Blog

Nová krimizávislosť na obzore (J. D. Barker - Čtvrtá opice)

16.01.2019 18:31

Najprv sa musím k niečomu priznať - nedôverujem označeniu "medzinárodný bestseller", pokiaľ ide (u mňa) o neznámeho autora, pripadá mi to iba ako reklamný ťah. Ale keďže román Čtvrtá opice vyšiel v Domine, moja bariéra sa rýchlo zrútila. Toto vydavateľstvo už nemusí nikomu dokazovať, že hrá prvé husle vo vydávaní tých najlepších kriminálok a psychotrilerov. Navyše ide o prvú časť novej série, a ja jednoducho milujem viacdielne hrdinstvá! V tomto prípade kniha cieli na detektíva Sama Portera. A čo je zaujímavé, rovnakým dielom sa venuje aj jeho nemesis - páchateľovi s prezývkou Opičí vrah. Máme tu proti sebe dve silné osobnosti, pričom každá je svojím spôsobom poznačená. Isteže, väčší psychopat je, samozrejme, Opičiak, no ani Porterov osobný život nie je práve ľahký. A moment, kedy som si uvedomil, čo sa vlastne stalo, ma doslova zanechal s otvorenými ústami...

"Matka zabodla panu Carterovi nůž do stehna tak prudce, že jeho hrot prošel skrz a zazvonil o betonovou podlahu. Muž znovu vykřikl a rozplakal se. Připadalo mi to trochu směšné. Velcí chlapi přece nepláčou. Aspoň Otec to říkal. Matka nožem otočila skoro kolem dokola a pak ho vytáhla. Tentokrát krev tekla, a byla jí spousta. Pod cukající se nohou se začala dělat čerstvá kaluž. Musel jsem se usmát." (str. 126)

J. D. Barker si na postavách dal naozaj záležať. Zdali sa mi akési "živšie" oproti iným vyšetrovateľským tímom. Či už ide o Porterovho parťáka Nasha, alebo technického mága Kloza, všetci si zachovávajú iskru v každej scéne. Oceňujem tiež slovné prekáračky medzi členmi tímu a vykreslenie ich vzťahov. Autor ma presvedčil i o tom, že retrospektíva môže byť rovnako zaujímavá (ak nie ešte zaujímavejšia) ako hlavná dejová línia. Popri pátraní po Opičom vrahovi máme totiž možnosť čítať spolu s Porterom vrahov denník osvetľujúci jeho detstvo, krvavú rodinnú históriu a počiatky jeho duševnej poruchy. Štvrtá opica odkazuje na známy japonský symbol troch opíc, ktoré nepočujú, nevidia a nehovoria zlo. A tunajší záporák pridáva štvrtú - nečiním zlo. Nevšedný námet pokračuje aj v jeho mode operandi, zameranom na blízke osoby neodsúdených zločincov. J. D. Barker sa prejavuje ako skvelý a zručný rozprávač, ktorý svedomito graduje napätie až do samotného záveru.

"Porter by je nejraději zhasnul. Svíčky i světlici. Měl chuť sfouknout je všechny, aby se tohle místo znovu pohroužilo do temnoty. Nechtěl vidět. Nic z toho, co měl před sebou. Uprostřed místnosti leželo převrácené staré nemocniční lůžko, jehož kovové zábrany byly zbarveny do ruda pokročilou rzí. Pod lůžkem leželo nahé tělo připoutané k němu želízky. Tělo, které požíraly stovky hlodavců hladově přelézajících jeden přes druhého. Tělo, ze kterého zbývala jen hromádka kostí a potrhaného masa." (str. 196)

Nedávno som poukazoval na to, že Jeffery Deaver vo svojom poslednom románe upustil od zobrazovania údajov o prípade na tabuli, a tu zrazu - akoby ma J. D. Barker vypočul. Prípad Opičieho vraha bol ľahko prehľadný i bez nej, ale oživenie grafiky padne vždy vhod. Text je tvorený krátkymi kapitolami, čo mi vyhovuje, pretože je dynamickejší a číta sa rýchlejšie. Napriek tomu, že dej sa odohráva prevažne počas dvoch dní, udeje sa v ňom veľa - navštívime rôzne miesta (najviac sa mi páčilo v podzemných tuneloch) aj ľudí - a tí vás dokážu veľakrát prekvapiť, a nielen v dobrom slova zmysle. Niektoré postavy sú schopné vytočiť vás do nepríčetnosti, čo zas potvrdzuje autorov talent. Už o ňom nepochybujem ani v najmenšom. A ak budú aj ďalšie Barkerove diela rovnako vydarené, určite sa stane mojou novou knižnou závislosťou.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Nová adresa, ale stále to isté zlo (M. E. Pocha - Dom 490)

12.01.2019 08:17

Mark E. Pocha ostáva verný svojmu autorskému štýlu a opäť prináša dielo poplatné žánru hororu, tentoraz zamerané na vnútorný prerod človeka pod vplyvom temných síl. Dom 490 má na to, aby v čitateľovi vzbudil zvedavosť a aj sa mu to darí. Záleží však na vás, čo ju vyvolá. Ak to bude napätie a túžba dozvedieť sa, ako to s postavami dopadne, je to lepší prípad. Ja som sa pri čítaní skôr bavil. Román neprináša prakticky nič nové, všetko sme už videli a čítali, a tak sa obracanie strán stáva akousi prehliadkou odkazov na známejšie filmy či knihy. Sám autor to napokon priznáva, v texte i doslove sú uvedené mená a názvy ako amityvillské horory, Stephen King, Edgar Allan Poe... Ani motívy ako čierny kocúr, postava mladého dievčaťa zastretého dlhými čiernymi vlasmi či jeho pohyby nepatria medzi originálne, ale zato si ich vedia čitatelia aspoň dokonale predstaviť.

"Vonku zúrila meluzína. Okenice na poschodí začali trieskať, tresk-tresk-tresk! Skutočnosť nadobudla snový nádych. Ak to bol sen, potom dozaista nočná mora... Ibaže sen to nebol. Horiace dievčatko (rozďavilo papuľu) otvorilo ústa a roztiahlo ich do tvaru vykrivenej nuly. Brada mu siahala až po hruď. Z úst sa mu vyliala mazľavá čierna hmota ako horúca smola. Dievča vydalo strašlivý škrek, ktorý akoby prichádzal z akéhosi hrozného, cudzieho, nenávistného miesta..." (str. 24)

Román má jednoduchú, no účinnú zápletku - mladá rodina sa nasťahuje do nového domu a postupne začne prepadať temnote plynúcej z krvavej minulosti. Oproti ostatným, podobne ladeným príbehom má však jednu obrovskú výhodu. Odohráva sa v nám známom prostredí. Kriváň, obec neďaleko Hriňovej či Lučenca, učupená v strede krajiny, sa stáva prototypom slovenskej dediny s pokojom, farou a obchodíkom. Vzhľadom na to mi trochu chýbali všeteční susedia (vyššieho veku), ktorí by o novoprišelcov prejavovali očakávaný záujem. O to viac, že sa nasťahovali do domu opradeného toľkými legendami. Mark E. Pocha pre väčšiu autenticitu doplnil text napríklad o priamy odkaz na internetový článok o Dome 490 a nepochybujem, že mnohí čitatelia si dodatočne o tomto obydlí budú chcieť sami zistiť čo najviac. Lenže popri tom, ako sa autor snažil zakomponovať do deja známe reálie, sa zdá, že sám miestami zabudol, že dej jeho knihy sa odohráva v roku 2008...

"Malá Zuzka sa strhla. Zažmurkala ako niekto, kto sa preberá z polospánku. Mazľavina bola preč. Záhadné dievčatko bolo preč. Ostal len podivný, mastný, napínajúci zápach. Nepoznávala ho - bol to zápach smrti. Zuzka sa zvrtla ako uštipnutá osou a trielila von z pivnice, lopta-nelopta. Bála sa ako ešte nikdy vo svojom doterajšom krátkom živote. Bála sa tak, že si trochu cvrkla do nohavičiek. A bála sa o tom strašnom zážitku v pivnici povedať mamičke. Lebo mamička... Mamička už nebola úplne sama sebou." (str. 144)

Totiž... postavy platia eurami, hoci to sa u nás zaviedlo až v roku 2009. Martin ako spisovateľ putuje v rámci autorského turné po kníhkupectvách Martinusu na Obchodnej v Bratislave a v Košiciach, hoci tie boli otvorené až v rokoch 2011 a 2013. Tiež nájdeme zmienku o tom, že miestna fara má fanúšikovskú stránku na facebooku. I o tom sa dá pochybovať, lebo ako sám rozprávač priznáva, fara nebola moderná, a teda ktovie, či mala už svoju stránku, keď bol sám facebook v tom čase v plienkach a užívatelia si maximálne robili testy, kto je aké zviera. Tieto chyby znižujú celkovú uveriteľnosť, no nie je to nič, čomu by nezabránila lepšia redaktorská úprava. Tá zvyčajne máva vo vydavateľstve vyššiu úroveň, bol som prekvapený množstvom preklepov, chýbajúcich písmen a pod. Dom 490 je útla jednohubka, takže ju prečítate rýchlo. V závere by to chcelo možno trochu viac "deja" - dvesto strán graduje napätie, ktoré vyvrcholí na cca 10 stranách... Čitatelia si zaslúžia viac. Ide však stále o dielo, ktoré sa vyníma v rámci súčasnej produkcie a dáva najavo, že i tento žáner má svoju stabilnú a početnú fanúšikovskú základňu. Mark E. Pocha má talent rozpovedať príbeh, nepoužíva zbytočné slová ani opisy, vie, po čom baží jeho čitateľ, a tak je len otázkou času, kedy zaútočí zbrusu originálnym románom. 

Táto recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Dospievanie za cenu straty svedomia (P. Ness - Počúvaj nôž)

07.01.2019 18:31

Patrick Ness je už vyše dekády etablovaný na literárnej scéne ako špecifický autor pre mladých. A hoci sa cielene zameriava na dospievajúcich čitateľov, po jeho knihách pravidelne siahajú aj tí skôr narodení. Tradičné témy, ako sú vzťahy, budovanie morálnych hodnôt či hľadanie miesta vo svete, totiž dokáže zaobaliť do nevšedných fantazijných prvkov. Do povedomia širšej verejnosti sa zapísal vďaka filmu Volanie netvora (2016), ku ktorému napísal scenár podľa vlastnej knihy Sedem minút po polnoci (Slovart, 2015). Už tu spracúva motív vyskytujúci sa i v jeho aktuálnej prekladovej novinke, a to dôsledky smrti. No zatiaľ čo v Netvorovi ide o vyrovnávanie sa so stratou blízkeho človeka, román Počúvaj nôž si kladie otázku, akým spôsobom sa na človeku podpíše, ak vezme život inému. Práve tomuto neľahkému problému čelí hlavný hrdina v prvej časti trilógie Nespútaný chaos

"Neni to fér. Vravím vám, že to vôbec neni fér. Keď prídeš do močiara, budeš vedieť, čo robiť, Todd. Budeš vedieť, čo robiť. Hej, fakt díky, Ben, díky za všetku pomoc a starosti, lebo som tu a nemám najmenšieho poňatia, čo robiť. Neni to fér. Vykopli ma z domu, zbili, ľudia, čo vravia, že im na mne záleží, mi celé tie roky klamali, musím podľa blbej mapy ísť do nejakej osady, o ktorej som nikdy nepočul, musím nejako prečítať tú blbú knihu..." (str. 96)

Napriek názvu evokujúcemu rozvrat a úpadok sa do príbehu vžijete pomerne rýchlo. I keď tiež treba uznať, že Ness to mladým čitateľom v žiadnom prípade neuľahčuje. Dejiskom je (spočiatku) mestečko Prentissovo, kde žijú iba muži, a všetky okolnosti a reálie sú vysvetľované len postupne a s ohľadom na aktuálne dianie. Percipienti textu sú vhodení do úplne nového sveta a ak sa v ňom nechcú stratiť, sú odkázaní na pozornejšie čítanie bez povrchného záujmu. S nástupom jednotlivých kapitol sa dozvedáme viac o príchode kolonizátorov, ich vojne s pôvodnými obyvateľmi (mimozemšťanmi) aj takzvanom šume, čiže schopnosti (či skôr prekliatiu) počuť myšlienky ostatných mužov. Ide o zaujímavý podnet na zamyslenie – ako by fungovala spoločnosť, keby sa odrazu myšlienky mužov vznášali vo vzduchopriestore? A ako by to ovplyvnilo ich vzťahy so ženami? Osadenstvo v Prentissove prišlo s vlastným riešením, porovnateľným s efektom motýlích krídel. Rozhodnutia a posadnutosť hŕstky mocnárov majú o mnoho rokov neskôr dopad na hrdinu Todda Hewitta a jeho útek. V tomto smere by sa dala kniha Počúvaj nôž prirovnať k roadmovie – Todd so svojou skupinou (zahŕňajúcou dievča a psa) putuje do bájneho mesta, o ktorom nič nevie, a uniká pred armádou, hoci nevie prečo. 

"Špička vystupuje do výšky ako škaredý palec a zúbky na jednej strane skoro až cvakajú a hrana čepele pulzuje ako žila plná krvi. Nôž žije. Kým ho držím a používam, nôž žije, žije, aby bral život. Treba mu to však prikázať, musí mať mňa, aby som mu vravel, že má zabíjať, a nôž to chce, chce sa zabárať a bodať a rezať a pichať a ryť, ale ja to musím chcieť tiež, moja vôľa sa musí pridať k tej jeho. Ja som ten, kto to dovoľuje, kto je zodpovedný. Ale vďaka tomu, že to nôž chce, je to ľahšie." (str. 285)

Je to záhada aj pre samotného čitateľa, keďže máme dočinenia so subjektívnym rozprávačom. To sa veľkou mierou odráža aj v štylistike a charaktere reči postáv. Vyznačuje sa výraznou hovorovosťou a nespisovnosťou, zodpovedajúcimi trinásťročnému chlapcovi bez prístupu ku knihám a vzdelaniu. Nie je však prízemne jednoduchá, Patrick Ness dokázal ustrážiť hranicu medzi autentickosťou a jej vplyvom na celkovú úroveň textu. V poslednom čase mám dojem, akoby autori a autorky žánru young adult chceli priniesť niečo väčšie, epickejšie, monumentálnejšie, pričom majú na zreteli iba príbeh plný zvratov a zabúdajú na myšlienkovú stránku diela. Hrdinovia bojujú, ničia nepriateľov a oháňajú sa zbraňami, akoby o nič nešlo. Patrick Ness postavil morálnu dilemu Todda Hewitta práve na dileme, či má ako človek právo zabiť iného, aj keď si to zaslúži. Stáva sa tak protikladom súčasného trendu a už len z toho dôvodu mu fandím. Čím viac dôvodov na premýšľanie o základných ľudských hodnotách, tým lepšie. A to nielen pre mládež. 

Recenzia vyšla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nie každý výkrik je aj počuť (N. Beuglet - Výkrik)

06.01.2019 07:17

Spočiatku sa mi zdalo zvláštne, že francúzsky autor zasadil svoj príbeh do nórskeho Osla. Viem, že sever hrá v kriminálkach momentálne prvé husle, no Francúzi sú pomerne patriotickí. Samotný román sa navyše atmosférou približuje skôr spisovateľom ako Bernard Minier či Franck Thilliez. Neskôr sa však záhada vyriešila - hlavná hrdinka je pôvodom z Francúzska, no vydala sa za Nóra, a v priebehu deja sa navyše do jej rodnej krajiny predsa len vyberieme. Výkrik vyšiel v novom vydavateľstve Lindeni, spadajúcom pod silnú značku Albatros Media. Prezentuje sa ako domov kvalitných kníh a Výkrik to len potvrdzuje. Nicolas Beuglet patrí k autorom, ktorí vedia, čo chcú svojím románom povedať, vedú ho po vopred premyslenej ceste a každý čitateľ, ktorý sa po nej vyberie, objaví krok za krokom vždy čosi nové. 

"Sarah sa vrhla na zem. Žeravá vlna spôsobená výbuchom jej olizla vlasy, zátylok a chrbát. Rukou si chránila tvár, zadržiavala dych a mala pocit, že zhorí. Keď jej v pekelnom hluku začínal dochádzať kyslík, zdvihla hlavu a snažila sa zorientovať. Akoby jej horúčava dala facku. Plamene pohlcovali steny a v diaľke bolo počuť šialený rev požiarneho alarmu. No žiadny systém automatického hasenia sa nespustil." (str. 62)

Výkrik je prvým knižným prípadom inšpektorky Gerigenovej. Sarah sa zavčas rána v mrazivom februári dostane do psychiatrickej kliniky, kde bola nahlásená samovražda. Zdá sa, akoby sa starec zaškrtil sám, čo je však nemožné... Záhady okolo neho tým zďaleka nekončia. Nielenže má na čele jazvu v podobe čísla 488, navyše bol v ústave už dlhých tridsaťšesť rokov a nikto nepozná jeho totožnosť kvôli jeho amnézii. Sarah sa však rýchlo podarí nájsť prvé stopy a zisťuje, že prípad siaha až do 60. rokov 20. storočia, do obdobia studenej vojny či lekárskych pokusov... Výkrik je temný triler, čomu zodpovedá téma aj vnútorný svet postáv. Je už tradíciou (ak nie priam klišé), že hlavná postava prechádza zložitými vzťahmi, a nie je to inak ani v tomto prípade. Sarah sa rúca manželstvo kvôli problému s otehotnením, trpí úzkosťou a ani jej sociálne kontakty nie sú žiarivým príkladom dobre fungujúcej osobnosti. To všetko ju však v očiach čitateľa poľudšťuje, nie je to iba stroj na analýzu stôp...

""Riaditeľ Hans Grund nariadil preniesť telo, aby polícia nevidela skutočnú miestnosť, v ktorej mŕtvy býval. A tá bola popísaná grafitmi s neznámym významom. Takisto neznámy bol pôvod jazvy 488, ktorú mal mŕtvy na čele, a rovnako aj obsah pokusov vykonávaných v suteréne na mŕtvom a Jangerovi... Sarah chvíľu pozorovala snehové vločky a myslela na úzkosť mŕtveho. Na hrozné a dlhé utrpenie, ktorému ho podrobovali, a napokon na jeho koniec. Aký bol jeho príbeh, aký bol jeho život? Mal rodinu, ženu, deti? Ako to, že nevidela, že ju Erik podvádza?" (str. 91)

Výkrik obsahuje typické znaky psychotrileru - bizarný prípad, desivý vrah, ponurá atmosféra... ale má i čosi navyše, a to je myšlienkový podtón. Vzhľadom na tému má Nicolas Beuglet možnosť rozvíjať rôzne úvahy, a jeho postavy to aj do sýtosti využívajú. Neznamená to, že by viedli hlbokomyseľné rozhovory o zmysle života, ale prezentujú ich samotným bytím. Sarah Gerigenová sa pri vyšetrovaní pohrúži do sveta vedy - medicíny a fyziky, pričom Christopherova rodina (muž spojený s prípadom) je zas silno veriaca a všetko v nej je riadené vzťahom k bohu. Tieto dva protiklady vytvárajú funkčnú kulisu pre pátranie po páchateľovi. Žiadna kapitola nie je navyše, text je hutný napriek rozsiahlym vyše 400 stranám. Číta sa však ľahko, a keď sa vžijete do deja, ani nepostrehnete obracanie stránok. Nicolas Beuglet sa u nás uviedol znamenite a ja už teraz teším, čo nám jeho tvorba ešte prinesie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Prvá z nespútaných sestier čelí láske (M. Framptonová - Neslušná dáma)

05.01.2019 08:43

Na slovenský trh sa dostala nová americká autorka historických romancí. A vyzerá to tak, že má šancu sa na ňom aj uchytiť, pretože Neslušná dáma je len prvou knihou zo série o sestrách čeliacich škandálu, ktorý zapríčinila jedna z nich... Rodinné hodnoty sú napokon to, na čom Megan Framptonová bazíruje, samozrejme, popri láske a vášni. Novodobé rozprávky pre dospelých o víťazstve dobra nad zlom tak dostávajú novú podobu a určite by nemali ujsť vašej pozornosti. Framptonovej autorský štýl je, povedal by som, hravý. Patrí medzi spisovateľky, ktoré síce nevytvárajú dobrodružné príbehy plné zvratov, ale vyznačuje sa nadhľadom, jemným humorom a iskrivými dialógmi. Snáď to bude stačiť, aby sme si ju obľúbili, zjavne má na čom stavať a dokáže vzbudiť v čitateľovi zvedavosť.

"Po chvíli konečne rozoznala, že jeden je lord Carson a ten druhý asi nejaký strom, s ktorým sa cestou spriatelil. Aspoň tak súdila podľa svojho mizerného zraku. Nebolo to prvý raz, čo si priala, aby jej rodičia dovolili nosiť na verejnosti okuliare. Bez nich bola ako slepá. Dokázala poriadne zaostriť, až keď prišli celkom blízko, a uvedomila si, že ten strom je v skutočnosti človek. A nie hocijaký. Bol to ten istý muž, na ktorého popoludná spadla v kníhkupectve." (str. 31)

Celá séria Vojvodove dcéry má pomerne jednoduché a jasné východisko - jedna z nich utiekla so svojím učiteľom tanca a spôsobila tým problémy celej rodine, ktorej povesť sa z ničoho nič ocitla v troskách. A každá z jej sestier si odvtedy bude hľadať svoje miesto v spoločnosti... Prvou je Eleanor a už od začiatku je zrejmé, že ani ona nechce byť zväzovaná konvenciami. Svedčí o tom najmä jej neslušný zoznam - súpis činností, ktorých by sa mala ako správna dáma vyvarovať, no neustále zamestnávajú jej zvedavú mladú myseľ. Za všetky uvediem aspoň niekoľko - Dať si čaj inak ako zvyčajne; Trúfnuť si byť drzá; Byť otvorená novým skúsenostiam bez ohľadu na to, aké sú šokujúce; Obliecť si inú farbu ako bielu, krémovú alebo slonovinovú; Vyskúšať niečo z tých erotických básní v ozajstnom živote... Lady Eleanor je najstaršia zo štyroch zvyšných sestier, a preto je na nej, aby zachránila česť rodiny. Na to je najvhodnejší sobáš so správnym mužom, čo by zavrel ústa škodoradostným ohováračom. Lenže nádejný ženích nie je práve tým, kto rozbúri Eleanor vnútro, na rozdiel od jeho brata...

"Tentoraz Eleanor prišla prvá. Prirodzene, Cotswoldová ju musela sprevádzať a naliehala, že ostane v kníhkupectve aspoň do príchodu lorda Alexandra. Potrebovala sa uistiť, že jej pani bude v bezpečí. Aj keď na tomto dobrodružstve nebolo nič bezpečné. Už len sama prítomnosť v obchode v nej prebúdzala zakázané vzrušenie, ktoré nemalo nič spoločné s knihami ani s prekladom. Eleanor sa pobrala do zadnej časti kníhkupectva a pohľad pritom upierala do zeme. Niežeby ju videla lepšie ako okolie, len nechcela zbadať dakoho známeho. Nikoho, to by ju mohol prezradiť matke. Alebo horšie, otcovi." (str. 192)

Neslušná dáma je príjemným úvodom do série a nepochybne vďaka nej siahnete aj po pokračovaniach. Hlavne vďaka sympatickým postavám, ktoré napriek tomu, že patria do minulosti, majú mnoho súčasných čŕt. Tým sa stávajú našincovi bližšími a ľahšie pochopiteľnými. Hlavne Eleanor je prezentovaná ako "dievča odvedľa", je empatická, sčítaná a tak trochu nemotorná, čo súvisí s jej zlým zrakom. Aj to je prvok, ktorý vítam. Neraz sú totiž hrdinky i hrdinovia príliš krásni, dokonalí navonok aj vnútri, no Eleanor i Alexander sa pohybujú v stráviteľnom rozmedzí ľudských kvalít. Síce je tiež pravda, že v druhej polovici dej trochu viazne, akoby chcela autorka už len plynulo prejsť k vopred známemu koncu, ale nič to nemení na fakte, že si pri Neslušnej dáme oddýchnete a miestami sa i pobavíte.

Hľadanie zázemia vo svete neistoty (K. Gillerová - Dievča v zrkadle)

03.01.2019 18:19

Kontrast je vždy vítaným prvkom, dá sa ním docieliť jasnejšie zobrazenie konkrétnych atribútov, a tak je to aj v prípade románu Dievča v zrkadle. Protiklady sa v ňom ukazujú v rôznej forme, ale ich základom je rodina. Tá je napokon ťažisková takmer v každej autorkinej knihe, ale zakaždým dokáže prekvapiť čímsi novým. Sedemnásť titulov na konte Kataríny Gillerovej je toho najväčším dôkazom. S jej hrdinami sa môžu navyše čitatelia ľahko stotožniť, autorka spracúva témy blízke každému z nás a potvrdzuje tak starú známu pravdu, že najlepšie príbehy píše sám život. Ako je zvykom, aj tentoraz sa dočkáme spletitého deja, siahajúceho  do dôb minulých. Osudy postáv sa vďaka tomu neodvíjaju lineárne, sú komplexné a poskytujú čitateľovi možnosť nahliadnuť na ne z rôznych uhlov. 

"Telom mi prebehol divoký pocit radosti. Toto je šťastie, pomyslela som si. Takto sa chcem cítiť celý život, takto ľúbiť, žiť pre svoju rodinu. Konečne som niekam patrila, mala okolo seba ľudí, na ktorých som sa mohla spoľahnúť. Keď prežívate takéto chvíle, nikdy vám nenapadne, že k šťastiu málokedy vedie priama cesta. Ani ja som netušila, čo všetko sa ešte môže stať, čo všetko na mňa číha, schované kdesi za rohom..." (str. 34)

Cez hrdinku Olíviu autorka ukazuje odvrátenú stranu blýskavého sveta, ktorý mnohí z nás vnímajú ako niečo čarovné a nedosiahnuteľné. Rodinná hudobná kapela Ecce síce poskytla Olívii možnosť cestovať, žiť doslova na voľnej nohe, ale s tým kráčali ruka v ruke pocit neistoty a osamelosti. Olívia totiž nemala šancu nadviazať hlboké priateľstvá a ani rodičia jej nevenovali toľko pozornosti, ako svojim vystúpeniam a eufórii z potlesku. V dospelosti sa to odrazí aj na jej vzťahu s Jonášom - ten, naopak, pochádza z početnej rodiny, kde sú súdržnosť a podpora samozrejmosťou. Olívia sa však nevie zaradiť do ich bežného kolobehu; a na pokoji jej nepridáva ani bývalý spolužiak, ktorý sa odrazu ocitne v úlohe jej šéfa. Olívia kedysi odmietla jeho vyznanie a obáva sa, že to môže mať teraz pre ňu neblahé dôsledky. Nie je však sama, na koho číhajú chápadlá trápenia. Jej kamarátka Dorota na tom tiež nie je práve najlepšie - nielenže čelí existenčným problémom, navyše natrafí na muža, ktorý sa možno stane zdrojom nečakaného odhalenia...

"Videla som ho, ako stojí na pódiu, meravý a smutný. Celý večer sledoval očami moju mamu, s túžbou a nádejou, že si to ešte rozmyslí a napokon predsa len odíde s ním. Nemal silu pripustiť si, že všetko, čo plánoval, sa rozplynulo ako dym. To, o čom sníval s mojou mamou, aj keď iba krátko, by mu od základov zmenilo život. Ona by doň vniesla lásku a nehu, ktorú tak zúfalo potreboval. A keď sa zdalo, že ju konečne našiel, vzápätí ju aj stratil. Ten koncert bol najhorší zo všetkých, ktoré odohrali. Neladili spolu, chémia kapely vyprchala, nadšenie sa stratilo." (str. 170)

Obdivujem Katkinu schopnosť spracovať viacero námetov do jedného celku, pričom ani jeden neostane nevyužitý alebo nepôsobí, akoby bol navyše. Dokopy vytvárajú dobre fungujúci stroj, ktorý nenudí a prebúdza vo vás zvedavosť. A po úctyhodnom čísle kníh vie navyše priniesť nové príbehy, ktoré si dokážu získať i nových čitateľov. Ja síce patrím k tým "starým", no nepochybujem, že Dievča v zrkadle má na to, aby oslovila aj nové generácie. Napokon, autorka v ňom nastavuje zrkadlo mnohým povahovým vlastnostiam, a tak sa v ňom azda mnohí uvidia (verím, že v lichotivom svetle). Obsahovo ide o jeden z najvydarenejších románov Kataríny Gillerovej, len pevne dúfam, že vydavateľstvo sa čoskoro zriekne tých kvetov na obálkach jej kníh. Vytráca sa ich osobitosť a bez názvu vôbec netušiť, o ktorú z nich ide... 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Láska proti vrtochom mocných (D. Hamarová - Posledná kniha)

02.01.2019 18:45

Darina Hamarová sa do povedomia slovenských čitateľov zapísala románmi, ktoré z veľkej časti vypovedajú o skutočných ľuďoch a ich neľahkých osudoch. Zároveň však poukazuje na ich nezlomnú vnútornú silu a vôľu bojovať hoci i s malou nádejou na víťazstvo. Tieto atribúty možno nájsť aj v jej najnovšom titule Posledná kniha. V nej sa pustila po prvý raz do historickej tematiky a opustila aj domáce prostredie. Na zobrazenie niekoľkých dekád plných búrlivých citov a intríg si autorka zvolila pohnuté obdobie Veľkej francúzskej revolúcie. Na jej pozadí sa odvíja príbeh Charlotte de Griese, ktorej cesta je skutočne pozoruhodná. Daná časť európskych dejín je poriadne zložitá, no Darinka Hamarová z nej vykľučkovala zľahka a so šarmom jej vlastným. 

"Spať, chcem spať, behalo jej hlavou. Ako veľmi túžila po kúpeli vo vani plnej horúcej vody a voňavých solí, po ktorom by skončila v hebkých prikrývkach svojej postele. Namiesto toho sa ako taký zlodej musela plaziť podzemím Paríža, plného ľudských kostí a zápachu hnijúcich tiel. Tých sa nebála. Mŕtvi už neublížia. Viac sa obávala tých, ktoríí neváhali prevrátiť mesto naruby, len aby ju našli." (str. 12)

Našťastie čitateľa nezahlcuje detailmi rozvrátenej politiky, ponúkne iba ochutnávku informácií podstatných pre dej. Oceňujem, že si dala námahu vytvoriť obraz Paríža so všetkými jeho chuťami, vôňami a zákutiami, pred očami vám ožijú konkrétne uličky, námestia aj osobnosti. Medzi tie reálne patrí najmä minister Fouché, zabezpečujúci poriadok v hlavnom meste pod patronátom Napoleona Bonaparteho. Je to práve on, kto nás vovedie do dramatického diania spojeného so snahou zmocniť sa majetku (i života) Charlotte de Griese... a tak sa dozvedáme viac o jej spletitom osude, čo začal v rodinnej pekárni, kde získala dôležité poznatky i skúsenosti s prvou láskou. Kto by však v Poslednej knihe hľadal najmä romantiku, mal by sa mať na pozore. Fanúšikovia Dariny Hamarovej už vedia, že jej romány nie sú samoúčelné, ale majú i pridanú hodnotu. Ľúbostný motív si, samozrejme, nájde priestor aj tu, no treba ho vnímať v silnom spojení so spoločenským dianím na historickom pozadí.

"Ani nevedel ako, sťa priťahovaný nekonečnou silou všemocnej lásky, sa spustil na zem a kolenačky podišiel k tvári ženy, ešte pred niekoľkými okamihmi takej vzdialenej ako hviezdy na nebesiach a zrazu takej blízkej, že sa jej mohol dotýkať. Vystrel ruku a pohladil ju po líci. Jemne, nežne. Len končekmi prstov, akoby sa bál, že jej ublíži. Zachvela sa a pritisla si líce k jeho dlani, aby ho vzápätí objala a pritiahla k sebe. Ich pery sa najskôr hľadali, aby sa neskôr spojili v nekonečnom vášnivom bozku, ktorý oboch privádzal do vytrženia." (str. 99)

Príbeh však zachádza ešte ďalej. Okrem Charlotte sa v druhej časti stáva ústrednou postavou mladá Louise, prichádzajúca do Paríža za prácou. Pritom natrafí na knihu, čo ju privedie až k tajomstvami opradenej žene. Ako vidno, autorka nezabudla ani na kompozíciu - jednotlivé kapitoly sa odohrávajú v rôznych časových obdobiach - od roku 1783 po rok 1815). Počas nich sa toho odohralo vo Francúzsku naozaj veľa, a to tak v oblasti politiky, ako aj (a hlavne) na poli života obyčajných ľudí. Obe ženské postavy na vás zapôsobia, no napriek tomu som sa nemohol zbaviť dojmu, že romány zo súčasnosti Darinke sedia viac. Asi je to tým, že od (cudzokrajnej) histórie má predsa len väčší odstup než od osobných tém. Nedá mi neupozorniť aj na malé chybičky, čo ušli pozornému oku - napríklad zmienka, že medzi udalosťami rokov 1784 a 1815 ubehlo dvadsaťjeden rokov (namiesto 31 - str. 51), alebo tvrdenie, že Beau (mimochodom, jedna z najvýraznejších vedľajích postáv) nikdy neplače, ale neskôr sa dozvieme, že má oči plné slz po tom, ako ho hodili do rieky... Ide však o malichernosti, ktoré si zrejme väčšina čitateľov ani neuvedomí. Samotný text je totiž veľmi dynamický, čo je dané aj medzerami medzi odsekmi (čo nie je vždy aj funkčné). Číta sa ľahko a okrem toho, že vás bude baviť, aj sa veľa dozviete. A to stačí, aby bola Posledná kniha zaslúžene úspešná.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Motýľ.

Kniha ako základ pre novoročné predsavzatia (J. B. Peterson - 12 pravidiel pre život)

01.01.2019 09:19

Niekedy si rád dám pauzu od beletrie a siahnem aj po celkom inom druhu literatúry. Najčastejšie po literatúre faktu, ale nedávno ma zaujal titul 12 pravidiel pre život. Motivačné knihy nevyhľadávam, ale Jordan B. Peterson je označovaný za jedného z najvýraznejších intelektuálov súčasnosti, preto som sa nazdával, že v jeho publikácii toho nájdem viac ako len frázy o tom, ako sa usmievať, aj keď je vonku sychravo... A neostal som sklamaný. kým sa dostanete k samotným pravidlám, musíte sa prelúskať predslovom autorovho priateľa, psychiatra Normana Doidgea i samotného Petersona. Hlavne druhá časť úvodu vám objasní, čo viedlo k vytvoreniu knihy, a prečo je niekedy lepšie dodržiavať pravidlá napriek heslám, že treba žiť nespútane a nenechať sa obmedzovať...

"Ludia žijúci podľa rovnakých pravidiel sú čitateľní. Konajú podľa vzájomných očakávaní a túžob. Dokážu spolupracovať. Dokonca aj súperenia sú pokojné, lebo každý vie, čo má od druhých očakávať. Vďaka spoločnému svetonázoru, ktorý je sčasti psychologický a sčasti pretavený do činov, sú všetci oveľa menej komplikovaní - vo vlastných očiach aj podľa druhých." (str. 29)

Povedať, že Jordan B. Peterson je psychológ, učiteľ a spisovateľ, by bolo veľmi zjednošujúce. Škála jeho pôsobností totiž zahŕňa toľko oblastí, že by ich bolo možno viac ako pravidiel v jeho knihe. Svoj rozhľad a skúsenosti využíva pri každom z nich. Pripadá mi veľmi zaujímavé, že hoci každé pravidlo vyznieva na pohľad prosto a jasne (napr. pravidlo číslo 1: Vystrite sa a vypnite hruď), pod povrchom skrýva netušené hĺbky. Aby autor čo najdôkladnejšie uchopil jeho podstatu, dostáva sa k pointe okľukou - či už cez živočíšnu ríšu, náboženstvo alebo klasickú literatúru. O to lepšie potom dokážete pochopiť, čo má na mysli, a osvojiť si dané pravidlo vo svojej každodennosti. Popri tom analyzuje ľudské vnútro, motiváciu a duševné stavy, takže sa v niektorých charakteristikách môžete ľahko nájsť a zistiť, čo spraviť, aby ste sa začali cítiť lepšie. A to je prvý krok k ďalším vítaným zmenám. Tiež sa mi páči (hoci je to viac-menej drobnosť), že žiadne pravidlo napriek rozkazovaciemu spôsobu neobsahuje výkričník. Nejde o žiadne príkazy, len možnosti, a je na vás, či ich využijete.

"Všetko sa rozpadá: to je jeden z najdôležitejších objavov ľudstva. Slepotou, pasivitou a klamstvom prirodzený rozpad vecí urýchľujeme. Ak nebudeme pozorní, kultúra upadne, umrie a zvíťazí zlo. Keď klamstvo pretavíme do činu (lži väčšinou nielen vyslovujeme, ale ich meníme na skutky), vnímame len nepatrnú časž z neho. Lož neexistuje v izolácii. Má na svet rovnaký efekt ako jediná kvapka splaškov v najväčšej krištáľovej fľaši šampanského. Je potrebné ju vnímať ako niečo, čo žije a rastie. Dostatočne veľké klamstvá skazia celý svet." (str. 226)

12 pravidiel pre život si môžete prečítať aj v prípade, že neholdujete radám, ako naložiť so svojím osudom. Jordan B. Peterson si dobre uvedomuje, že miešať sa iným do života je márne a každý sa ním musí prebíjať sám. Kniha sa dá preto vnímať aj ako prezentácia princípov, ktoré oplyvňovali (a stále ovyplyvňujú) spoločnosť už od jej vzniku. Je fascinujúce sledovať autorove myšlienkové pochody a hľadanie súvislostí aj tam, kde by ste o nich najprv ani nechyrovali. Netreba sa však báť, že by na vás pritom kládol vysoké nároky. Nemusíte byť megaintelektuál, aj keď miestami vás text núti čítať pomalšie a pozornejšie. Poskytuje tým veľa šancí zamyslieť sa nad dejinnými, kresťanskými, kultúrnymi či mytologickými záležitosťami a ich prepojením s bežným životom. Nech už však vyznievajú akokoľvek premyslene, napokon sa 12 pravidiel vždy vráti k tej najjednoduchšej a najzrozumiteľnejšej forme. A nakoniec vyčnieva stará známa pravda, že všetko je dané nami, nie inými osobami, prostredím či minulosťou.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran

Fanatizmus nepozná hranice (D. Mann - Lov Líšky)

31.12.2018 07:58

Lov Líšky sa odohráva len niekoľko mesiacov po akcii v Mexiku (Lov Šakala), kedy tím SEALov čelil bossovi drogového kartelu. Jeho pomstychtivosť na seba nedala dlho čakať a členovia tímu sa musia vrhnúť na ďalšiu misiu, aj keď ešte pociťujú odovzdy tej predošlej. Príbeh minulých dielov série nemusíte poznať, vždy ide o samostatné romány. Špeciálna jednotka šiestich drsných chlapov sa zúčastňuje tých najnebezpečnejších výprav po celom svete a čelí šialencom s plánmi neraz ohrozujúcimi životy tisícok nevinných. To sa musí zákonite prejaviť aj v ich osobných životoch. Autori série Don Mann a Ralph Pezzullo sa ním, našťastie, nezaoberajú vo veľkej miere, ale sústredia sa predovšetkým na čistokrvnú akciu. Väčší priestor dostáva v podstate iba vodca tímu Tom Crocker, ktorý sa tak stáva akýmsi prototypom príslušníkov tímu SEAL. 

"Bez volání o pomoc sa vrhl rovnou do akce. V předklonu se protáhl dovnitř dodávky, kde spatřil urostlého muže s černým vousem a tetováním v podobě pavouka na krku, jak Jareda tiskne v zápasnickém zámku. Druhý muž, usazený na sedadle řidiče, se mu snažil přidržet cosi před ústy. Aniž by řekl jediné slovo, Crocker zabořil pěst do obrova zátylku. Ten vyhekl a zalapal po dechu. Crocker ho vzápětí udeřil znovu, tentokrát do obličeje." (str. 17)

Dej začína okamžitou akciou, čím sa odlišuje od niektorých minulých kníh. A ja túto zmenu vítam. Bolo totiž zvykom, že autori predstavovali SEAL tím aj mimo samotných akcií, v ich prípravnej fáze v zázemí, čo zahŕňalo napríklad výstup na vysokohorské štíty. Niežeby to nebolo zaujímavé, ale v rámci celkového deja to pôsobilo nadbytočne. V Love Líšky takéto miesta nenájdete, ide o jednoliaty príbeh bez odbočiek, čím sa (minimálne u mňa) zaraďuje medzi najvydarenejšie. Spočiatku sa síce v "prestrihoch" dozvieme aj o problémoch v Crockerovom manželstve, ale ako som už spomenul, je to len okrajové a neskôr už autori nemajú potrebu sa k tomu vracať. Napokon, ani nemajú kedy. Čitatelia by im zrejme ani neodpustili, keby sa uprostred bojovej vravy zrazu otočili k manželskej poradni... Lov Líšky nás zavedie predovšetkým do vojnou zmietanej Sýrie, ale nahliadneme aj do Turecka, Francúzska či na medzinárodnú výletnú loď.

"Tohle bylo skoro až moc snadné, pomyslel si Crocker, když vjeli do městské čtvrti, která kdysi měla byt dosti luxusní, avšak nyní byla zcela zničená. Syrské letectvo všechno srovnalo se zemí. Minuli půl tuctu bloků stojících vedle malého parku s rozštípanými, umírajícími eukalypty, aniž spatřili jediné světlo nebo jakoukoli známku života - s výjimkou příležitostných hlodavců. Bezmála každá budova nesla stopy poškození fosforovými bombami. Zatraceně moc lehké, pomyslel si znovu Crocker. Od Syřanů na letecké základně očekával mnohem silnější odpor." (str. 179)

Zaujímavé je, že tentoraz celkom netušíme, kto sa ukrýva pod označením "Líška". Isté náznaky sa síce objavia, ale konkrétna totožnosť ostáva zahmlená. Viac ako po osobe sa totiž pátra po ôsmich kanistroch so sarinom, plynom útočiacim na nervový systém. Ten sa nachádza na sýrskom území, kde proti sebe bojujú režim prezidenta Asada, rebelská armáda a džihádisti z ISIS. V nastolenom chaose je pomerne ťažké odhadnúť, kto stojí za snahou získať sarin, kto je Líška a komu sa dá či nedá veriť. A je to práve Crocker so svojím tímom, kto predstavuje jasne stanovené hodnoty. Páči sa mi, že Don Mann a Ralph Pezzullo nebadane rozvíjajú viacero motívov, takže keď sa nazdávate, že je koniec, ešte vás čímsi prekvapia. Lov Líšky je teda kvalitatívne vysoko a robí česť celej sérii:

Lov Vlka (2016)
Lov Škorpióna (2017)
Lov Sokola (2018)
Lov Šakala (2015)
Lov Líšky (2018)

 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Bizarná sonda do duše renesančného velikána (R. Kloos - Ja, Leonardo)

30.12.2018 07:25

Som rád, že som knihu Ja, Leonardo stihol prečítať ešte v tomto roku. S čistým svedomím ju totiž môžem vyhlásiť za najoriginálnejší a najzvláštnejší počin našej literatúry za rok 2018. Už obálka dáva tušiť, že nepôjde o žiadny vážny obraz slávneho maliara, vynálezcu, architekta a influencera Leonarda da Vinciho. A v danom duchu sa nesie celý text, najmä jeho prvá polovica. Tá je venovaná Leonardovmu životu a pôsobeniu, kde sa vo väčšej miere môže uplatniť autorov štýl. Remi Kloos má dar preniesť súčasníka do obdobia prelomu 15. a 16. storočia tak ľahko, že si ani neuvedomíte rozdiel v zmýšľaní ľudí. A práve to je devíza tejto knihy. Leonardo je prezentovaný ako človek z mäsa a kostí, žiadne meno z učebnice, ale chlapík, s ktorým by ste pokojne zašli na pivo a on by vám ešte nakreslil obrázok, čo by z vás spravil oslavovaného umelca. 

"Pri maľbe svojej Poslednej večere si to najlepšie nechal Leonardo nakoniec. "Svojej Poslednej večere" pôsobí zrejme dosť mätúco, lebo to vyznieva, ako keby Leonardo maľoval svoju poslednú večeru. Nejaké tie lasagne či pizzu quatro formaggi, víno, plus dezertík a k tomu malé ristretto. Ujasnime si, že to nebola jeho posledná večera. (Napadlo mi aj, ako môže bežný smrteľník vedieť, že jeho večera je jeho poslednou?)" (str. 40)

Autor sa podujal na pomerne náročnú úlohu - predstaviť da Vinciho vo svetle jeho priateľov, doby či listovej korešpondencie. Jeho spôsob je však natoľko netradičný, že sem-tam pochybujete o pravdivosti slov. Každá udalosť v živote známeho maliara je podrobená Kloosovej optike poznačenej iróniou a prepojením s aktuálnym dianím a popkultúrou. Neunikne im ani najmenšia zmienka o o čomkoľvek, čo má súvis s Leonardom. Vďaka tomu nahliadame na fakty nielen zvedavo, ale i pobavene. Verím, že tým viac si napokon čitateľ zapamätá. A nadôvažok ho to motivuje vyhľadať si o da Vincim dodatočné informácie, prípadne si overiť, čo z textu sa zakladá na pravde a čo je len plodom autorovej fabulácie. Ktovie, či pritom nejde o Kloosov zámer a len sa s nami pohráva. Načo by nahádzal na čitateľov množstvo údajov, keď si ich poľahky môžu nájsť aj sami? Len ich treba správne popostrčiť... V tom prípade je autor génius, pretože jeho snaha nepochybne prináša ovocie.

"Drahý Tizian, tak čo, Benátky ešte stoja? Prepáč, ale nedá mi nespýtať sa. Tak som začal pracovať na tej freske. Vyzerá to dobre. Stenu som silno navoskoval, aby som na freske mohol pracovať nezvykle olejom. A stretol som sa s Michelangelom. No, ten je ale múdry! Ako stredoveké trenírky. On vie hádam všetko! Alebo sa tak aspoň tvári. Pracuje na svojej freske a tak tu machruje, že niekedy sa to už nedá vydržať. Tak si z neho často uťahujem. Treba povedať, že aj on zo mňa. Vidím na ňom, že ho moje dielo provokuje a ruší." (str. 119)

Musím priznať, že v tejto podobe sa mi Leonardo páči, a to som ho obdivoval už aj predtým. Remi Kloos mi učaroval rovnako. Niekto by sa mohol nazdať, že majstra renesancie miestami zosmiešňuje, ale opak je pravdou. Ukazuje ho ako komplexnú osobnosť, ktorá bola nielen múdra a vizionárska, ale v prvom rade ľudská, so všetkými náladami, snami a túžbami. Popri ňom sa dozviete čo-to aj o jeho súčasníkoch, ako boli napríklad Michelangelo, Tizian, Botticelli... Aby čitatelia neostali ukrátení o dorozprávanie ich osudov (predsa len si ich v krátkych prózach ako postavy obľúbite), v závere autor uspokojí i túto potrebu. Text je zároveň doplnený v každej kapitole o dobový obraz, či už da Vinciho vlastné dielo, alebo portréty osobností, ktoré s ním prišli do blízkeho kontaktu. Kniha Ja, Leonardo je vhodná na odpočinkové čítanie, na rozširovanie vedomostí i ako darček. Vianoce sú už síce za nami, ale radosť z dobrého titulu môže prísť kedykoľvek.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.

<< 2 | 3 | 4 | 5 | 6 >>