, že je to ona." (str. 227)

Kristína Brestenská je síce mladá žena, ale aj tak sa pýtam - kde bola doteraz? Jej autorský štýl vyznieva, že text napísala skúsená spisovateľka. Má skvelú štylistiku, pohráva sa so slovami, pričom ani opisy neznejú nudne či zbytočne. Dialógy plynú ľahko a postavám veríte každé slovo. Čo by však bola forma bez vydareného obsahu? Vidno, že autorka vie, po čom jej cieľová skupina baží. Nepochybujem, že na jej knihy budú čakať zástupy fanúšikov, mňa nevynímajúc. Ochranca je dôkazom, že Grófov syn nebol iba jednorazovým zázrakom, ale je jeho dôstojným pokračovateľom. Je poučením, že osudová láska si vás nájde, aj keď sa jej snažíte vyhnúť. A podáva ho spôsobom, ktorý vám určite učaruje. Teším sa z toho, že žáner romance sa u nás zviditeľňuje o niečo viac a autorke prajem ešte veľa dobrých nápadov a tvorivých chvíľ.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Ponurý útek pred smrťou a minulosťou (S. J. Bolton - Už teď jsi mrtvá)

03.02.2019 08:44

So Sharon Boltonovou som sa naposledy stretol pri tretej časti jej série s Lacey Flintovou. Odvtedy sme si dali krátku pauzu, no keďže jej novinka Už teď jsi mrtvá je samostatným románom, rozhodol som sa k nej vrátiť. A nemohol som spraviť lepšie. Ide o skvelý triler, ktorý je založený na pomerne jednoduchom námete - skupina pasažierov vyhliadkového letu sa stane svedkom zločinu, a preto sa ich páchateľ usiluje zabiť. Jessica Laneová je jednou z dvoch osôb, ktorým sa podarí prežiť, a okrem toho mobilom vyfotila svojho prenasledovateľa. A tým si na seba namaľovala jasný terč. Spočiatku sa aj samotný príbeh rozvíja priamo, plynulo, iba občas je narušený retrospektívnym ohliadnutím za minulosťou Jessicy a jej sestry Isabel. Čo sa najprv javí ako ukážka súrodeneckého vzťahu, rýchlo prejde k náznakom ďalšej drámy. 

"Obešel koš, aby zkontroloval další oddělení. Našel jediného muže. Ležel schoulený v rohu balonu, všude kolem krev. Naklonil se blíž a uviděl lesklou bílou kost vyčnívající z mužova krku. V horní kapse jeho bundy našel telefon. Všechno šlo dobře. Jen mu zřejmě už nezbýval čas. Ve chvíli, kdy si říkal, že musí všechno nechat a jít, věřit, že nikdo nepřežil a všechno dopadne, jak má, všiml si tmavě hnědých vlasů.. Vtom cosi zaslechl. Šelest." (str. 55)

Už od samého začiatku je vám jasné, že Sharon Bolton nevyužíva pri komunikácii s čitateľom iba dej. Nie, to by bolo prvoplánové a jej tvorba svedčí o pridanej hodnote. Väčšinou sú to aktuálne spoločenské a morálne problémy ľudstva, tu zas v plnej miere využíva prostredie anglicko-škótskeho pohraničia. Dovolím si tvrdiť, že nie iba ako kulisu, ale plnohodnotnú súčasť deja. Northumberland totiž zasahuje do rôznych oblastí - hmla znemožňuje pátranie, Jessica pri úteku nemá od koho čakať pomoc, keďže ide o najmenej obývanú časť krajiny, ľudia žijú bokom od veľkých miest, a tak aj ich praktiky a kontakty podliehajú vlastným pravidlám... A ja som si to skvelo užil. Väčšinou nemám rád opisy miest a počasia, vadí mi to napríklad u Petra Maya, ale tu na vás nálada pôsobila sama, bez zbytočných slov. Ďalšou zložkou sú postavy, na ktorých dej stojí. Aj keď sa uprostred diania nachádza Jessica, výraznejšie u mňa zabodovali zloduch Patrick so svojou podarenou rodinou a policajt Ajax, snažiaci sa prísť veciam na koreň. 

"Kolem krku si pověsil šňůrku s nemocniční identifikační kartou (falešnou, ale na pohled přesvědčivou) a vyšel z toalet. Brašnu nesl s sebou. Prošel šatnami lékařů a tašku odložil na lavici u dveří. Bylo po večeři a blížila se doba, kdy přichází nejvíce návštev. Navíc nastalo střídání směn, a tehdy je na odděleních dočasně snížený stav personálu. Prošel k oddělení intenzivní péče, naťukal čísledný kód a našel pokoj Helen Carltonové. Vklouzl dovnitř, vytáhl z kapsy injekční stříkačku a vstříkl do žíly na jejím levém zápěstí čtyřicet mililitrů inzulínu." (str. 128)

Nedajte sa však uchlácholiť, aj postavy vás dokážu pekne prekvapiť. Našťastie som nenaletel autorke až tak, ako by som mohol, keby som čítal menej pozorne. V texte je ukrytých viacero náznakov, či už v dialógoch alebo v pásme rozprávača (dokonca aj v samotnom názve), ktoré sa tvária nenápadne, ale spätne si uvedomíte ich dôležitosť. Sharon Bolton si urobila odbočku od svojej známej série a spravila dobre. Až natoľko, že vás zamrzí, že nejde o novú sériu. Už teď jsi mrtvá má všetko, čo možno očakávať od kvalitného britského trileru - atmosféru, psychologickú hĺbku, presah rôznych časových období a (ne)očakávané zvraty. Vďaka vydavateľstvu Dominu zároveň čoraz viac získavam dojem, že anglické psychotrilery čochvíľa začnú hrať prvé husle na úkor severskej literatúry. Ak sa tak už nestalo. Sharon J. Bolton je toho totiž žiarivým dôkazom.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Dejiny tvorené ľudskými vášňami a tragédiami (G. King, P. Wilsonová - Súmrak monarchie)

02.02.2019 08:29

Pred niekoľkými mesiacmi médiá žili pripomienkou stého výročia vzniku Česko-slovenskej republiky. Rok 1918 nepochybne predstavuje medzník nielen pre naše, ale i európske a svetové dejiny. Pri oživovaní minulosti sa do popredia tlačili hlavne národné dejiny a naše osobnosti, no menšou mierou sa písalo a hovorilo o zániku, ktorý išiel zákonite ruka v ruke so vznikom... Stáročná ríša Habsburgovcov sa rozpadla a všemocná dynastia sa ocitla v troskách. A to nielen spoločensky. Členova rodiny sa na konci 19. storočia potýkali s toľkými osobnými tragédiami a nešťastiami, že mali neblahý vplyv na chod celej krajiny. Historici a odborníci na strednú Európu Greg King a Penny Wilsonová sa podujali priblížiť verejnosti okolnosti vedúce k ich nevyhnutnému koncu. Súmrak monarchie však rozhodne nie je žiadnou učebnicou dejepisu či suchou literatúrou faktu. 

"Loschek si vzal sekeru, ale nepodarilo sa mu rozbiť zámku. Nakoniec vysekal dieru do horného panela. Keď predtým Rudolf vyšiel niekoľko minút po šiestej zo spálne, bola ešte tma a musel zapáliť lampu alebo sviečku. V jej slabom svetle Loschek nazrel do miestnosti so zatiahnutými závesmi a zatvorenými okenicami. Stačil mu jediný pohľad, skôr než vošiel dnu, a bez váhania oznámil, že Rudolf a Mary sú mŕtvi." (str. 123)

Kniha sa zameriava primárne na skon následníka trónu Rudofla na zámku Mayerling. Hoci slovo skon je trochu zjemňujúce, keďže išlo o spoločnú smrť (vraždu a samovraždu) s jeho milenkou Mary Vetserovou. Súmrak monarchie odkrýva aj život jeho matky - cisárovnej Alžbety, známejšej pod prezývou Sissi. Jej romantizujúca verzia filmov z 50. rokov 20. storočia získava reálne trhliny a ukazuje ju v skutočnom svetle. Napriek spontánnosti, láskavosti a záujmu o verejné blaho sa jej nedá uprieť aj istá forma naivity, márnivosti a egocentrizmu. A nad všetkými členmi vnútorne narušenej rodiny čnel František Jozef, cisár zrodený z revolúcie a smerujúci k vojne svetových rozmerov... Na základe Rudolfovho úmrtia autori ukazujú, ako sa dokáže rokmi meniť verejná mienka i prístup odborníkov. Čo bolo nezmyselnou tragédiou, sa stalo obrazom milencov bojujúcich proti osudu. A zahmlievanie, ak nie priam odkláňanie sa od pravdy, mohlo spôsobiť, že o jej skutočných príčinách sa už nedozvieme. Alebo áno...?

*Pri Marinej povesti a skúsenostiach je málo pravdepodobné, že by nevedela, ako sa chrániť pred otehotnením. Ak sa však Mary nazdávala, že je do Rudolfa naozaj zaľúbená, mohla si dávať menej pozor ako zvyčajne, azda aj úmyselne. Ťarchavosť, a nie sexuálne naplnenie vzťahu s korunným princom zvečnila nakoniec v slove "osud", vyrytom do tabatierky. So svojou exaltovanou povahou mohla uveriť, že ku korunnému princovi ju naozaj pripútal osud: narodenie Rudolfovho dieťaťa ju spojí s milencom navždy." (str. 210)

Súmrak monarchie sa stane klenotom každej knižnice. Greg King a Penny Wilsonová sa predstavujú ako skvelý tandem. Príbeh okolo Rudolfa Habsburského a jeho smrti je detektívkou, dokumentom, románom, legendou... obsahuje prvky mnohých žánrov, a pritom nepôsobí roztrieštene. Na udalosť nahliadajú z rôznych uhlov a tému vyčerpajú až na dno. Dočítate sa o všmemožných teóriách, najpravdepodobnejšej verzii udalostí aj o osudoch ďalších početných členov domácnosti. To všetko zabalené do krásneho spracovania, už samotná obálka naznačuje, že nepôjde o bežné, nenáročné čítanie, ale čaká vás hodnotný zážitok. Okrem toho sa dozviete aj množstvo zaujímavostí, trúfam si povedať, až bulvárneho charakteru, ktoré však nijako neznižujú úroveň knihy či neznevažujú vážnosť témy. Dúfam, že vydavateľstvo bude pokračovať vo vydávaní kníh Kinga a Wilsonovej, lebo história v ich rukách ožíva ako málokedy.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ukážka poctivého krimiremesla (D. Dán - Venuša zo zátoky)

01.02.2019 10:08

Dve knihy ročne by si u mnohých autorov vyžiadali daň v podobe kolísajúcej (ak nie priam klesajúcej) kvality. Dominik Dán si však aj svojím dvadsiatym siedmym titulom udržuje vysoko nastavenú latku. Iste, nie všetky romány sú vrcholom tvorby, to by ani nebolo principiálne možné, no s čistým svedomím vyhlasujem, že Venuša zo zátoky patrí k tým najlepším. Zločinmi, vedľajšími líniami, osobnými problémami stálych postáv, názvom... Príbehu azda pomohlo i to, že sa odohráva v roku 2009, mafiánske praktiky 90. rokov už boli trochu obohrané, hoci ma celkom bavili. Postavy z kancelárie stoštyridsaťjeden sú v strednom veku, niektoré i vyššom, čo sa podpisuje aj na ich zdraví a vnímaní sveta. Čo sa však nemení, je ich cit pre spravodlivosť a vzájomná spolupratričnosť, ktorá sa prejaví hlavne v náročných momentoch...

"Opatrne, akoby kráčala po mínovom poli, sa priblížila. Keď zacítila pach, striaslo ju. S otcom raz vyťahovali spod šopy zdochnutú mačku, ale iné skúsenosti s hnijúcim mäsom nemala. Nos si prikryla dlaňou, dodala si odvahy, pristúpila bližšie. Nechápala. Povedali jej, že ujo Michalica vytiahol utopenca, mŕtvolu človeka, ale toto... Rozoznala nohy, bosé nohy v rifliach, aj bradavky, ale nič viac. Prečo nevidí nič viac, kde je... kde sú..." (str. 28)

Hlavný motív je nevšedný, i keď dosť brutálny - v krátkom časovom slede sú na brehoch zátoky objavené dva nálezy - telo bez hlavy a hlava bez tela, pričom k sebe nepasujú. A tak sa vraždári potýkajú s hrozbou, že v Našom Meste vyčíňa sadistický sériový vrah. Keď navyše nemajú ako zistiť totožnosť obetí, zdá sa, že uvazli na mŕtvom bode. Medzitým sa však v meste dejú ďalšie nekalé veci, ktoré zasiahnu aj do mravnostného a protidrogového oddelenia. Autor ako obvykle rozohráva viacero línií a jeho fanúšik tuší, že nebudú natoľko samostatné, ako sa na prvý pohľad domnieva. Musím pochváliť Domininkov koncept, v tomto prípade mal šťastnú ruku pri voľbe motívov aj funkčnej kompozícii. Príbeh nepôsobí roztrieštene, napriek tomu, že sem-tam nejaká kapitola odskočí do iného časového obdobia, prípadne za pochodu pribúdajú nové postavy s ich krátkymi osobnými príbehmi. Text to osviežuje a postavy vo vás dokážu vyvolať rôzne emócie, predovšetkým zbohatlícke chlapčenské dvojičky, u ktorých si prejdete ľútosťou, šokom aj škodoradosťou.

"Keď niečo potrebovali, povedali mame alebo, ešte lepšie, strýkovi a na druhý deň to mali. Väčšinu vecí dostávali aj bez toho, aby ich potrebovali, aby niekomu niečo povedali - automaticky. Peniaze ich netrápili, mali ich plné vrecká. Keď niečo potrebovala Linda, musela si zarobiť vykladaním tovaru v supermarkete, cez letné prázdniny umývaním okien na pumpe, ak sa, pravda, práve neučila na reparát. Alebo povedať Gabovi - Gabo vedel zohnať všetko, len ho znervózňovalo, keď sa zaujímala, odkiaľ to zohnal." (str. 72)

Srdcom aj dušou románov Dominika Dána je partia detektívov, bez ktorej si už riešenie zločinov v Našom Meste sotvakto dokáže predstaviť. Prím stále hrá Richard Krauz, ale ani ostatní nie sú zabudnutí, práve naopak, pomerne veľký priestor sa dostáva Burgerovi a Chosému. Prečo, to vám neprezradím, ale v oboch prípadoch ide o silné prvky deja. Tradičnou súčasťou knihy je aj živý, hovorový jazyk a nekonečné doberanie medzi policajtmi. Oproti minulej časti série mi pripadalo omnoho prirodzenejšie a vtipnejšie, nie len ako povinná jazda "dánovky". Venuša zo zátoky mi utkvie v pamäti určite na dlhšie. Som zvedavý na ďalšie smerovanie série a pevne verím, že autor  ešte zotrvá v danom období. Koniec minulého desaťročia bol pre vraždárov očividne dosť búrlivý, a to aj bez neutíchajúcich mafiánskych naťahovačiek...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

 

Dôstojné zakončenie romanticko-detektívnej série (S. Jeffriesová - Vikomtovo tajomstvo)

30.01.2019 17:17

Ani sme sa nenazdali a štvordielna séria Vojvodovi muži je na konci. Neblahými okolnosťami spojení nevlastní súrodenci sa popri hľadaní odpovedí na otázky z minulosti dočkali aj pravých lások a v predošlej časti (Zvedený záletník) sme sa dozvedeli viac aj o dosiahnutí spravodlivosti celého rodu. Priznám sa, že som bol prekvapený autorkiným ťahom, k vyvrcholeniu hlavného námetu tiahnuceho sa celou sériu väčšinou príde až v závere. Sabrina Jeffriesová však nepochybne vedela, čo robí, pretože Vikomtovo tajomstvo ešte dokáže prekvapiť. Na svoje šťastie totiž stále čaká hlava Mantonovej detektívnej kancelárie, a to sa neobíde bez poriadnych zvratov. Najmä keď Dominick už dávno prestal veriť na lásku pod vplyvom sklamania z pádu na spoločenské dno... 

"Prebehla pohľadom po miestnosti. Kto tu chýba? Musel to byť nejaký jej priateľ alebo príbuzný, niekto, koho sa snaží prehovoriť, aby sa s ňou porozprával, možno jej strýko alebo teta, alebo... Nancy! Po Nancy nebolo ani stopy. V žilách jej zovrela krv. Takže teraz mal v pláne zapojiť do ukončenia ich zasnúbenia aj jej sesternicu? To bola posledná kvapka. Už mala dosť tých nezmyslov." (str. 19)

Dominick je pre fanúšikov Jeffriesovej série stará známa postava a jeho niekdajšie vzťahové peripetie tiež teda nie sú žiadnym tajomstvom. So záverom minulej časti bolo jasné, že Dominick sa nečakane (hoci spravodlivo) stal dedičom titulu vikomta i rodinného majetku. S tým spojené povinnosti ho privedú k panstvu susediacemu práve s Jane, jeho bývalou snúbenicou. A keďže každá časť Vojvodových mužov (nazvaných podľa hrdinu úvodného dielu) rieši určitý prípad, ani táto nebude výnimkou. A kriminálna dejová línia krásne spojí minulosť s prítomnosťou aj s rodinnými vzťami, pretože je založená na zmiznutí Nancy, Janinej sesternice a zároveň manželky Georgea, Dominickovho mŕtveho brata. Keďže Jane m osobný záujem na nájdení nezvestnej ženy a Dominick stojí na čele detektívov so značnou povesťou, napokon spoja sily a, ako to už býva, na povrch vyplávajú nielen nové odhalenia, ale aj (alebo najmä) staré, pochované city.

"Dočerta s ňou! Nasledujúcu hodinu Jane neprestávala ospevovať Blakeborougha. Podľa nej dokáže vyhrať whist aj v spánku, z hlavy vyriešiť zložitý matematický príklad a prejsť míľu na koni za rovných päť sekúnd. Dokonca veľmi štedro - a anonymne - prispieva na niekoľko charít, čo zistila až po tom, ako jej to prezradil kamarát, ktorý jednu z nich založil. Keď už bol Dom ochotný pohľadať toho chlapa a vymlátiť z neho dušu len preto, že je taký ideálny, uvedomil si, že vlastne nikdy nespomenula Blakeborougha a "lásku" v jednej vete. Až potom sa upokojil." (str. 135)

V príbehu sa objavia aj postavy z ostatných dielov, takže ak ich máte prečítané, prídete si na svoje a určite si radi pripomeniete ich osudy. Všetky štyri knihy sú totiž nadmieru vydarené a Sabrina Jeffriesová nimi potvrdzuje svoj rozprávačský talent. Jej romány sa navyše odohrávajú v jednom univerze, čiže nie je ničím neobvyklým, ak v príbehu natrafíte aj na hrdinov z iných sérií. Okrem kriminálneho námetu vás Vikomtovo tajomstvo zaujme hlavne dôstojnou romantickou zápletkou. Páčilo sa mi, že Dominick a Jane mali už čo-to za sebou, nejde o žiadne náhle vášnivé vzplanutie, ale skutočne hlboký cit, ktorý rokmi iba narástol, napriek počiatočnému vzájomnému presviedčaniu o opaku. Nechýbajú, samozrejme, ani úsmevné momenty a britké dialógy. Na jednej strane je síce škoda, že sa cesta súrodencov Mantonovcov - Bonnaudovcov končí, ale verím, že sa onedlho stretneme s ďalšími rovnako zaujímavými postavami. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Exemplárny príklad britského psychotrileru (L. Marshallová - Žiadosť o priateľstvo)

29.01.2019 16:59

Keď sa povie anglická detektívka, drvivej väčšie napadnú dve mená - Agatha Christie alebo sir Arthur Conan Doyle. Od čias brilantných myslí však prešlo takmer storočie a pátranie po zločincoch sa rozvinulo do viacerých žánrov aj krajín, pričom v poslednom roku hrajú prím charakteristické severské kriminálky. Britskú pečať však nemajú len detektívky, ale aj psychotrilery. Čitateľ ani nemusí poznať meno autora či autorky, ale na základe textu bezpečne zistí jeho či jej pôvod. A Žiadosť o priateľstvo je krásnym príkladom, ktorý spája všetky typické prvky - prostredie, hlavnú postavu, námet, atmosféru, záver príbehu... Laura Marshallová je síce len debutujúcou autorkou, ale jej rukopis v sebe nesie zárodok talentovanej rozprávačky schopnej priniesť pútavý a aktuálny dej. 

"Takých štyridsať metrov pred sebou vidím nejakého muža, inak som sama, len ja a neznámy za mnou. Trochu zrýchlim a dúfam, že si to nevšimol, jasne však počujem, že tajomné kroky tiež zrýchlili. Ozývajú sa podchodom, sú to topánky, nie tenisky. Ešte trochu zrýchlim, aj kroky idú rýchlejšie. Risknem to a obzriem sa. Vidím postavu v čiernom kabáte s kapucňou." (str. 36)

Všetko sa začne, keď Louise príde na facebooku žiadosť o priateľstvo od dievčaťa, ktoré umrelo pred vyše dvadsiatimi piatimi rokmi. Lousie sa v tej chvíli vybavujú všetky udalosti, ktoré viedli k tragickému skonu. Je iba náhoda, že sa žiadosť zjavila len krátko pred plánovanou stretávkou zo strednej školy? Je možné, že si z nej chcel iba niekto vystreliť? Lenže to by znamenalo, že ktosi pozná jej temné tajomstvo, a táto možnosť tiež nevyznieva v prospech Louise práve pozitívne. Príbeh sa rozvíja v dvoch líniách - prvá sleduje dianie ku koncu strednej školy v roku 1989, druhá Louisino pátranie v roku 2016. Viac ma bavilo odhaľovanie minulosti, predsa len išlo o zaujímavejší námet, keďže ma hnala zvedavosť zistiť, čo sa Marii stalo. Na druhej strane musím uznať, že ani súčasná línia nezaostáva, rozpätie takmer troch desaťročí je skvelým priestorom na odhalenie, akým smerom sa ubrali životy niekdajších maturantov. Kriminálny motív je však len východiskom, na jeho pozadí rozohráva Laura Marshallová omnoho sofistikovanejšiu hru.

"V jej novom živote len pár ľudí vie o tom starom. Takto je to lepšie. Vyhýba sa nepríjemným otázkam, mení tému. Predstiera, že je normálna, tak ako všetci ostatní. Pod kožou sa jej však ako šváby hmýria klamstvá a vina. Ak niečo necháte za sebou, myslíte si, že je to koniec. Že je to preč. Seba však za sebou nechať nemôžete - lebo toto ste vy, toto je váš život a iný už nedostanete. Dlho ignorovala minulosť, ale začína uvažovať, či ju bude možné ignorovať navždy. Prežíva v nej ako parazit alebo nádor. Možno práve teraz je ten správny čas skúsiť jej porozumieť..." (str. 175)

Autorka reflektuje súčasné trendy a poukazuje na niekoľko skutočností vyplývajúcich z používania sociálnych sietí. Spracúva dobre známy fakt, že mnohí sa na nich prezentujú klamlivo, snažia sa vyzerať lepšie, zdravšie, aktívnejšie, len aby ohúrili virtuálnych priateľov. Tiež naznačuje, že sociálne siete sú len odrazom bežného života, v ktorom je to rovnaké - pozlátko, faloš, klamstvo. Ako príklad jej slúži prostredie strednej školy, utváranie skupiniek a denno-denné presúvanie pozornosti ľudí podľa momentálne popularity ostatných. Na takýchto základoch sa ťažko buduje dôvera, a to sa napokon vypomstí aj hlavnej hrdinke. Keď už som opäť pri nej, s Louise som sa nedokázal stotožniť, pripadala mi príliš ľútostivá a ustráchaná. Až natoľko, že som fandil táboru "krutých báb". Záverečné odhalenie nebolo nijako prekvapivé, dalo sa to čakať. Dôraz, ako som už spomenul, však nespočíva na kriminálnom námete, ale na psychologickej kresbe, a to sa Laure Marshallovej podarilo. Žiadosť o priateľstvo je mementom, ktoré má svoje opodstatnenie, hoci ktovie, či niekoho skutočne prinúti zamyslieť sa a čosi zmeniť...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Autentická a dojemná výpoveď o vnútornej sile (O. Figes - Listy z gulagu)

26.01.2019 18:59

S príbehmi z obdobia druhej svetovej vojny sa u nás v poslednom čase roztrhlo vrece. Na jednej strane je to skvelé, okrem poznávania nedávnej histórie majú v sebe silu otvárať oči, no zároveň hrozí, že v neprebernom množstve titulov sa tie skutočne úderné môžu stratiť. Vydavateľstvo Motýľ sa však tohto pomyselného nebezpečenstva nemusí obávať - jeho knihy sa vyznačujú originalitou a žiadna nezapadne prachom zabudnutia. Listy z gulagu ma zaujali už len tým, že nereflektujú iba vojnu, ale najmä obdobie po nej. A dávajú jasne najavo, že pracovné tábory mali svoje miesto aj na Východe. Cez životy obyčajných ľudí, ktorí nechceli nič viac ako pokoj a lásku v spoločnosti blízkych, poukazujú na to, že každý režim má svoje úskalia, ak drží v rukách opraty človek posadnutý mocou a paranojou. 

"Dvanásťhodinové zmeny sa začínali pred svitaním. Väzni dostali šesťsto gramov chleba na deň, ak splnili kvótu, a štyristo gramov, ak ju nesplnili. Na splnenie dennej kvóty musel Lev vyťahať minimálne šesťdesiat kubických metrov dreva (dosť na zaplnenie malej garáže) z rieky k píle. Ak prekročil svoju kvótu, dostal osemsto gramov chleba a ako bonus "žitný koláč s náplňou, ktorá nemala žiadnu chuť, alebo celkom bez náplne," spomínal." (str. 67)

Listy z gulagu sú dôkazom, že hrdinom nemusí byť len človek bojujúci za vysoké ideály, ale i muž či žena z mäsa a kostí, ktorí napriek nepriazni osudu nestrácajú zo zreteľa skutočné hodnoty. Vojna a prejavy režimov v Európe sa stali dejiskom mnohých zvrátených životov, pričom by bolo veľmi ľahké podľahnúť beznádeji a frustrácii. Lev a Sveťa boli od seba odtrhnutí historickými udalosťami na dlhých osem rokov, počas ktorých boli listy ich jediným kontaktom. A to pod tlakom prostredia, ktoré obyčajne neprialo žiadnej forme komunikácie. Lev Mishchenko sa totiž stal nepriateľom štátu, a to iba preto, že počas vojny skončil v nemeckom zajatí a po zložení zbraní sa mu podarilo vrátiť na rodnú hrudu. A to by sa mu - podľa vládnucej garnitúry - sotva podarilo, ak by sa nedohodol s nepriateľom na spolupráci ako jeho špión. V tomto mi Listy z gulagu pripomenuli svetoznámu novelu Jeden deň Ivana Denisoviča od nositeľa Nobelovej ceny Alexandra Solženicyna. 

"Môj drahý Levi, veľmi chcem byť s Tebou, ale nedostala som žiadne listy. Snažím sa dostať von zo seba a prestať sa zlostiť. Slovo "nemôžem" sa znovu objavilo v mojom slovníku. Nemôžem zniesť, keď vidím ľudí, ktorí nie sú šťastní, pričom majú z objektívneho pohľadu všetko, čo k šťastiu potrebujú. Nemôžem s nimi súcitiť, nemôžem pri nich nebyť zlostná a netrpezlivá. V sobotu volala Irina a pozvala ma na celodenný výlet do Losinky, ale ja som ju odmietla. Nemôžem prijímať útechu, ktorú mi ponúkajú priatelia. Potrebujem všetko alebo nič. Znova je život čierno-biely." (str. 175)

Orlando Figes sa podujal na náročnú úlohu, ale zhostil sa jej dokonale. Dal dohromady tisícky listov, aby z nich (aj z rozprávania ich pisateľov a archívov KGB) vytvoril súvislý príbeh "jedného vzťahu". V úvodzovkách preto, že pomenovať cestu Leva a Svetlany takto jednoducho by bolo znevažujúce. Popri ich osobnej odysei sa totiž dozvedáme mnoho i o dejinných udalostiach, spoločenských súvislostiach aj o bežných reáliách Sovietskeho zväzu. Najviac však, prirodzene, o chode a pomeroch v pracovných táboroch - o pracovnom zaradení, jedle, hygiene, vzťahoch... Spoznávame plno iných ľudí a epických motívov, ktoré spolu tvoria desivo komplexnú mozaiku doby. Je zaujímavé, že Levove listy neboli cenzurované, stali sa tak jediným svedkom daného prostredia, a už len preto by si mali Listy z gulagu nájsť pevné miesto v knižnici každého reálne zmýšľajúceho čitateľa.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Pred láskou niet úniku (L. Kleypasová - Tajomný neznámy)

26.01.2019 09:18

Ešte si spomínam na časy temna, keď sa Lisa Kleypasová vyjadrila, že nebude pokračovať v historických romanciach a bude sa venovať príbehom zo súčasnosti. Čitateľské ohlasy však jasne ukázali, ktorý žáner je jej silným miestom a po čom túžia jej fanúšikovia. A tak sa táto nadaná americká autorka - našťastie - vrátila k pôvodnej tvorbe, ktorá ju preslávila ďaleko za hranicami. Tajomný neznámy je štvrtou časťou série Osudy rodu Ravenelovcov. Hoci ide o samostatný príbeh, u Kleypasovej je vždy výhodou poznať aj predošlé knihy. Všetky sa totiž odohrávajú v jednom univerze a tak nie je nič nezvyčajné, ak sa v nich vyskytnú postavy trebárs aj z minulých sérií. Znalci tak získajú z čítania omnoho lepší dojem, pripomenú si niekdajšie romány a budú žasnúť nad ich celkovými prepojeniami.

"Garrett si v mysli premietla rozhovory uplynulého týždňa. Nevie sa, na čej strane je. No rozhodne by si od neho mala dať ruky preč... Možno je to chladnokrvný hrdlorez s dušou odsúdenou do pekiel... Ak by ste sa aj stretli tajne, kam by to viedlo? A Ransomov hlboký hlas: Pre mňa ste dokonalá... Garret tam postávala v čudnej, skľučujúcej nálade. Vzdialene vnímala, ako sa na vedľajšej ulici ktosi háda." (str. 62)

Osudy rodu Ravenelovcov majú blízko najmä k štvordielnym Čakankám, ktoré odštartovali Kleypasovej obľúbenosť. Vtedajší hrdinovia sa tentoraz ocitajú v úlohe rodičov a na svoje šťastie čakajú ich potomkovia... To bol prípad minulého románu Neodolateľný pokušiteľ a nebude to inak ani v tom nasledujúcom. Medzitým tu ale máme príbeh prvej lekárky v Anglicku Garret Gibsonovej a agenta ministerstva vnútra Ethana Ransoma, ktorí sa môžu predbiehať v tvrdohlavosti, vášnivosti a cite pre spravodlivosť. Ako je zvykom, dej je postavený na silných osobnostiach a ich bohatom vnútornom živote, no nezabúda sa ani na štipku napätia. To plynie z Ethanovej snahy odhaliť šedé eminencie zodpovedné za očiernenie Írov a ich úsilie o samostatnosť. Hoci ide o pomerne zaujímavé spoločenské a historické súvislosti, autorka zvolila povrchný prístup a celý prípad vyznieva napokon dosť naivne. Niet sa však čomu čudovať, na prvom mieste je predsa romantika a možnosť ukázať hlavnú postavu ako neohrozeného a odvážneho bojovníka.

"Garrett sa už nemohla nijako rozumne brániť. Dôkazy sa jej rozsypali ako domček z karát, tak ako vysoký múr okolo jej srdca. Vzdala sa debaty o tele a o vplyve mozgu na činnosť svalov. Len sa zdvihla a nežne ho pobozkala. Chcela mu dať len krátky bozk, no Ethan sa jej vášnivo prisal na pery. Ešte vždy jej pridŕžal ruku na svojom srdci. Garrett si spomenula na prvú noc v Eversby, keď stála pri jeho lôžku a dlaňou mu počítala údery srdca. Vychutnával ju, nasával jej hlboké chute a jemne ju hrýzol, akoby olizoval medový plást. Žeravé bozky trvali dlhé spaľujúce minúty." (str. 243)

Popri silnom "machovi" tu máme emancipovanú hrdinku, ktorá z ich duelu vychádza víťazne. Garrett je o niečo zaujímavejšou postavou, práve cez ňu autorka poukazuje na pomery v anglickom vzdelávacom systéme, ktorý nepodporoval ženy a museli hľadať iné cesty, ako získať vytúžený diplom. Nejde pritom o povrchný námet ako v prípade Ethana, dočkáme sa aj autentickej operácie na spôsob 19. storočia. Od Tajomného neznámeho som mal vzhľadom na dobre rozbehnutú sériu väčšie očakávania. Netvrdím, že ma sklamal, napokon, Kleypasová je stále na špičke historických romancí, ale v porovnaní s ostatnými časťmi pôsobí o niečo bledšie. Pripadal mi ako akýsi predel, keďže Ethan ani priamo nepatrí medzi ravenelovskú famíliu. Väčší priestor sa tu dostáva (najmä v druhej polovici) Westovi Ravenelovi, ktorého iskra a šarm budú nepochybne dobrým základom nasledujúceho dielu. A keďže jeho vyvolenou má byť Phoebe Challonová, dcéra jednej z "čakaniek", určite sa je na čo tešiť.

Mladícke dobrodružstvo v japonskom šate (R. Ahdiehová - Plameň v hmle)

20.01.2019 10:28

Priznám sa, že bývam niekedy skeptický voči novým autorom či autorkám (neznámym pre mňa), ale už som sa viackrát presvedčil, že vydavateľstvo CooBoo má cit pre dobré príbehy a vie, čo jeho čitatelia chcú. A do čierneho sa editor trafil aj v prípade Renée Ahdiehovej. Autorka s nevšedným menom prináša aj netypický príbeh. Ten je totiž zasadený do obdobia japonskej histórie, plnej tajomna, cti, nevyrieknutých právd a nebadanej mágie. Plameň v hmle je prvou časťou série a ak si udrží latku (vieme, ako to niekedy s pokračovaniami dopadne), je sa na čo tešiť. Nejde o typickú romancu ani príbeh s fatazijnými prvkami, hoci aj tie sa tu nájdu. Román je vyjadrením túžby po samostatnosti, nezávislosti a spravodlivosti. Hlavná hrdinka Mariko tiež nie je nijaká krehká kvetinka, napriek tomu, že pochádza z vysokej vrstvy.

"Horúčava rozširujúceho sa ohňa bola čoraz neznesiteľnejšia a Mariko pocítila, ako jej po krku stekajú pramene potu. Plameň praskajúci pri jej nohách spaľoval kožu mŕtvej Čijo. Zo zápachu spáleného mäsa sa jej zdvihol žalúdok. Pot jej stekal za tvrdý biely golier. Rozhodni sa, Hattori Mariko! Ako by si chcela zomrieť? Mariko vedela, že nastal čas urobiť viac. Byť niekým viac. Nezomrie ako zbabelec. Mariko je dcéra samuraja. Sestra Draka z Kai." (str. 25)

Autorka nedá čitateľovi vydýchnuť, každá kapitola niekam posúva dej a v texte by sa našlo len minimum hluchých miest. Mariko je na ceste do cisárskeho mesta, kde sa má vydať za brata následníka trónu. Lenže cestou cez les so zlou povesťou prepadne ich konvoj neslávne známy Čierny klan. Mariko považujú za mŕtvu, no ona namiesto toho, aby sa vrátila domov a čelila sklamaniu a vyšetrovaniu, sa púšťa do pátrania po pravde. V preoblečení za chlapca sa dostane k Čiernemu klanu v snahe zistiť, kto im zaplatil za jej smrť... Renée Ahdiehová využila tradičný námet preniknutia do nepriateľského tábora, pričom ho ozvláštnila Marikiným prevlekom. Japonské prostredie dodáva celému románu skvelý nádych, čo umocňujú aj reálie - do textu sú zapracované miestne názvy. Väčšina z nich je vysvetlená priamo na mieste, pri iných treba nahliadnuť do obsažného slovníka na konci knihy. Môžete si tak rozšíriť svoje poznatky o japonskej móde, zbraniach, jedlách či nápojoch.

"Mariko zbadala náznak pobavenia a tichej výzvy. Odpovedal ďalším kradmým bozkom. Ókami mal ešte stále položenú ruku medzi nimi, jeho dlhé silné prsty sa dotýkali jej pokožky. A keď tá ruka skĺzla ku krku - a on sa k nej pritlačil a so zatvorenými očami ju pobozkal, Mariko ho už nechcela pustiť. Nikdy. No bola to chyba. To všetko. Pretože odkedy ho pozná, pohŕda všetkým, čo sa spája s týmto chalanom. Ale naozaj? Celé to bolo zložitejšie. Cítila tichú žiadostivosť. Nevyslovenú prosbu. Neprestávaj. Ókami sa prevalil na chrbát a Mariko sa ocitla na ňom." (str. 219)

Plameň v hmle je príjemné prekvapenie, fanúšikom young adult by určite nemal ujsť. Má našliapnuté na skvelú sériu, už len vzhľadom na netradičné dejisko, ktoré iste poskytuje autorke mnohé námety. Páči sa mi aj romantická línia; spočiatku som sa nazdával, že Mariko venuje svoje city inému chlapcovi, ale môj predpoklad bol mylný. A som rád. So svojím vyvoleným tvorí Mariko omnoho lepší pár, ich iskrenie je cítiť aj zo stránok knihy. Postavy chlapcov každopádne vyhrávajú na plnej čiare. I keď tiež treba uznať, že hoci majú len šestnásť, správajú sa prinajmenšom ako tridsiatnici, čo mi k nim vždy nesedelo. Čo mi ale pri čítaní vadilo, bola slabšia jazyková úprava, na akú nie som u vydavateľstva zvyknutý. Chýbajúce čiarky v súvetiach miestami pozmenili význam viet, inokedy boli namiesto nich bodky a vznikli dve vety, ktoré samé osebe tiež nedávali veľký zmysel. Dokonca som natrafil aj na dve hrubice... Celkový dojem z knihy to našťastie veľmi neovplyvnilo a Renée Ahdiehovú umiestňujem na svoj zoznam žiadaných autoriek.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Očakávaný návrat bostonskej detektívky (L. Gardnerová - Nájdi ju)

19.01.2019 15:16

Konečne. Už som ani nedúfal, že séria s D.D. Warrenovou sa u nás dočká ďalšieho pokračovania. Nájdi ju je v poradí ôsma časť a museli sme si na ňu počkať štyri dlhé roky. Ale nemyslite si, že je to chyba vydavateľstva, samotná Lisa Gardnerová necháva svojich fanúšikov podstupovať skúšku trpezlivosti. Neraz sa jej romány dostanú na trh aj s dvojročným odstupom, čo je pre jednu sériu skôr rarita. Lenže táto americká autorka si to môže dovoliť. Jej hrdinka si v oblasti kriminálok vydobyla pevné postavenie. Nečudo, okrem zaujímavých prípadov sa vyznačuje aj ľudským prístupom a hlbokými emóciami. Je vítaným osviežením vo svete neohrozených mužov, u ktorých sa už tradične vyskytuje buď nejaká závislosť, alebo chladný odstup hraničiaci s citovými poruchami. 

"Spočiatku som plakala. Časom to viedlo k čomusi ako nezmyselné hmkanie, keď vydávaš zvuky celkom samoúčelne, lebo je ťažké byť sama v temnej drevenej debne. Zmyslová deprivácia. Mučenie, ktorým sa lámu zocelení nájomní vrahovia a radikalizovaní teroristi. Pretože zaberá. Najhoršia bola bolesť. Neúprosný tvrdý povrch, ktorý sa mi zabáral do jemnej časti lebky vzadu na zátylku, napínal mi kríže a spôsoboval modriny na kostnatých pätách." (str. 31)

Oceňujem fakt, že hoci je D.D. Warrenová ústrednou postavou, rozprávačkou príbehu je aktuálna obeť, okolo ktorej vybudovaný celý prípad. Príbeh tým získava odlišnú dynamiku a ja som si počas čítania kládol otázku, či náhodou nemáme dočinenia s neserióznym rozprávačom, ktorým nás autorka len balamutí a kdesi na nás číha nečakaný zvrat. Či som sa mýlil, alebo nie, zistíte sami :-) Flora Danová je pozoruhodná postava, prostredníctvom ktorej Gardnerová nastoľuje morálnu dilemu. Flora pred niekoľkými rokmi strávila vplyvom únoscu 472 dní v zajatí, a keď sa jej ako-tak podarilo vrátiť späť do normálneho života, rozhodla sa pomáhať ďalším nezvestným mladým ženám. Pritom je však odhodlaná odstraňovať aj príčinu - a to znamená zniesť zo sveta ich únoscov. D. D. Warrenová ju musí nájsť, no karty zamieša opätovné zmiznutie samotnej Flory... Ide o páchateľku či obeť tyrana? Nakoľko je Flora hrdinka a nakoľko nezvládnuteľná vrahyňa?

"Florence Danová jej liezla na nervy už vtedy a nielen preto, lebo odmietala odpovedať aj na úplne základné otázky. Flora Danová jednoducho nikam nezapadala. Keby sme to mali zjednodušiť, policajná práca vždy stavia na pravdepodobnosti. Nájdite ženu zavraždenú vo vlastnej domácnosti, zaktnite jej manžela. Zbité dieťa? Nasaďte želiezka rodičom. Otrávený riaditeľ? Odvlečte na výsluch jeho sexi obchodnú partnerku a bývalú milenku v jednej osobe. Málokedy je veľký problém vedieť, kto to urobil. Oveľa viac práce je s dokazovaním. No a potom máte prípady ako ten s Florence Danovou." (str. 196)

Lisa Gardnerová sa zlepšuje s každou knihou. Z tohto pohľadu je azda aj lepšie, že nechrlí jeden titul za druhým. Nájdi ju je samostatným príbehom, no čiastočne je ovplyvnený i tými predošlými. Vidieť to v prvom rade na fyzickom stave D. D. Warrenovej, keďže na začiatku knihy sa ešte spamätáva z dôsledkov stretu so zločincom z minulého prípadu. Pozitívom je aj psychologická stránka deja, kde nejde iba o zbesilé pátranie po sériovom vrahovi, ale o prípad so skutočne prekérnym motívom. V retrospektíve sa vrátime aj do čias Florinho uväznenia, čím sa funkčne vysvetlí jej momentálna motivácia zabrániť ďalším skazeným osudom. Román Nájdi ju prepracovaný po každej stránke - kompozičnej, obsahovej i myšlienkovej. A určite vám utkvie v pamäti dosť dlho na to, aby ste naň nezabudli, kým nás Lisa Gardnerová poteší ďalšou časťou série.

<< 1 | 2 | 3 | 4 | 5 >>