Blog

Vedecký postup v službách zla (F. Thilliez - Atomka)

09.03.2019 08:18

Atomka je tretím dielom série s komisárom Franckom Sharkom a jeho kolegyňou Luciou Henebellovou. Franck Sharko pritom nie je vo francúzskej krimi literatúre žiadny nováčik. Franck Thilliez (ktorý svojho hrdinu pomenoval skromne zrejme podľa seba) s ním pracuje už od roku 2003 a za ten čas mal tento osudom skúšaný policajt dočinenia s tou najväčšou psychopatickou spodinou. Päťdielna séria, kde získal novú partnerku (v práci i v láske), spätne mapuje aj Sharkove predošlé prípady, a Atomka je toho žiarivým príkladom. Jej dej sa totiž rozvíja v dvoch rovinách - prvá sleduje samostatný prípad, druhá Sharkovo osobitné pátranie po vrahovi využívajúcom (či zneužívajúcom) celý jeho profesijný aj intímny život. Kniha je teda nabitá všemožnými motívmi, ktoré v každej kapitole prinesú niečo nové a udržujú čitateľa v strehu.

"Lucie se narovnala a představila si výbuch ve vrahově mysli. Poprvé byl konfrontován s obětí, která se vrátila z onoho světa. V hlavě mu musely vířit protichudné pocity. Musel mít obrovskou radost a zároveň strach. Co má teď s objektem pokusu udělat? Má ji pustit? To nepřipadalo v úvahu! Možná si ji po nějaký čas nechal u sebe, vyptával se jí, mluvil s ní, snažil se pochopit, co se skrývá za hranicí života. Nakonec ji ukšrtil a uložil k ostatním." (str. 167)

Celá séria je postavená na moderných vedeckých pokrokoch, čím sa výrazne odlišuje od mnohých iných, ktoré ťažia iba z klasického honu na páchateľa. Prípady Sharka a Henebelleovej zabŕdajú do genetiky, biológie a najnovšie do chemických procesov spojenými s telesnými funkciami. Nemusíte sa však obávať prílišného mudrovania, Franck Thilliez vie skvelo uchrániť hranicu medzi prehnanou odbornosťou a jej využitím pre potreby príbehu. Dve dejové línie navyše poskytujú dostatok priestoru na rozvíjanie dramatických okamihov, ktorých v Atomke nájdete požehnane. Prípad je totiž natoľko komplikovaný, že každá objavená stopa paradoxne vyvolá ešte viac otázok. A odpovede sa musia hľadať tak v historických súvislostiach, ako aj v iných krajinách, preto sa okrem dominantného Francúzska ocitneme v úvode aj na Ukrajine či v priebehu knihy v USA. Niektorým čitateľom by mohlo vadiť zobrazené utrpenie, a to aj v spojení s deťmi, ale mne sa páči autorova odvaha ukázať všetky odvrátené tváre spravodlivosti. 

"Teplota rychle stoupala a vzduch je štípal v nose. S namočeným čelem a s nosem vraženým do bundy Lucie přistoupila k zadnímu oknu a strhla z něj fotorgrafie. Opona ohně byla příliš zuřivá a kouř příliš hustý, než aby se mohly pokusit projít tudy. Dassonville se snažil udržovat oheň, házel do něj pneumatiky, dřevo a všechno, co mu přišlo pod ruku, kropil benzinem. Lucie se vrátila ke dveřím. Začala do nich strkat ramenem a nakonec se jí podařilo dveře na pár centimetru otevřít. Vykoukla ven a zjistila, že vchod je zatarasený hromadou pneumatik, které taky začínali pomaličku hořet." (str. 311)

Atomka vychádza zo skutočných udalostí, ako je výbuch elektrárne v Černobyle (ako napovedá aj názov) či výskum Alberta Einsteina alebo Marie Curieovej. Rádioaktivita, mimotelový krvný obeh, zníženie telesnej teploty do bodu, kedy sa zastavia funkcie vnútorných orgánov, to všetko sú základné body príbehu, ktorý vám nedovolí nudiť sa. Fanúšikovia trilerov budú nadmieru spokojní, tí zbehlejší ocenia nielen atmosféru, ale aj prvky príbuzné s inými francúzskymi románmi. Pri scénach v horskej psychiatrickej liečebni som si nevdojak spomenul na Mráz od Bernarda Miniera či na novší Výkrik od Nicolasa Beugleta. Atomka je v rámci série nevyhnutná, pretože odhaľuje veľa zo života ústrednej postavy Sharka, ktorý je viac-menej zahalený tajomstvom, a tiež pre posun v jeho vzťahu s Luciou. Tento diel sa mi javí ako najlepší, čo sa môže odraziť dvojako - buď ide o vrchol série a kvalita bude pozvoľna klesať, alebo bude ďalej stúpať, až Franck Thilliez prekoná sám seba. Či už tak, alebo onak, určite vytrvám až do konca.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Fascinujúca ukážka rodinných hodnôt v krutých časoch (G. Hunterová - Mali sme šťastie)

07.03.2019 09:20

Príbehy obyčajných ľudí z druhej svetovej vojny vyhľadávam len sporadicky. Dôvodov je viacero. Napríklad ten, že na mňa vždy silno zapôsobia a zotrvajú v mojej mysli dlhšie, takže v nej ešte nie je priestor pre ďalší. Okrem toho však v poslednom čase vychádza čoraz viac titulov s danou tematikou, akoby sa chceli vydavateľstvá priživiť na trende ťažkých skutočných osudov, čo sa mi nepáči, a tak dochádza k nutnému výberu. Vydavateľstvo Tatran dlhodobo potvrdzuje status kvalitných kníh, a tak bolo pre mňa ľahšie siahnuť po románe Mali sme šťastie. A urobil som dobre. Knihu radím na svoj osobný piedestál spolu so Slávikom od Kristin Hannah a Pod šarlátovou oblohou od Marka Sullivana. Nielenže ponúka priam neuveriteľný príbeh jednej rozdelenej rodiny, ale nayše reflektuje židovskú situáciu počas druhej svetovej vojny v naozaj širokom rozsahu. 

"Herta si zapcháva uši. Bojí sa, že vykríkne, ak začuje zvuk ďalšieho tela dopadajúceho na zem. Takto sa zbavujú už tretieho. Vyhodení ako odpadky, ponechaní, aby zhnili vedľa koľajníc. Na chvíľu sa jej darilo vytesniť ohavnosť toho všetkého. Dala sa otupiť. Nahovárala si, že všetko je len fraška, úsek z hororu. Pozorovala zhora samu seba; jej myseľ sa vznášala nad jej fyzickým telom." (str. 96)

Georgia Hunterová sa o pohnutej minulosti svojej rodiny dozvedela ako tínedžerka pri práci na školskom projekte. Mala za úlohu zmapovať zaujímavé udalosti predkov a až vtedy sa k nej dostali informácie o osude jej starého otca a jeho najbližších príbuzných. Pátranie po odpovediach ju priviedlo k zisteniu, že má rodinu roztrúsenú po rôznych kútoch sveta a okolnosti jej pôvodu ju napokon priviedli k myšlienke zaznamenať jej neuveriteľný príbeh. Pretože nejde len o hrôzy a krutosť, aké svet ešte nezažil, ale v prvom rade o oslavu pevných hodnôt, ktoré prekonajú aj tie najtemnejšie časy. Mali sme šťastie je Hunterovej debut, ale na texte to vôbec nie je vidno. Máte pocit, akoby ho napísala ostrieľaná spisovateľka. Napriek náročnej téme dokázala ustriehnuť početné motívy, držia pokope a vytvárajú mozaiku, aká sa len tak nevidí. Pracovné tábory na Sibíri, život v poľskom gete, úteky pred gestapom, pôsobenie v odboji, emigrácia, ukrývanie sa a každodenný strach o život... Tento román vám nedá pokoj, kým neobrátite aj poslednú stranu.

"Bella sa hnevala, že rodičia zmarili jej plán, že sa vzdali nádeje. Ponúkla im šancu na útek. Chcela, aby vzali svoj osud do vlastných rúk - ale namiesto toho, aby prevzali opraty, odtiahli sa od nich a spadli zo sedla, premožení vlastným strachom. "Prosím!" žobronila nakoniec Bella, vzlykajúc na matkinom ramene. Slzy jej stekali po lícach, ale podľa ich ovisnutých pliec, podľa ich skleslých pohľadov poznala, že už nevládzu bojovať. Správa o Anninom zmiznutí z nich vysala všetku silu. Akoby z nich ostali už len škrupiny, prázdne, vyčerpané a vystrašené." (str. 223)

Kým ma kniha ešte len čakala, názov Mali sme šťastie mi vzhľadom na tému pripadal prinajmenšom netypický. Až pri čítaní (a dočítaní) som si uvedomil, že nič vhodnejšie Georgia Hunterová ani zvoliť nemohla. Nielenže má veta súvis s hodnotením udalostí konkrétnou postavou, ale je navyše aj presná a pravdivá. Milióny ľudí prišli o domov, rodinu, zázemie, vnútorný pokoj, istotu, majetky, ba aj život... Rodina Kurcovcov z poľského Radomu okúsila všetky bezútešné úskalia vojny a napriek tomu dokázali vytrvať. Hoci aj u nich sa, samozrejme, vyskytli situácie, kedy mali na mále a čitatelia sotva budú pri nich dýchať. Veru aj ja som občas pochyboval, či tá alebo oná udalosť napokon nebude pre niekoho konečnou... Oceňujem aj obálku lemovanú, hudba v príbehu totiž tiež zohráva významnú úlohu a definuje umelecké cítenie rodiny. Mali sme šťastie je vynikajúci román, mal by obsadiť všetky výrazné miesta v kníhkupectvách, aby neušiel pozornosti žiadneho knihomoľa. Tam, kde sa končí cesta nádeje, sa vždy môže nájsť niekto, kto vám podá pomocnú ruku alebo na vás myslí... Pri podobných tituloch si živo uvedomujem, akých zverstiev je človek schopný a pevne verím, že nič podobné sa už nikdy nezopakuje. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Charizma a talent ruka v ruke s neverou (N. Woodová - Pani Hemingwayová)

06.03.2019 11:09

Osobnosť a tvorba amerického autora Ernesta Hemingwaya sú predmetom záujmu čitateľov i odbornej verejnosti. Život nositeľa Nobelovej ceny za literatúru bol poznačený bohémstvom, láskou, smrťou, túžbou prekonať svoje možnosti a spraviť svet lepším miestom. Vrhal sa nielen do vlastných, ale aj cudzích bojov, aby pomohol spravodlivosti, no často pritom zabúdal na ľudí z najbližšieho okolia. Debutujúca autorka Naomi Woodová sa podujala preskúmať Hemingwayovu korešpondenciu, dobové články a množstvo iných materiálov a podať ucelený obraz o jeho osobnosti cez pohľad jeho štyroch manželiek. Rovnakou mierou sa venuje každej z reálnych postáv. Nehodnotí, neodsudzuje, preniká do duše obyčajných žien s neobyčajnou možnosťou žiť po boku jedného z najslávnejších svetových spisovateľov, akoby to bol bežný románový hrdina. 

"Celé Vianoce strávili v trojici na horách. Zas až toľko nelyžovali, po večeroch si čítali pri kozube, popíjali sherry, hrali biliard alebo bridž pre troch. Zo žartu si hovorili hárem... Hadley ostala dlhšie, Ernest sa musel kvôli práci vrátiť do Paríža. Čoskoro prišlo volanie z druhého brehu, či by si nemohla prísť pozrieť, čo napísal vo vlaku cestou domov. Fife si vtedy nevzala taxík, šla pešo. Dúfala, že sa jej podarí vyhnať z hlavy hriešne myšlienky." (str. 85)

Hadley, Fife, Martha a Mary - každá bola svedkyňou inej časti Ernestovej životnej púte a vtisla mu svoju nezameniteľnú pečať. Či už ako morálna a citová podpora, alebo ako múza pri vytváraní silných ženských postáv. Hemingway vrúcne miloval všetky svoje ženy. Až kým nespoznal ďalšiu, ktorá ho načisto opantala... Hadley Richardsonová, priemerná žena z amerického Stredozápadu, rástla spolu s ním, poskytovala mu pocit bezpečia a pokoja počas jeho búrlivej cesty na výslnie. Hoci majú spolu syna, Hadley si uvedomuje, že ani rodinné zázemie jej nepomôže pred bohatou a svetáckou novinárkou Pauline Pffeiferovou, prezývanou Fife. Spoznali sa v Paríži a vytvorili netradičný trojuholník, vopred odsúdený na odchod najslabšieho článku. Fife mohla mať konečne milovaného muža len pre seba, no po niekoľkých rokoch sa Ernest v Španielsku počas občianskej vojny zoznámi s korešpondentkou Marthou a ďalší zakázaný (hoci zároveň nie veľmi ukrývaný) pomer je na svete. Martha Gellhornová sa stala Hemingwayovou inšpiráciou a za zvukov vojny symbolizovala útočisko a útechu. Zrod aj koniec ich vzťahu bol poznamenaný vojnami. Konečnou sa pre nich stala druhá svetová, počas ktorej si uvedomili, že nemajú spoločnú budúcnosť, a Martha sa takisto stala napokon iba "prestupnou stanicou". Manželkou číslo štyri bola Mary Welshová. Vydržala s Ernestom najdlhšie, ale manželove postupujúce ťažkosti, depresie a nevyrovnané reakcie postupne zabíjali ich náklonnosť a ustupovali pred neistotou a rozčarovaním. Posledné dni autora, poznamenané samotou a nostalgiou, vyvrcholili osudovým výstrelom...

"Vytiahol ju z depresie, akú pozná iba spisovateľ - a len iný spisovateľ je schopný pochopiť ten zvláštny, nevysvetliteľný pocit márnosti. V to popoludnie dal každému ulovenému tučniakovi meno niektorého kritika, ktorého obaja nenávideli, a večer si vo Fince upiekli celú plejádu newoyrských nafúkancov. Martha dojedá denný prídel a spomína, ako ju kedysi ľúbil. Prečo sa jeho láska premenila na hnev a zlosť, čo to spôsobilo? Si pre mňa ako droga, chrstol jej do tváre ani nie pred hodinou v Paríži, akoby znechutený sám sebou. A teraz je koniec, pomyslí si..." (str. 184)

Naomi Woodová sa nezameriava na jednotlivé manželstvá v celom rozsahu. Upozorňuje na záverečné dejstvá a retrospektívne sa vracia k najdôležitejším udalostiam počas ich trvania. Citlivo vykresľuje jednak ženské vnútro, trápenia i radosti, a jednak predstavuje osobnosť Ernesta Hemingwaya nielen ako autora, ale predovšetkým ako človeka z mäsa a kostí. Priznám sa, že najväčšmi som "fandil" Hadley a Fife, zrejme preto, že sa ako "postavy" vyskytovali v knihe už od začiatku, a preto som si k nim ako čitateľ vybudoval pevnejší vzťah. V Pani Hemingwayovej sa mieša beletria s literatúrou faktu a je určená tak nenáročným čitateľom, ako aj tým, čo sa chcú dozvedieť niečo nové. Naomi Woodová sa prejavila ako zručná majsterka a jej slová vo vás budú rezonovať ešte nejaký čas po dočítaní knihy...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Mrazivo horúci boj proti neviditeľnému nepriateľovi (T. Adams - Zásah)

05.03.2019 08:40

Americký autor Taylor Adams má na konte tri úspešné romány. Spočiatku bývam skeptický voči novým menám na obálkach, ale keď vydavateľstvo Ikar vydalo jeho dve knihy v rýchlom časovom slede, povedal som si, že na ňom zrejme niečo bude. A jeho Zásah sa nakoniec ukázal ako zásah do čierneho. Slabá slovná hračka, viem. Ale aj tie sú súčasťou reči postavy, ktorej motivácia je hlavnou (a dosť desivou) silou deja. Páči sa mi, že hrdinami Adamsovej knihy nie je vymakaný špecializovaný tím pátrajúci po sériovom vrahovi, ako je to v súčasnosti trendom, ale obyčajný manželský pár, čo sa ocitne v prekérnej situácii. James a Elle sú tak čitateľovi mnoho bližší, dokáže sa s nimi ľahšie stotožniť aj držať im palce, aby to dotiahli do úspešného konca. Čo vôbec nie je ľahké, keďže sa stali obeťami vo vopred pripravenej pasci...

"Zamieril na brunetku z toyoty a stredom zameriavača ju dôkladne rozštvrtil. Stála vedľa manžela a držala sa ho za lakeť, len pár krokov od motora ich auta. Keby sa mu podarilo trafiť ju presne do stredu tela, dostal by úžasný červený fľak na celej prednej kapote. Z toho mal zakaždým veľmi príjemný pocit. Niet nad poriadny rozprsk vnútorností typu Johna F. Kennedyho, keď to niekto schytá pred správnym pozadím..." (str. 49)

James a Elle cestujú naprieč Mohavskou púšťou v Nevade v ústrety novému životu. Ten dovtedajší bol poznačený nevydarenými tehotenstvami a obaja už sú unavení zo zmarených nádejí. Cestou analyzujú svoju situáciu, snažia sa myslieť pozitívne, no všetko sa zmení v momente, keď im náhle auto vypovie službu. Až prineskoro si uvedomia, že obchádza diaľnice, porucha motora a stretnutie s podozrivo vyzerajúcim chlapom na pumpe neboli náhody. Ako muchy sadli na lep predátorovi so zvrátenou záľubou poľovať na cudzincov... Jeden a pol kilometra odtiaľ na nich cieli zameriavačom psychopat pohrávajúci sa s nimi aj s ďalšími osobami, ktorí sa ocitnú v jeho zornom poli. A tak musia niečo vymyslieť skôr, ako chlap z benzínky odtiahne to jediné, čo stojí medzi nimi a vrahom s puškou - ich autá... Námet je to jednoduchý  a pritom úderný. Mal som však obavy, či mu nutnosť jeho obmedzenia na úzky priestor nebude na škodu. Je síce pravda, že sa príbeh v drvivej väčšine odohráva viac-menej na jednom mieste, ale Taylor Adams si s tým našťastie dokázal poradiť.

"Naklonil sa k nej a pobozkal ju. Len tak, lebo sa mu zdalo, že je na to najvhodnejšia chvíľa - v nefunkčnom aute, ktoré navigujú pomocou úlomku zrkadla, so zabijakom v pätách a s druhým, ktorý ich sleduje z úkrytu vzdialeného jeden a pol kilometra. Nemal nijaký plán. Netrúfal si myslieť dopredu. Každý nápad a každý ďalší krok boli improvizovanou reakciou vo svete, o ktorom rozhodoval Tapp a v ktorom im jedna za druhou ubúdali možnosti. Kdesi v zastrčenom kúte hlavy sa James modlil. Hoci mu nebolo jasné, či vôbec verí v nejakú vyššiu moc, bola tam." (str. 189)

Pôvodný motív využíva naplno, od technického využita auta cez počasie a fyzikálne topologické veličiny až po vlastné spomienky a životné skúsenosti zúčastnených. Na môj vkus sa síce autor miestami až príliš rozpisoval o malichernostiach a vnútorných poryvoch (napríklad v súvislosti so snajperom), čo ma nútilo ich len zbežne preletieť pohľadom. Téma knihy si jednoducho vyžadovala dynamiku a akciu, podobné odbočky jej len škodia. Napriek tomu ostáva Zásah pamätateľným titulom a Taylor Adams menom, s ktorým treba v tomto žánri počítať. Svoj triler postavil na snahe prežiť napriek bezvýchodiskovej situácii a ukazuje, aké dôležité je zachovať si rozvahu a zdravý rozum. Prebal knihy hlása, že jeho román Niet úniku, ktorý vyšiel u nás v októbri, je v hľadáčiku filmových tvorcov. To ma ešte viac motivuje siahnuť aj po ňom. Ak to takto pôjde ďalej, Adams sa stane ďalším mojím "must-read" autorom.

Temná sonda do duše zneužívaných (C. L. Taylor - Strach)

04.03.2019 08:22

Cathryn L. Taylor do našich končín vtrhla vďaka vydavateľstvu Domino ako veľká voda a nanovo definovala žáner psychotrileru. Jej knihy sa výrazne odlišujú od iných autorov a autoriek a aj tým zvyšuje svoju obľúbenosť. Jej tvorbu uznávam z dvoch dôvodov. Po prvé, nepodľahla trendu sérií a každý román prináša samostatný príbeh bez nutnej znalosti iných diel. A po druhé, medzi jej hrdinami či hrdinkami by ste márne hľadali vytrénovaný a špecializovaný tím plný na všetko odhodlaných profesionálov. Práve naopak, pozornosť sústreďuje na bežných ľudí, ktorí by pokojne mohli byť vašimi susedmi, dokonca by ste sa mohli v daných situáciách ocitnúť aj vy sami. To je jeden z hlavných faktorov, prečo sa knihy C. L. Taylor ľahko dokážu zaryť až pod kožu. A Strach v tomto smere nie je výnimkou.

"Nemám tu mobilní signál ani sousedy, nedovolám se pomoci. Mike mi nikdy nevyhrožoval, ale vím, jak je nebezpečný. Kdyby se mi něco stalo, potrvá celé dny, než někdo začne bít na poplach. Ale proč by mi ubližoval? Když ho tehdy zatkli, ještě pořád mě miloval. Nesvědčila jsem proti němu. A neví, že jsem to byla já, kdo policii nahlásil, že se líbal s Chloe." (str. 67)

V tomto románe si autorka vzala na plecia veľmi ťažkú úlohu. Vžila sa do duše zneužívaných dievčat, čo je samo osebe téma, ktorá je v spoločnosti stále pomerne tabuizovaná. Väčšina ľudí tomu nerozumie, nechápu, ako k niečomu podobnému môže vôbec dôjsť. C. L. Taylor odpovedá na mnohé otázky, poukazuje na vplyv domáceho prostredia, výchovy, vzťahy v kolektíve a nízke sebavedomie obetí. Jej analýza a prienik do vnútra dospievajúcich obetí je komplexná, no vôbec nie silená. V prvom rade ide o príbeh, a ten plynie plynulo a bez zádrhelov. Nechýba prvok napätia, pretože je rozprávaný z viacerých uhlov pohľadu, čo je typické pre autorkin štýl. Hlavná línia spočíva na Louise, ktorá sa vracia po rokoch do rodného mestečka, kde čelí spomienkam na jej chorý vzťah (to je ďalšia z línií). Chce sa postaviť Mikovi, niekdajšiemu trénerovi karate a zároveň mužovi, ktorý ju pripravil o nevinnosť, možnosť nadviazať plnohodnotný partnerský vzťah aj čisté svedomie. Lenže rýchlo zistí, že Mike pokračuje vo svojej zvrátenej činnosti, a tak sa rozhodne siahnuť po drastickejších prostriedkoch...

"Samozřejmě se dušoval, že je nevinný, napřed osobně, pak prostřednictvím dopisů a nakonec při jejích návštěvách ve vězení. Wendy mu potřebovala věřit. Do srdce se jí jako termiti zavrtaly hněv a hořkost, a přestože je Mikovo procitěné ujišťování nedovedlo vypudit, aspoň trochu jí ulevovalo od bolesti. Mnohem snáz se jí žilo v přesvědčení, že se její laskavý (byť přihlouplý) manžel nechal obalamutit vypočítavou puberťačkou, která chtěla utéct z domova, než s pomyšlením, že si s tou holkou dobrovolně užíval tajnou milostnou aférku." (str. 155)

Okrem Louinej snahy eliminovať morálnu aj životnú hrozbu sledujeme priebeh ďalšieho zneužívania naivnej dôvery mladého dievčaťa - Chloe - a jeho prerod. Navyše je tu ešte Wendy - žena v stredných rokoch s vlastným plánom, ktorého pozadie sa odkrýva len postupne. C. L. Taylor nič nenecháva na náhodu a zvolený námet využíva v maximálnej miere. Ukazuje problém z rôznych strán, aby poukázala na jeho celkový dopad. Táto britská autorka sa javí ako zručná psychoterapeutka. Nepochybujem, že prečítanie knihy by mnohým ľuďom v podobnej situácii mohlo otvoriť oči. Strach sa nečíta ľahko, znovu máme totiž dočinenia s nebezpečenstvom ukrytým pred našimi očami, ktoré môže číhať hoci za najbližším rohom. Romány C. L. Taylor vám nedajú pokoj ani po dočítaní. Rozširujú obzory a nútia zamýšľať sa nad aktuálnym dianím vo svete, čím sa výrazne odlišujú od iných psychotrilerov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino

Vášeň skrytá za prudérnymi pravidlami (M. Baloghová - Horúce objatie)

03.03.2019 07:49

Mary Baloghová je špiecifickou autorkou historických romancí. Za roky pôsobenia na literárnej scéne si získala širokú obľubu a napriek desiatkam titulov a vyššiemu veku je stále schopná potešiť svojich fanúšikov. A pritom sú jej príbehy založené "iba" na vnútornom prežívaní postáv a na ich psychologickej kresbe. Mnohé autorky sa snažia priniesť nevšedné zápletky, dobrodružné námety a zvraty, ktoré činia z hlavných postáv defilé dokonalých jedincov. Mary Baloghová však málokedy ponúka dokonalosť, práve naopak. Jej hrdinovia sú vždy nejakým spôsobom "poškodení", nesú si krivdy z minulosti a zakaždým sa musia najprv vyrovnať s vlastnými traumami, aby boli schopní pomôcť iným a milovať bez obmedzení. Horúce objatie je druhou časťou série o rodine Westcottovcov, ktorá opäť definuje autorkin typický štýl. 

"Niekedy túžil maľovať niekoho mladého, pekného a slečna Abigail Westcottová bola aj mladá, aj veľmi pekná. Žiaľ, nebude maľovať iba ju, má maľovať aj jej sestry. No keď stúpal do kopca na stretnutie, musel si priznať, že hoci ho iritovala, čosi na nej ho zároveň fascinovalo. Zachytí na plátne vnútro slečny Camille Westcottovej, bude to zaujímavé. Spočiatku si o nej myslel, že bude najhoršia učiteľka na svete, a pritom je možno jedna z najlepších..." (str. 51)

Na románoch Mary Baloghovej oceňujem, že sa odohrávajú v jednom univerze, a tak nie je ničím nezvyčajným, ak sa opätovne vrátime na známe miesta alebo sa hrdinami a hrdinkami stávajú vedľajšie postavy z niektorých predošlých sérií. V Horúcom objatí sa stretneme so školou v kúpeľnom Bathe, ktorú sme dôkladne spoznali v sérii o štyroch tamojších učiteľkách. Tá je mojou najobľúbenejšou, preto ma tento román bavil o niečo viac. Hlavnou postavou navyše autorka potvrdzuje svoj talent vykresliť ľudské vnútro. Camille Westcottová totiž v knihe Krásna dedička nepôsobila práve sympaticky. Považoval som ju za chladnú, nekompromisnú a povýšeneckú osobu, ale Mary Baloghová dobre vie, čo robí. Teraz má dostatok priestoru ukázať všetky Camilline kvality aj dôvody, prečo na svoje okolie pôsobí ako upätá dáma. Zmena, samozrejme, nepríde sčista-jasna. Camille sa zamestná ako učiteľka v sirotinci, kde vládnu celkom iné pravidlá ako v pokrytecky škrupulóznej londýnskej spoločnosti...

"Môže jedna láska nahradiť inú? Môže človek ľúbiť donekonečna ďalšie a ďalšie bytosti? Nikdy o láske nepremýšľala. Vždy ju odmietala ako súčasť neistého chaosu, ktorý striehol na hraniciach jej usporiadaného, disciplinovaného života. Samozrejme, ľúbila matku, súrodencov aj iných členov rodiny. Cítila lásku aj k otcovi. Ale tie lásky, tá láska - dá sa o láske hovoriť v množnom čísle? Alebo vždy len v jednotnom? Tie lásky mala v mysli spojené s povinnosťou a nikdy nedopustila, aby jej prenikli do srdca. Mala by iný život, keby ju otec ľúbil?" (str. 200)

Skrátka neobíde ani Joel, učiteľ umenia a Camillina životná láska. Páčilo sa mi, že ich vzťah bol vybudovaný na úprimnosti a otvorenosti, aj keď si to niekedy vyžadalo odvahu a ochotu prijať konštruktívnu kritiku. Sú krásnym príkladom poučenia sa z vlastných chýb a ochoty spraviť zo seba lepšie osobnosti, lebo iba sa tak dá urobiť lepším aj svet okolo nich. Knihy Mary Baloghovej môžu ľahko slúžiť ako lacnejšia a oveľa príjemnejšia forma psychoterapie. V jej postavách sa odráža duch ľudských problémov modernej doby, aj keď sú zasadené do čias spred dvoch storočí. Horúce objatie vás príjemne zahreje pri srdci, hoci je vonku čoraz teplejšie. Na pokojne plynúcu historickú romancu si však fanúšikovia nájdu čas kedykoľvek. Najmä na takú vydarenú, ako je táto.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Rozprávka ako nástroj poznávania histórie (S. Reuss - Rozprávky starých Slovákov)

01.03.2019 14:17

Je skvelé, že vydavateľstvo Tatran ponúka čitateľom žáner, na ktorom vyrastali azda všetci čitatelia (či v dnešnej dobe viac diváci?). Hoci súčasné trendy zabŕdajú skôr do vôd fantasy a young adult, stále ide o víťazstvo dobra nad zlom, boj proti všemožným bytostiam a odraz rôznych spoločenských či historických vplyvov. Samuel Reuss možno nie je verejnosti natoľko známym menom ako Pavol Dobšinský, ale jeho význam na poli zachovania rozprávky ako útvaru ľudovej slovesnosti je rovnako nespochybniteľný. Rozprávky starých Slovákov obsahujú jedenásť príbehov a väčina z nich je doplnená o poznámky ozrejmujúce okolnosti ich vzniku či obsahu. Je zaujímavé dozvedieť sa po prečítaní rozprávok viac o ich pozadí a uvedomiť si ich hodnotu aj mimo povrchného vnímania deja. 

"Jeden druhého potešovali, jeden druhému sa žalovali, jeden druhého napomínali, aby vydržali až do konca. Princezná nevedela, ako mu ďakovať, že ju tak verne oslobodzuje, a Drahomír sa nevedel vynadívať na jej krásu až do večera. V ustanovený čas sa Drahomír prinavrátil do svojej komnaty. Na stolíku bolo prihotovené jedlo, ale to ho už nepotešilo. Zostal teda lačný, lebo jeho dušu obkľúčil strach. Vedel, že dnes bude ešte strašne mučený." (str. 28)

Rozprávky z tejto knihy (a trúfam si povedať, že v každej zbierke) nie sú prvoplánové, pri sústredenom čítaní sa pred vami odkryjú viaceré roviny. Ich pôvod siaha predovšetkým do stredoveku, avšak ich korene možno hľadať aj v skorších obdobiach. Vďaka jazyku či iným reáliám natrafíte aj na odkazy Rímskej ríše či formovania slovanských národov. S ohľadom na charakterové vlastnosti hrdinov je na mieste tvrdenie, že naši predkovia sa vyznačovali výrazne pozitívnymi vlastnosťami, ako napríklad hrdinstvo, tolerancia, pohostinnosť, nápomocnosť či sila viery. Texty odrážajú aj duchovný svet minulosti najmä výskytom bájnych bytostí, medzi ktorými nesmú chýbať čarodejnice, duchovia, draky alebo zakliate panny. Rozprávky starých Slovákov môžu v istom smere slúžiť ako prehliadka etnografických prvkov. Dozviete sa o spôsobe života rôznych vrstiev, o odievaní, bývaní, každodennom živote, práci... 

"Žili šťastne, ale ona nepreriekla ani slovo. Raz sa však nad týmito šťastnými ľuďmi začala zdvíhať búrka. Kráľ mal nepriateľov a musel ísť na dlhý čas na vojnu. Ťažko sa odoberal od svojej krásnej ženy. V dome s ňou nechal jednu zlostnú ježibabu. Po dakoľkých mesiacoch krásna kráľovná porodila pekného syna. Ježibaba chlapca zarezala, psíka jej podhodila a kráľovi oznámila, že pani zľahla a mala šteňa. Kráľ prikázal, aby ho opatrovali, kým príde domov. Keď sa vrátil domov, pozrel sa na šteňa a zarmútil sa. Kráľovná sa nemohla vyhovárať, lebo mlčala." (str. 136)

Niektoré príbehy si neberú servítku pred ústa a zlo je naozaj kruté. Jasne tu vidno, že v rozprávkach nie je všetko ružové a že dobro bude mať plné ruky práce, kým sa dočká víťazného konca. Páčilo sa mi, že pri čítaní sa mi vybavovali známe príbehy, pretože vybrané námety boli spracované iným spôsobom. Ide o krásnu ukážku ústneho tradovania, kedy sa jeden príbeh mohol rozviť do mnohých rôznych podôb. Oceňujem aj jazyk, pri dobrej predstavivosti sa vrátite späť do čias magnetofónov a hlbokých pánskych hlasov čítajúcich rozprávky za zvuku praskajúcich platní... Text je doplnený o vysvetlivky, takže všetky zastarané slová vám razom dajú plný zmysel. Aká by to bola kniha bez obrázkov? O ilustrácie sa v tomto prípade postaral Dávid Ursiny, ktorý majstrovsky prepojil mytológiu príbehov s duchom knihy a máte dojem, akoby ste sa dívali na kresby staré niekoľko storočí. Samuel Reuss bol doteraz zrejme pre mnohých neznámym autorom, ale vďaka Rozprávkam starých Slovákov bude jeho dielo večné...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

V jednoduchosti je sila (K. Hosseini - Morská modlitba)

26.02.2019 19:19

Na novú knihu Khaleda Hosseiniho sme si museli počkať poriadne dlho. Autor, ktorý sa preslávil románom Majster šarkanov, svoje nezastupiteľné miesto na literárnom poli potvrdil ďalšími dvoma titulmi - Tisíc žiarivých sĺnk a Hory odpovedali ozvenou. Každý z nich prináša silný príbeh, pri ktorom je ťažké udržať si odstup od zobrazených udalostí. Pôsobia o to intenzívnejšie, že väčšinou vychádzajú zo skutočných situácií, aké píše len sám život. A ten dokáže byť pekne krutý. Dej Hosseinových kníh reflektuje ťažké pomery na Blízkom  a Strednom východe, od osudov obyčajných ľudí cez mocných funkcionárov až po nebezpečných teroristov. Ponúka mozaiku, ktorá vás neopantá krásou, ale desivou úprimnosťou o svete ďaleko za hranicami našej predstavivosti. Našťastie... 

"Škoda, že si nepamätáš Homs tak ako ja, Marwan. Životom kypiace Staré Mesto s mešitou pre nás moslimov, s kostolom pre kresťanských blížnych a súkom - veľkým trhoviskom pre všetkých - s horlivým zjednávaním cien plodín a jedál, zlatých príveskov či šiat pre nevesty. Ľutujem, že si nepamätáš rušné ulice, vôňu smažených mäsových guliek, večerné prechádzky s mamou a so mnou, námestie s hodinovou vežou."

Morskú modlitbu budete mať prečítanú za niekoľko minút, jej posolstvo však prežije určite o niečo dlhšie. Názov nezavádza, ide o krátky príhovor, chápaný ako odkaz otca synovi a spočívajúci v pripomenutí dôležitých hodnôt. Iste sa nájdu čitatelia, ktorí budú sklamaní minimalistickým rozsahom, ale mne neprekážal. Aj z tých pár riadkov totiž jasne cítiť Hosseinov rukopis. Ukazuje, že nepotrebuje stovky strán, aby sprístupnil miliónom ľudí náhľad do osudov tých na okraji spoločnosti. Citlivejšie duše zasiahne situácia vojnou zmietanej oblasti vyrozprávaná z pohľadu bežného človeka, iných azda zaujmú ilustrácie tvoriace jadro knihy. Ich autorom je Dan Williams, ktorého tvorbu som si hneď po dočítaní vyhľadal na internete. Musím uznať, že jeho spojenie s Khaledom Hosseinim sa ukázalo ako kľúčove pre lepší celkový dojem z ich spoločnej knihy. Pohráva sa s farbami, kompozíciou a objektmi a podnecuje v čitateľovi obrazotvornosť údernejšie než akékoľvek slová.

"Vieš, že sa kráter po bombe dá zmeniť na plaveckú jamu. A rozoznávaš zranenia: lepšia je tmavá krv ako jasnočervená. Naučil si sa, že mamy a sestry i spolužiakov môžeš nájsť v úzkych úkrytoch medzi betónom, tehlami, odhalenými trámami a slnko tvorí na ich pokožke svetelné škvrny, ktoré žiaria z prítmia."

Z otcových slov zaznieva nielen ľútosť nad stratou istoty, bezpečia a domova, ale aj nádej, ktorú sa synovi snaží vštepiť. Podprahovo však vnímate, že sám o ňu dávno prišiel a len sa snaží udržať u dieťaťa lepší pocit. Vie, že na opačnej strane mora nie sú vítaní, ale nemajú na výber. Najviac sa tiež obáva toho, že si svoje nešťastie nesú so sebou. Aká budúcnosť ich teda čaká? Morská modlitba je možno slabou náhradou za roky čakania na ďalšie autorovo dielo, ale aspoň trochu zmierni prázdno jeho absencie. V mojej knižnici bude mať čestné miesto spolu s ostatnými knihami Khaleda Hosseiniho, už len pre jej vizuálne spracovanie. Okrem toho dúfam, že tento talentovaný Kábulčan už pracuje na o niečo rozsiahlejšom diele, pretože literatúra v jeho podaní má stále veľký vplyv.

Premlčacia doba sa vraždy netýka (P. May - Zamrznuté v čase)

24.02.2019 08:43

Zamrznuté v čase je štvrtou časťou série Enzo založenej na riešení siedmich odložených prípadov. Peter May sa častejšie prezentuje románmi zasadenými do neraz nehostinnej, ale krásnej škótskej krajiny, ale aj táto francúzska séria má svoje čaro. Najmä pri snahe ukázať v každom dieli inú oblasť - či už ide o Paríž, alebo vinárske regióny, autor vás svojimi opismi dokonale presvedčí o ich atmosfére. V Zamrznutom v čase zavítame na ostrov pri Bretónskom pobreží, kde život plynie pomalým, pokojným tempom a pamäť miestnych je pevnejšia ako skala. Lenže ani to nepomohlo vyriešiť takmer dvadsať rokov starú vraždu, a tak sem prichádza forenzný expert Enzo Macleod, aby pokračoval v stávke so samoľúbym novinárom, že sa mu podarí vyriešiť zločiny z jeho knihy... 

"Čo mohlo Killiana tak vydesiť, že sa bál o holý život? Jane predsa rozprávala o svokrovom strachu a zúfalstve, ktoré počula v telefóne. Killian bol asi presvedčený, že mu niečo hrozí, že je v nebezpečenstve a obával sa, že niečo, do čoho sa pustil, zostane nedokončené. Ako to povedal Jane? Aká irónia, že začaté dielo dokončí syn. Aké dielo? A čoho sa môže báť zomierajúci človek?" (str. 70)

Mám dojem, že séria Enzo funguje na akejsi striedavej báze. Prvý a tretí diel (Výnimoční ľudia, Stopa krvi) sú popretkávané záhadami, viacerými motívmi, omnoho viac budujú vzťahy medzi ústrednými postavami a celkovú mytológiu série. Druhá a štvrtá časť (Kritik, Zamrznuté v čase) zas tvoria skôr samostatné príbehy, ktoré nemajú až taký vplyv na osobné problémy postáv a odohrávajú sa mimo parížskeho teritória. Dokonca aj žánrovo sa viac približujú skôr ku klasickej anglickej detektívke než ku kriminálke. Názov Zamrznuté v čase odkazuje na pracovňu zavraždeného muža, ktorá ostala v pôvodnom stave celých dvadsať rokov. Dôvod je jednoduchý - zanechal v nej indície vedúce k vrahovi aj jeho motívu, no ešte nikomu sa ich nepodarilo rozlúštiť. Enzo Macleod už dávno dokázal, že má na to, aby sa vyrovnal s rôznymi hádankami, a ide o naozaj veľkú výzvu. Z iných stálych postáv sa čiastočne objaví jeho milenka Charlotte, ktorá ako jediná mierne zatrasie jeho životom nečakanou novinkou.

"Enzo bol zmätený, otrasený, no bál sa zastať. Bez toho, aby čo len tušil, kto ho prenasleduje, obrátil sa smerom, kde očakával bránu. Svetlo sa opäť rozkotúľalo po skale, keď ho vietor potiahol za sako, a rovno pred sebou zbadal hlboký, tmavý zráz. A v tej chvíli sa pod ním prepadla zem. Zmrznutá hlina a skala sa drobili a padali do tmy, Enzo cítil, ako sa rúti priestorom, čoraz hlbšie do zemskej praskliny, ktorá ústi priamo v pekle. Uši mu trhal ryk diabla dole pod ním. Pochopil, že toto je koniec, čokoľvek mu Charlotte chcela povedať slovami na rozlúčku, už na tom nezáleží." (str. 164)

Tento román nie je založený na zvratoch a prekvapeniach, dokoncaj aj vraha odhalíte veľmi rýchlo vzhľadom na úvodné kapitoly a ich časové zasadenie. Aj jeho motív je zrejmý, ale napriek tomu s radosťou sledujete Enzovu cestu za pravdou. Ako forenzný analytik vie, že potrebuje hmotné dôkazy a ich získanie je pútavou sondou do danej problematiky. Vďaka Enzovi sa zoznámime s vývojom získavania DNA, entomológiou, chytaním vojnových zločincov a dostaneme sa nakrátko aj do zemetrasením zničeného marockého mesta. Musím pochváliť aj prácu prekladateľa Milana Kopeckého. Killianove odkazy v jeho pracovni sú založené na rôznych prešmyčkách. Určite nebolo ľahké nájsť slovenské ekvivalenty tak, aby dávali zmysel a súviseli ako-tak s príbehom. Čo ma však (trochu nemilo) na tomto románe zarazilo, je v podstate ignorovanie záveru minulej časti. Nebudem prezrádzať, o čo išlo, ale pripadá mi to minimálne zvláštne... Ostáva dúfať, že nasledujúci diel - ak bude pokračovať v nastavenej forme - sa k tomu opäť vráti.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Slovná mozaika kapitanizmu (M. Pavlovič - Kapitán)

21.02.2019 19:21

Predseda parlamentu Slovenskej republiky Andrej Danko si vďaka svojmu politickému pôsobeniu vyslúžil viacero prívlastkov, no v poslednom čase sa skloňujú hlavne dva - kapitán a doktor. Hoci ide o rešpekt vzbudzujúce a záslužné tituly, v spojení s ním získavajú zosmiešňujci a dehonestujúci nádych. Smutný je nielen fakt, že ide pritom o jedného z najvyšších predstaviteľov našej krajiny, ale aj poznanie, ako laxne sa u nás nakladá s neprimeraným oceňovaním za "zásluhy". Možno raz nadíde čas, kedy sa stanú politici slávnymi pre svoje skutky v prospech štátu, a nie pre vtipné obrázky na sociálnych sieťach. V prípade Andreja Danka sa ich tvorcovia ani veľmi nenadrú - stačí len zreprodukovať množstvo jeho výrokov a trefné meme sa už aj zdieľa jedna radosť. 

"Možno to naozaj ten vlastník má len malú chatku a má to trezorovo voči niekomu zabezpečené, ale potom už musí vstúpiť štát, zistiť, či je to len kôň, dopátrať sa i k nášmu občanovi, ktorý ho zneužil toho človeka a zavrieť minimálne toho nášho občana, pokiaľ je to aj dotyčný pán, tak, aby za svoje skutky trpel." (str. 99)

Matej Pavlovič sa podujal zozbierať výroky predsedu parlamentu a nedovoliť zradnej pamäti zabudnúť na prešmyčky, ktoré už dávno zľudoveli, či na desivé vyhlásenia popierajúce zásady zdravého rozumu. Kniha Kapitán nechce byť urážkou, už len z jej samotnej podstaty je to prakticky nemožné - všetky uvedené citáty totiž patria Andrejovi Dankovi. Každý z nich je náležite spracovaný - dozviete sa, v súvislosti s čím bol vyslovený, a vďaka QR kódom si dokonca môžete odsledovať videá s ich prevedením v "priamom prenose". Neviem si predstaviť lepší dôkazový materiál ako práve toto interaktívne prepojenie. 

"Erik Tomáš pre mňa nie je prioritná téma tomu, aby som ja teraz sa vyjadroval k správne-nesprávne. Nie je to správne." (str. 18)

Knižku zhltnete rýchlo, vyše šesťdesiat citátov prečítate raz-dva, no pocit z nich vo vás ostane omnoho dlhšie. Či pozitívny kvôli pobaveniu, alebo negatívny pre hroziace dôsledky na vašom psychickom stave, ťažko povedať. Kapitán je rozhodne tragikomická zbierka, umne doplnená aj o vyjadrenia slovenských osobností. Z nich mi najviac zaimponovali Ľubomír Feldek a Samo Marec, ktorého záverečný text neskutočným spôsobom triafa do čierneho. Osobitne musím spomenúť aj ilustrácie Martina Luciaka, korešpondujúce s výrokmi a zobrazujúce Andreja Danka v početných polohách. Vydavateľstvo Artis Omnis rozbúrilo vody domácej produkcie a za to má u mňa plus. Zároveň nepochybujem, že pán "doktor" má v rukáve schovaných ešte množstvo ďalších perličiek, z ktorých môže Matej Pavlovič čerpať aj v budúcnosti.

"Poďme s chladnou hlavou - aj prezident Slovenskej republiky má obrovský tím ľudí právne vzdelaných, na Úrade vlády aj v Národnej rade - hľadať legálnu ústavnú cestu, z ktorej vzájomne nebudeme vytĺkať politické body horúceho gaštana." (str. 42)

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

<< 2 | 3 | 4 | 5 | 6 >>