Blog

Mladícke dobrodružstvo v japonskom šate (R. Ahdiehová - Plameň v hmle)

20.01.2019 10:28

Priznám sa, že bývam niekedy skeptický voči novým autorom či autorkám (neznámym pre mňa), ale už som sa viackrát presvedčil, že vydavateľstvo CooBoo má cit pre dobré príbehy a vie, čo jeho čitatelia chcú. A do čierneho sa editor trafil aj v prípade Renée Ahdiehovej. Autorka s nevšedným menom prináša aj netypický príbeh. Ten je totiž zasadený do obdobia japonskej histórie, plnej tajomna, cti, nevyrieknutých právd a nebadanej mágie. Plameň v hmle je prvou časťou série a ak si udrží latku (vieme, ako to niekedy s pokračovaniami dopadne), je sa na čo tešiť. Nejde o typickú romancu ani príbeh s fatazijnými prvkami, hoci aj tie sa tu nájdu. Román je vyjadrením túžby po samostatnosti, nezávislosti a spravodlivosti. Hlavná hrdinka Mariko tiež nie je nijaká krehká kvetinka, napriek tomu, že pochádza z vysokej vrstvy.

"Horúčava rozširujúceho sa ohňa bola čoraz neznesiteľnejšia a Mariko pocítila, ako jej po krku stekajú pramene potu. Plameň praskajúci pri jej nohách spaľoval kožu mŕtvej Čijo. Zo zápachu spáleného mäsa sa jej zdvihol žalúdok. Pot jej stekal za tvrdý biely golier. Rozhodni sa, Hattori Mariko! Ako by si chcela zomrieť? Mariko vedela, že nastal čas urobiť viac. Byť niekým viac. Nezomrie ako zbabelec. Mariko je dcéra samuraja. Sestra Draka z Kai." (str. 25)

Autorka nedá čitateľovi vydýchnuť, každá kapitola niekam posúva dej a v texte by sa našlo len minimum hluchých miest. Mariko je na ceste do cisárskeho mesta, kde sa má vydať za brata následníka trónu. Lenže cestou cez les so zlou povesťou prepadne ich konvoj neslávne známy Čierny klan. Mariko považujú za mŕtvu, no ona namiesto toho, aby sa vrátila domov a čelila sklamaniu a vyšetrovaniu, sa púšťa do pátrania po pravde. V preoblečení za chlapca sa dostane k Čiernemu klanu v snahe zistiť, kto im zaplatil za jej smrť... Renée Ahdiehová využila tradičný námet preniknutia do nepriateľského tábora, pričom ho ozvláštnila Marikiným prevlekom. Japonské prostredie dodáva celému románu skvelý nádych, čo umocňujú aj reálie - do textu sú zapracované miestne názvy. Väčšina z nich je vysvetlená priamo na mieste, pri iných treba nahliadnuť do obsažného slovníka na konci knihy. Môžete si tak rozšíriť svoje poznatky o japonskej móde, zbraniach, jedlách či nápojoch.

"Mariko zbadala náznak pobavenia a tichej výzvy. Odpovedal ďalším kradmým bozkom. Ókami mal ešte stále položenú ruku medzi nimi, jeho dlhé silné prsty sa dotýkali jej pokožky. A keď tá ruka skĺzla ku krku - a on sa k nej pritlačil a so zatvorenými očami ju pobozkal, Mariko ho už nechcela pustiť. Nikdy. No bola to chyba. To všetko. Pretože odkedy ho pozná, pohŕda všetkým, čo sa spája s týmto chalanom. Ale naozaj? Celé to bolo zložitejšie. Cítila tichú žiadostivosť. Nevyslovenú prosbu. Neprestávaj. Ókami sa prevalil na chrbát a Mariko sa ocitla na ňom." (str. 219)

Plameň v hmle je príjemné prekvapenie, fanúšikom young adult by určite nemal ujsť. Má našliapnuté na skvelú sériu, už len vzhľadom na netradičné dejisko, ktoré iste poskytuje autorke mnohé námety. Páči sa mi aj romantická línia; spočiatku som sa nazdával, že Mariko venuje svoje city inému chlapcovi, ale môj predpoklad bol mylný. A som rád. So svojím vyvoleným tvorí Mariko omnoho lepší pár, ich iskrenie je cítiť aj zo stránok knihy. Postavy chlapcov každopádne vyhrávajú na plnej čiare. I keď tiež treba uznať, že hoci majú len šestnásť, správajú sa prinajmenšom ako tridsiatnici, čo mi k nim vždy nesedelo. Čo mi ale pri čítaní vadilo, bola slabšia jazyková úprava, na akú nie som u vydavateľstva zvyknutý. Chýbajúce čiarky v súvetiach miestami pozmenili význam viet, inokedy boli namiesto nich bodky a vznikli dve vety, ktoré samé osebe tiež nedávali veľký zmysel. Dokonca som natrafil aj na dve hrubice... Celkový dojem z knihy to našťastie veľmi neovplyvnilo a Renée Ahdiehovú umiestňujem na svoj zoznam žiadaných autoriek.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Očakávaný návrat bostonskej detektívky (L. Gardnerová - Nájdi ju)

19.01.2019 15:16

Konečne. Už som ani nedúfal, že séria s D.D. Warrenovou sa u nás dočká ďalšieho pokračovania. Nájdi ju je v poradí ôsma časť a museli sme si na ňu počkať štyri dlhé roky. Ale nemyslite si, že je to chyba vydavateľstva, samotná Lisa Gardnerová necháva svojich fanúšikov podstupovať skúšku trpezlivosti. Neraz sa jej romány dostanú na trh aj s dvojročným odstupom, čo je pre jednu sériu skôr rarita. Lenže táto americká autorka si to môže dovoliť. Jej hrdinka si v oblasti kriminálok vydobyla pevné postavenie. Nečudo, okrem zaujímavých prípadov sa vyznačuje aj ľudským prístupom a hlbokými emóciami. Je vítaným osviežením vo svete neohrozených mužov, u ktorých sa už tradične vyskytuje buď nejaká závislosť, alebo chladný odstup hraničiaci s citovými poruchami. 

"Spočiatku som plakala. Časom to viedlo k čomusi ako nezmyselné hmkanie, keď vydávaš zvuky celkom samoúčelne, lebo je ťažké byť sama v temnej drevenej debne. Zmyslová deprivácia. Mučenie, ktorým sa lámu zocelení nájomní vrahovia a radikalizovaní teroristi. Pretože zaberá. Najhoršia bola bolesť. Neúprosný tvrdý povrch, ktorý sa mi zabáral do jemnej časti lebky vzadu na zátylku, napínal mi kríže a spôsoboval modriny na kostnatých pätách." (str. 31)

Oceňujem fakt, že hoci je D.D. Warrenová ústrednou postavou, rozprávačkou príbehu je aktuálna obeť, okolo ktorej vybudovaný celý prípad. Príbeh tým získava odlišnú dynamiku a ja som si počas čítania kládol otázku, či náhodou nemáme dočinenia s neserióznym rozprávačom, ktorým nás autorka len balamutí a kdesi na nás číha nečakaný zvrat. Či som sa mýlil, alebo nie, zistíte sami :-) Flora Danová je pozoruhodná postava, prostredníctvom ktorej Gardnerová nastoľuje morálnu dilemu. Flora pred niekoľkými rokmi strávila vplyvom únoscu 472 dní v zajatí, a keď sa jej ako-tak podarilo vrátiť späť do normálneho života, rozhodla sa pomáhať ďalším nezvestným mladým ženám. Pritom je však odhodlaná odstraňovať aj príčinu - a to znamená zniesť zo sveta ich únoscov. D. D. Warrenová ju musí nájsť, no karty zamieša opätovné zmiznutie samotnej Flory... Ide o páchateľku či obeť tyrana? Nakoľko je Flora hrdinka a nakoľko nezvládnuteľná vrahyňa?

"Florence Danová jej liezla na nervy už vtedy a nielen preto, lebo odmietala odpovedať aj na úplne základné otázky. Flora Danová jednoducho nikam nezapadala. Keby sme to mali zjednodušiť, policajná práca vždy stavia na pravdepodobnosti. Nájdite ženu zavraždenú vo vlastnej domácnosti, zaktnite jej manžela. Zbité dieťa? Nasaďte želiezka rodičom. Otrávený riaditeľ? Odvlečte na výsluch jeho sexi obchodnú partnerku a bývalú milenku v jednej osobe. Málokedy je veľký problém vedieť, kto to urobil. Oveľa viac práce je s dokazovaním. No a potom máte prípady ako ten s Florence Danovou." (str. 196)

Lisa Gardnerová sa zlepšuje s každou knihou. Z tohto pohľadu je azda aj lepšie, že nechrlí jeden titul za druhým. Nájdi ju je samostatným príbehom, no čiastočne je ovplyvnený i tými predošlými. Vidieť to v prvom rade na fyzickom stave D. D. Warrenovej, keďže na začiatku knihy sa ešte spamätáva z dôsledkov stretu so zločincom z minulého prípadu. Pozitívom je aj psychologická stránka deja, kde nejde iba o zbesilé pátranie po sériovom vrahovi, ale o prípad so skutočne prekérnym motívom. V retrospektíve sa vrátime aj do čias Florinho uväznenia, čím sa funkčne vysvetlí jej momentálna motivácia zabrániť ďalším skazeným osudom. Román Nájdi ju prepracovaný po každej stránke - kompozičnej, obsahovej i myšlienkovej. A určite vám utkvie v pamäti dosť dlho na to, aby ste naň nezabudli, kým nás Lisa Gardnerová poteší ďalšou časťou série.

Zo zdieľaného príbehu k vlastnému románu (M. Danihelová - V znamení ametystu)

18.01.2019 17:31

Priznám sa, že o blogu Majky Danihelovej som nevedel, až kým nevyšiel jej debutový román V znamení ametystu. Ako čitateľka a recenzentka určite dobre pozná špecifická žánru young adult a tiež tak vie odhadnúť, čo ocenia jeho fanúšikovia. Jej vlastný príbeh, zverejňovaný na pokračovanie online, sa po značnom úspechu nakoniec dočkal i knižného vydania. Kniha je prvou časťou série Kronika strateného impéria, čo napovedá, že sa dočkáme ešte viacerých dielov reflektujúcich dianie v celkom novom svete postavenom na fantázii mladej autorky. Nedávno som mal možnosť čítať prvotinu inej spisovateľky na prahu dospelosti v danom žánri, a hoci nerád porovnávam, v tomto prípade som sa tomu nevyhol. A musím zodpovedne vyhlásiť, že Majka Danihelová z tohto súboja vyšla ako jasná víťazka. 

"Vitian sa aj so mnou zvalil na kamene, sedel na mne, kým som sa ako divá mačka oháňala rukami a nechtami som ho škriabala na tvári. Po celý čas vydával pri našom súboji divné zvuky. Zanadávala som, keď sa mi čepeľ noža otrela o dlaň. Moje zranenie ho nevykoľajilo, ale ani ja som dlho neváhala. Všetko sa to stalo tak neuveriteľne rýchlo, vôbec som si neuvedomovala, čo robím. Telo mi zaplavoval hnev z bezmocnosti." (str. 94)

Niekto by azda mohol namietať, prečo si Majka zvolila cudzie prostredie a nevyužila to, ktoré pozná. Napokon, románov zo zahraničia je na našom trhu v súčasnosti až priveľa. Ja si však nemyslím, že by to bolo čosi negatívne. Skôr naopak, považujem to za ďalší znak autorkinho talentu. Položme si otázku - je ľahšie opísať svet, v ktorom žijeme, alebo úplne nový a navyše spôsobom, že si ho čitateľ dokáže ľahko predstaviť? Aby sme sa v ňom nestratili, ocitneme sa v ňom po prvýkrát spolu s hlavnou hrdinkou. Meggie je v úvode sedemnásťročné dievča, kniha je preto primárne určená čitateľom (či skôr čitateľkám) v tomto veku. Pokojne však po nej môže siahnuť ktokoľvek, kto má rád romány plné fantázie, romantiky a boja dobra so zlom. Young adult je prakticky modernou rozprávkou, čo potvrdzuje aj V znamení ametystu. Samozrejme, prispôsobenou dnešnej cieľovej skupine. Fanúšikovia žánru sú už pomerne rozmaznaní a neprijmú len tak hocičo. 

"Prehltla som guču v hrdle. Naraz som si pripadala od Wena taká vzdialená. Odlišná. Nikdy by som mu nepriala dostať sa do podobnej situácie. On by asi radšej zomrel, než niekomu zabodol nôž do hrude. Jeho duša sa krehko chvela na pomedzí nevinnosti a presvedčenia, že všetko, čo svet ponúka, musíme prijať podľa istých morálnych pravidiel, ktoré definujú, či sme dobrí alebo zlí. Nič medzi tým preňho neexistovalo, nechápal, aké by to bolo musieť si vybrať iba spomedzi zlých možností, pričom hociktorá z nich by ho svojím spôsobom navždy poznačila." (str. 271)

Páči sa mi, že Majka Danihelová ide vlastnou cestou, a hoci cítiť, že má načítaných mnoho autorov a autoriek, nesnaží sa ich nejako napodobňovať. Z textu je jasné, že si jeho písanie užívala a nejde o nejaký vykonštruovaný balast. Čo musím tiež osobitne spomenúť, je štylistika. Zrak vám po riadkoch bude kźlať bez toho, aby vás pritom čokoľvek rušilo. Takže keď si spojíme príjemný príbeh s mladou hrdinkou zaobalený do pekného vyjadrovania a úctou k čitateľovi, dostaneme naozaj pôsobivý debut. Okrem toho je zrejmé, že Ametystového lesa v sebe skrýva množstvo zaujímavých námetov, a ani trochu sa nebojím, že by ich autorka naplno nevyužila. Kronika strateného impéria má na to, aby sa stala kultom medzi "mladými dospelými" a snáď i prekliesnila cestu ďalším písaniachtivým nováčikom.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Ďalšie odhalenie (ne)typického vnútra (L. Sasková - Rozpoltená)

17.01.2019 15:41

Lucia Sasková pokračuje v nastolenom trende, a to znamená ďalší zásah do čierneho. Za tých niekoľko rokov, čo zásobuje náš knižný trh vydarenými bestsellermi, si jej čitatelia zvykli na určitý štandard. A ani teraz neostanú sklamaní. Rozpoltená nesie jasné prvky autorkinho štýlu - máme tu výraznú ženskú osobnosť potýkajúcu sa s problémom, ktorý viac-menej nie je schopná sama ovplyvniť, nedozvieme sa jej meno, príbeh je rozprávaný v prvej osobe a namiesto presladenej romantiky máme dočinenia s reálnymi a neraz tvrdými životnými skúsenosťami. Tomu je tradične prispôsobený aj jazyk a reč postáv - je radosť čítať dialógy, kde sa to hmýri hovorovosťou namiesto vykonštruovaných a gýčových replík, ktoré tak často a neviazane útočia na slovenské texty... 

"Vystrašilo ma, čo sa stalo. Prvý raz som mala pred očami nevysvetliteľné bludy, s ktorými som nedokázala bojovať. Bolo to, akoby som práve dopozerala film. Horor, po ktorom sa budem neustále obzerať cez plece a báť sa večer zhasnúť. Snažila som sa na ten zážitok nemyslieť, zbaviť sa ho, bol však stále tam. So mnou. Vo mne. Tváre sa vysmievali môjmu strachu a chceli ma zraziť na kolená." (str. 33)

Je zaujímavé, ako Lucka dokáže nájsť tému, ktorá je v podstate bežná, ale napriek tomu ostáva skrytá za pláštikom tajomna - tak to bolo v prípade po peniazoch bažiacej dievčine či ženy prebíjajúcej sa zarábaním na ulici, a vo svojej novinke nahliadne do vnútra mladice so psychickými problémami. Rúca sa tým ďalšie spoločenské tabu, pretože hoci sa navonok prezentujeme ako otvorení a tolerantní jedinci, často zatvárame oči pred odlišnosťami vybočujúcimi z rámca "normálnosti". Hlavná hrdinka to nemá ľahké. Potýka sa s ťažkosťami, ktoré zľahčuje i ona sama - často má výpadky pamäti v rôznom trvaní, pričom jediný, kto k nim pristupuje s reálnymi obavami, je jej brat Max. Zároveň s tým sledujeme neistú a vystrašenú ženu, ktorá uniká pred neznámym prenasledovateľom a zamestná sa vo fabrike, kde natrafí na možnosť zohnať si zbraň. Okolie ju považuje za čudáčku, ale stále lepšie, než by sa mala stať obeťou neúnavného fanatika. A keď jej navyše neverí ani polícia, musí sa o svoju bezpečnosť postarať sama...

"Na skupinových sedeniach som si vždy uvedomila, aká je ľudská psychika rozmanitá. Ako niekto považuje ten istý problém za banalitu a iný je preň ochotný zomrieť. Na klinike sa nič nebralo na ľahkú váhu. Každé slovo mohlo byť rozhodujúce, každé vyjadrenie sa analyzovalo. Rovnako aj mlčanie. Považovalo sa za nezvyčajné. Hoci som v kruhu nič nepovedala, vedela som, že mlčaním nedosiahnem, aby si ma nevšímali... Vždy ma potešilo, keď sa niekomu polepšilo. Psychické diagnózy boli zaujímavé a každý chcel vedieť, akú má ten druhý." (str. 203)

Rozpoltená ponúka nielen zaujímavé, ale tiež poučné čítanie. Verím, že kniha okrem otvárania očí dokáže pomôcť aj tým, ktorí sa potýkajú s vnútornými démonmi. Ukazuje, že vyhľadanie odbornej pomoci nie je hanba, ale krok k náprave a lepšiemu životu. Prienik do náročného boja s vlastnou dušou sa Lucke Saskovej vydaril na výbornú. Jej hrdinka je normálna baba a pritom čelí veľkému strachu. A ktovie, koľko takých je v okolí každého z nás. Okrem toho sa autorka v príbehu dotýka aj iných súčasných problémov, ako napríklad homosexualita alebo uprednostňovanie sexu pred citmi v obave z ublíženia. Jej román sa tak stáva popri klasickej estetickej funkcii aj sprievodcom po možných riešeniach rôznych situácií. A aj keď začína pomerne neradostne, predsa len poskytuje nádej. A burcuje zvedavosť, s akou témou príde Lucia Sasková nabudúce.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Nová krimizávislosť na obzore (J. D. Barker - Čtvrtá opice)

16.01.2019 18:31

Najprv sa musím k niečomu priznať - nedôverujem označeniu "medzinárodný bestseller", pokiaľ ide (u mňa) o neznámeho autora, pripadá mi to iba ako reklamný ťah. Ale keďže román Čtvrtá opice vyšiel v Domine, moja bariéra sa rýchlo zrútila. Toto vydavateľstvo už nemusí nikomu dokazovať, že hrá prvé husle vo vydávaní tých najlepších kriminálok a psychotrilerov. Navyše ide o prvú časť novej série, a ja jednoducho milujem viacdielne hrdinstvá! V tomto prípade kniha cieli na detektíva Sama Portera. A čo je zaujímavé, rovnakým dielom sa venuje aj jeho nemesis - páchateľovi s prezývkou Opičí vrah. Máme tu proti sebe dve silné osobnosti, pričom každá je svojím spôsobom poznačená. Isteže, väčší psychopat je, samozrejme, Opičiak, no ani Porterov osobný život nie je práve ľahký. A moment, kedy som si uvedomil, čo sa vlastne stalo, ma doslova zanechal s otvorenými ústami...

"Matka zabodla panu Carterovi nůž do stehna tak prudce, že jeho hrot prošel skrz a zazvonil o betonovou podlahu. Muž znovu vykřikl a rozplakal se. Připadalo mi to trochu směšné. Velcí chlapi přece nepláčou. Aspoň Otec to říkal. Matka nožem otočila skoro kolem dokola a pak ho vytáhla. Tentokrát krev tekla, a byla jí spousta. Pod cukající se nohou se začala dělat čerstvá kaluž. Musel jsem se usmát." (str. 126)

J. D. Barker si na postavách dal naozaj záležať. Zdali sa mi akési "živšie" oproti iným vyšetrovateľským tímom. Či už ide o Porterovho parťáka Nasha, alebo technického mága Kloza, všetci si zachovávajú iskru v každej scéne. Oceňujem tiež slovné prekáračky medzi členmi tímu a vykreslenie ich vzťahov. Autor ma presvedčil i o tom, že retrospektíva môže byť rovnako zaujímavá (ak nie ešte zaujímavejšia) ako hlavná dejová línia. Popri pátraní po Opičom vrahovi máme totiž možnosť čítať spolu s Porterom vrahov denník osvetľujúci jeho detstvo, krvavú rodinnú históriu a počiatky jeho duševnej poruchy. Štvrtá opica odkazuje na známy japonský symbol troch opíc, ktoré nepočujú, nevidia a nehovoria zlo. A tunajší záporák pridáva štvrtú - nečiním zlo. Nevšedný námet pokračuje aj v jeho mode operandi, zameranom na blízke osoby neodsúdených zločincov. J. D. Barker sa prejavuje ako skvelý a zručný rozprávač, ktorý svedomito graduje napätie až do samotného záveru.

"Porter by je nejraději zhasnul. Svíčky i světlici. Měl chuť sfouknout je všechny, aby se tohle místo znovu pohroužilo do temnoty. Nechtěl vidět. Nic z toho, co měl před sebou. Uprostřed místnosti leželo převrácené staré nemocniční lůžko, jehož kovové zábrany byly zbarveny do ruda pokročilou rzí. Pod lůžkem leželo nahé tělo připoutané k němu želízky. Tělo, které požíraly stovky hlodavců hladově přelézajících jeden přes druhého. Tělo, ze kterého zbývala jen hromádka kostí a potrhaného masa." (str. 196)

Nedávno som poukazoval na to, že Jeffery Deaver vo svojom poslednom románe upustil od zobrazovania údajov o prípade na tabuli, a tu zrazu - akoby ma J. D. Barker vypočul. Prípad Opičieho vraha bol ľahko prehľadný i bez nej, ale oživenie grafiky padne vždy vhod. Text je tvorený krátkymi kapitolami, čo mi vyhovuje, pretože je dynamickejší a číta sa rýchlejšie. Napriek tomu, že dej sa odohráva prevažne počas dvoch dní, udeje sa v ňom veľa - navštívime rôzne miesta (najviac sa mi páčilo v podzemných tuneloch) aj ľudí - a tí vás dokážu veľakrát prekvapiť, a nielen v dobrom slova zmysle. Niektoré postavy sú schopné vytočiť vás do nepríčetnosti, čo zas potvrdzuje autorov talent. Už o ňom nepochybujem ani v najmenšom. A ak budú aj ďalšie Barkerove diela rovnako vydarené, určite sa stane mojou novou knižnou závislosťou.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Nová adresa, ale stále to isté zlo (M. E. Pocha - Dom 490)

12.01.2019 08:17

Mark E. Pocha ostáva verný svojmu autorskému štýlu a opäť prináša dielo poplatné žánru hororu, tentoraz zamerané na vnútorný prerod človeka pod vplyvom temných síl. Dom 490 má na to, aby v čitateľovi vzbudil zvedavosť a aj sa mu to darí. Záleží však na vás, čo ju vyvolá. Ak to bude napätie a túžba dozvedieť sa, ako to s postavami dopadne, je to lepší prípad. Ja som sa pri čítaní skôr bavil. Román neprináša prakticky nič nové, všetko sme už videli a čítali, a tak sa obracanie strán stáva akousi prehliadkou odkazov na známejšie filmy či knihy. Sám autor to napokon priznáva, v texte i doslove sú uvedené mená a názvy ako amityvillské horory, Stephen King, Edgar Allan Poe... Ani motívy ako čierny kocúr, postava mladého dievčaťa zastretého dlhými čiernymi vlasmi či jeho pohyby nepatria medzi originálne, ale zato si ich vedia čitatelia aspoň dokonale predstaviť.

"Vonku zúrila meluzína. Okenice na poschodí začali trieskať, tresk-tresk-tresk! Skutočnosť nadobudla snový nádych. Ak to bol sen, potom dozaista nočná mora... Ibaže sen to nebol. Horiace dievčatko (rozďavilo papuľu) otvorilo ústa a roztiahlo ich do tvaru vykrivenej nuly. Brada mu siahala až po hruď. Z úst sa mu vyliala mazľavá čierna hmota ako horúca smola. Dievča vydalo strašlivý škrek, ktorý akoby prichádzal z akéhosi hrozného, cudzieho, nenávistného miesta..." (str. 24)

Román má jednoduchú, no účinnú zápletku - mladá rodina sa nasťahuje do nového domu a postupne začne prepadať temnote plynúcej z krvavej minulosti. Oproti ostatným, podobne ladeným príbehom má však jednu obrovskú výhodu. Odohráva sa v nám známom prostredí. Kriváň, obec neďaleko Hriňovej či Lučenca, učupená v strede krajiny, sa stáva prototypom slovenskej dediny s pokojom, farou a obchodíkom. Vzhľadom na to mi trochu chýbali všeteční susedia (vyššieho veku), ktorí by o novoprišelcov prejavovali očakávaný záujem. O to viac, že sa nasťahovali do domu opradeného toľkými legendami. Mark E. Pocha pre väčšiu autenticitu doplnil text napríklad o priamy odkaz na internetový článok o Dome 490 a nepochybujem, že mnohí čitatelia si dodatočne o tomto obydlí budú chcieť sami zistiť čo najviac. Lenže popri tom, ako sa autor snažil zakomponovať do deja známe reálie, sa zdá, že sám miestami zabudol, že dej jeho knihy sa odohráva v roku 2008...

"Malá Zuzka sa strhla. Zažmurkala ako niekto, kto sa preberá z polospánku. Mazľavina bola preč. Záhadné dievčatko bolo preč. Ostal len podivný, mastný, napínajúci zápach. Nepoznávala ho - bol to zápach smrti. Zuzka sa zvrtla ako uštipnutá osou a trielila von z pivnice, lopta-nelopta. Bála sa ako ešte nikdy vo svojom doterajšom krátkom živote. Bála sa tak, že si trochu cvrkla do nohavičiek. A bála sa o tom strašnom zážitku v pivnici povedať mamičke. Lebo mamička... Mamička už nebola úplne sama sebou." (str. 144)

Totiž... postavy platia eurami, hoci to sa u nás zaviedlo až v roku 2009. Martin ako spisovateľ putuje v rámci autorského turné po kníhkupectvách Martinusu na Obchodnej v Bratislave a v Košiciach, hoci tie boli otvorené až v rokoch 2011 a 2013. Tiež nájdeme zmienku o tom, že miestna fara má fanúšikovskú stránku na facebooku. I o tom sa dá pochybovať, lebo ako sám rozprávač priznáva, fara nebola moderná, a teda ktovie, či mala už svoju stránku, keď bol sám facebook v tom čase v plienkach a užívatelia si maximálne robili testy, kto je aké zviera. Tieto chyby znižujú celkovú uveriteľnosť, no nie je to nič, čomu by nezabránila lepšia redaktorská úprava. Tá zvyčajne máva vo vydavateľstve vyššiu úroveň, bol som prekvapený množstvom preklepov, chýbajúcich písmen a pod. Dom 490 je útla jednohubka, takže ju prečítate rýchlo. V závere by to chcelo možno trochu viac "deja" - dvesto strán graduje napätie, ktoré vyvrcholí na cca 10 stranách... Čitatelia si zaslúžia viac. Ide však stále o dielo, ktoré sa vyníma v rámci súčasnej produkcie a dáva najavo, že i tento žáner má svoju stabilnú a početnú fanúšikovskú základňu. Mark E. Pocha má talent rozpovedať príbeh, nepoužíva zbytočné slová ani opisy, vie, po čom baží jeho čitateľ, a tak je len otázkou času, kedy zaútočí zbrusu originálnym románom. 

Táto recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Dospievanie za cenu straty svedomia (P. Ness - Počúvaj nôž)

07.01.2019 18:31

Patrick Ness je už vyše dekády etablovaný na literárnej scéne ako špecifický autor pre mladých. A hoci sa cielene zameriava na dospievajúcich čitateľov, po jeho knihách pravidelne siahajú aj tí skôr narodení. Tradičné témy, ako sú vzťahy, budovanie morálnych hodnôt či hľadanie miesta vo svete, totiž dokáže zaobaliť do nevšedných fantazijných prvkov. Do povedomia širšej verejnosti sa zapísal vďaka filmu Volanie netvora (2016), ku ktorému napísal scenár podľa vlastnej knihy Sedem minút po polnoci (Slovart, 2015). Už tu spracúva motív vyskytujúci sa i v jeho aktuálnej prekladovej novinke, a to dôsledky smrti. No zatiaľ čo v Netvorovi ide o vyrovnávanie sa so stratou blízkeho človeka, román Počúvaj nôž si kladie otázku, akým spôsobom sa na človeku podpíše, ak vezme život inému. Práve tomuto neľahkému problému čelí hlavný hrdina v prvej časti trilógie Nespútaný chaos

"Neni to fér. Vravím vám, že to vôbec neni fér. Keď prídeš do močiara, budeš vedieť, čo robiť, Todd. Budeš vedieť, čo robiť. Hej, fakt díky, Ben, díky za všetku pomoc a starosti, lebo som tu a nemám najmenšieho poňatia, čo robiť. Neni to fér. Vykopli ma z domu, zbili, ľudia, čo vravia, že im na mne záleží, mi celé tie roky klamali, musím podľa blbej mapy ísť do nejakej osady, o ktorej som nikdy nepočul, musím nejako prečítať tú blbú knihu..." (str. 96)

Napriek názvu evokujúcemu rozvrat a úpadok sa do príbehu vžijete pomerne rýchlo. I keď tiež treba uznať, že Ness to mladým čitateľom v žiadnom prípade neuľahčuje. Dejiskom je (spočiatku) mestečko Prentissovo, kde žijú iba muži, a všetky okolnosti a reálie sú vysvetľované len postupne a s ohľadom na aktuálne dianie. Percipienti textu sú vhodení do úplne nového sveta a ak sa v ňom nechcú stratiť, sú odkázaní na pozornejšie čítanie bez povrchného záujmu. S nástupom jednotlivých kapitol sa dozvedáme viac o príchode kolonizátorov, ich vojne s pôvodnými obyvateľmi (mimozemšťanmi) aj takzvanom šume, čiže schopnosti (či skôr prekliatiu) počuť myšlienky ostatných mužov. Ide o zaujímavý podnet na zamyslenie – ako by fungovala spoločnosť, keby sa odrazu myšlienky mužov vznášali vo vzduchopriestore? A ako by to ovplyvnilo ich vzťahy so ženami? Osadenstvo v Prentissove prišlo s vlastným riešením, porovnateľným s efektom motýlích krídel. Rozhodnutia a posadnutosť hŕstky mocnárov majú o mnoho rokov neskôr dopad na hrdinu Todda Hewitta a jeho útek. V tomto smere by sa dala kniha Počúvaj nôž prirovnať k roadmovie – Todd so svojou skupinou (zahŕňajúcou dievča a psa) putuje do bájneho mesta, o ktorom nič nevie, a uniká pred armádou, hoci nevie prečo. 

"Špička vystupuje do výšky ako škaredý palec a zúbky na jednej strane skoro až cvakajú a hrana čepele pulzuje ako žila plná krvi. Nôž žije. Kým ho držím a používam, nôž žije, žije, aby bral život. Treba mu to však prikázať, musí mať mňa, aby som mu vravel, že má zabíjať, a nôž to chce, chce sa zabárať a bodať a rezať a pichať a ryť, ale ja to musím chcieť tiež, moja vôľa sa musí pridať k tej jeho. Ja som ten, kto to dovoľuje, kto je zodpovedný. Ale vďaka tomu, že to nôž chce, je to ľahšie." (str. 285)

Je to záhada aj pre samotného čitateľa, keďže máme dočinenia so subjektívnym rozprávačom. To sa veľkou mierou odráža aj v štylistike a charaktere reči postáv. Vyznačuje sa výraznou hovorovosťou a nespisovnosťou, zodpovedajúcimi trinásťročnému chlapcovi bez prístupu ku knihám a vzdelaniu. Nie je však prízemne jednoduchá, Patrick Ness dokázal ustrážiť hranicu medzi autentickosťou a jej vplyvom na celkovú úroveň textu. V poslednom čase mám dojem, akoby autori a autorky žánru young adult chceli priniesť niečo väčšie, epickejšie, monumentálnejšie, pričom majú na zreteli iba príbeh plný zvratov a zabúdajú na myšlienkovú stránku diela. Hrdinovia bojujú, ničia nepriateľov a oháňajú sa zbraňami, akoby o nič nešlo. Patrick Ness postavil morálnu dilemu Todda Hewitta práve na dileme, či má ako človek právo zabiť iného, aj keď si to zaslúži. Stáva sa tak protikladom súčasného trendu a už len z toho dôvodu mu fandím. Čím viac dôvodov na premýšľanie o základných ľudských hodnotách, tým lepšie. A to nielen pre mládež. 

Recenzia vyšla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Nie každý výkrik je aj počuť (N. Beuglet - Výkrik)

06.01.2019 07:17

Spočiatku sa mi zdalo zvláštne, že francúzsky autor zasadil svoj príbeh do nórskeho Osla. Viem, že sever hrá v kriminálkach momentálne prvé husle, no Francúzi sú pomerne patriotickí. Samotný román sa navyše atmosférou približuje skôr spisovateľom ako Bernard Minier či Franck Thilliez. Neskôr sa však záhada vyriešila - hlavná hrdinka je pôvodom z Francúzska, no vydala sa za Nóra, a v priebehu deja sa navyše do jej rodnej krajiny predsa len vyberieme. Výkrik vyšiel v novom vydavateľstve Lindeni, spadajúcom pod silnú značku Albatros Media. Prezentuje sa ako domov kvalitných kníh a Výkrik to len potvrdzuje. Nicolas Beuglet patrí k autorom, ktorí vedia, čo chcú svojím románom povedať, vedú ho po vopred premyslenej ceste a každý čitateľ, ktorý sa po nej vyberie, objaví krok za krokom vždy čosi nové. 

"Sarah sa vrhla na zem. Žeravá vlna spôsobená výbuchom jej olizla vlasy, zátylok a chrbát. Rukou si chránila tvár, zadržiavala dych a mala pocit, že zhorí. Keď jej v pekelnom hluku začínal dochádzať kyslík, zdvihla hlavu a snažila sa zorientovať. Akoby jej horúčava dala facku. Plamene pohlcovali steny a v diaľke bolo počuť šialený rev požiarneho alarmu. No žiadny systém automatického hasenia sa nespustil." (str. 62)

Výkrik je prvým knižným prípadom inšpektorky Gerigenovej. Sarah sa zavčas rána v mrazivom februári dostane do psychiatrickej kliniky, kde bola nahlásená samovražda. Zdá sa, akoby sa starec zaškrtil sám, čo je však nemožné... Záhady okolo neho tým zďaleka nekončia. Nielenže má na čele jazvu v podobe čísla 488, navyše bol v ústave už dlhých tridsaťšesť rokov a nikto nepozná jeho totožnosť kvôli jeho amnézii. Sarah sa však rýchlo podarí nájsť prvé stopy a zisťuje, že prípad siaha až do 60. rokov 20. storočia, do obdobia studenej vojny či lekárskych pokusov... Výkrik je temný triler, čomu zodpovedá téma aj vnútorný svet postáv. Je už tradíciou (ak nie priam klišé), že hlavná postava prechádza zložitými vzťahmi, a nie je to inak ani v tomto prípade. Sarah sa rúca manželstvo kvôli problému s otehotnením, trpí úzkosťou a ani jej sociálne kontakty nie sú žiarivým príkladom dobre fungujúcej osobnosti. To všetko ju však v očiach čitateľa poľudšťuje, nie je to iba stroj na analýzu stôp...

""Riaditeľ Hans Grund nariadil preniesť telo, aby polícia nevidela skutočnú miestnosť, v ktorej mŕtvy býval. A tá bola popísaná grafitmi s neznámym významom. Takisto neznámy bol pôvod jazvy 488, ktorú mal mŕtvy na čele, a rovnako aj obsah pokusov vykonávaných v suteréne na mŕtvom a Jangerovi... Sarah chvíľu pozorovala snehové vločky a myslela na úzkosť mŕtveho. Na hrozné a dlhé utrpenie, ktorému ho podrobovali, a napokon na jeho koniec. Aký bol jeho príbeh, aký bol jeho život? Mal rodinu, ženu, deti? Ako to, že nevidela, že ju Erik podvádza?" (str. 91)

Výkrik obsahuje typické znaky psychotrileru - bizarný prípad, desivý vrah, ponurá atmosféra... ale má i čosi navyše, a to je myšlienkový podtón. Vzhľadom na tému má Nicolas Beuglet možnosť rozvíjať rôzne úvahy, a jeho postavy to aj do sýtosti využívajú. Neznamená to, že by viedli hlbokomyseľné rozhovory o zmysle života, ale prezentujú ich samotným bytím. Sarah Gerigenová sa pri vyšetrovaní pohrúži do sveta vedy - medicíny a fyziky, pričom Christopherova rodina (muž spojený s prípadom) je zas silno veriaca a všetko v nej je riadené vzťahom k bohu. Tieto dva protiklady vytvárajú funkčnú kulisu pre pátranie po páchateľovi. Žiadna kapitola nie je navyše, text je hutný napriek rozsiahlym vyše 400 stranám. Číta sa však ľahko, a keď sa vžijete do deja, ani nepostrehnete obracanie stránok. Nicolas Beuglet sa u nás uviedol znamenite a ja už teraz teším, čo nám jeho tvorba ešte prinesie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Prvá z nespútaných sestier čelí láske (M. Framptonová - Neslušná dáma)

05.01.2019 08:43

Na slovenský trh sa dostala nová americká autorka historických romancí. A vyzerá to tak, že má šancu sa na ňom aj uchytiť, pretože Neslušná dáma je len prvou knihou zo série o sestrách čeliacich škandálu, ktorý zapríčinila jedna z nich... Rodinné hodnoty sú napokon to, na čom Megan Framptonová bazíruje, samozrejme, popri láske a vášni. Novodobé rozprávky pre dospelých o víťazstve dobra nad zlom tak dostávajú novú podobu a určite by nemali ujsť vašej pozornosti. Framptonovej autorský štýl je, povedal by som, hravý. Patrí medzi spisovateľky, ktoré síce nevytvárajú dobrodružné príbehy plné zvratov, ale vyznačuje sa nadhľadom, jemným humorom a iskrivými dialógmi. Snáď to bude stačiť, aby sme si ju obľúbili, zjavne má na čom stavať a dokáže vzbudiť v čitateľovi zvedavosť.

"Po chvíli konečne rozoznala, že jeden je lord Carson a ten druhý asi nejaký strom, s ktorým sa cestou spriatelil. Aspoň tak súdila podľa svojho mizerného zraku. Nebolo to prvý raz, čo si priala, aby jej rodičia dovolili nosiť na verejnosti okuliare. Bez nich bola ako slepá. Dokázala poriadne zaostriť, až keď prišli celkom blízko, a uvedomila si, že ten strom je v skutočnosti človek. A nie hocijaký. Bol to ten istý muž, na ktorého popoludná spadla v kníhkupectve." (str. 31)

Celá séria Vojvodove dcéry má pomerne jednoduché a jasné východisko - jedna z nich utiekla so svojím učiteľom tanca a spôsobila tým problémy celej rodine, ktorej povesť sa z ničoho nič ocitla v troskách. A každá z jej sestier si odvtedy bude hľadať svoje miesto v spoločnosti... Prvou je Eleanor a už od začiatku je zrejmé, že ani ona nechce byť zväzovaná konvenciami. Svedčí o tom najmä jej neslušný zoznam - súpis činností, ktorých by sa mala ako správna dáma vyvarovať, no neustále zamestnávajú jej zvedavú mladú myseľ. Za všetky uvediem aspoň niekoľko - Dať si čaj inak ako zvyčajne; Trúfnuť si byť drzá; Byť otvorená novým skúsenostiam bez ohľadu na to, aké sú šokujúce; Obliecť si inú farbu ako bielu, krémovú alebo slonovinovú; Vyskúšať niečo z tých erotických básní v ozajstnom živote... Lady Eleanor je najstaršia zo štyroch zvyšných sestier, a preto je na nej, aby zachránila česť rodiny. Na to je najvhodnejší sobáš so správnym mužom, čo by zavrel ústa škodoradostným ohováračom. Lenže nádejný ženích nie je práve tým, kto rozbúri Eleanor vnútro, na rozdiel od jeho brata...

"Tentoraz Eleanor prišla prvá. Prirodzene, Cotswoldová ju musela sprevádzať a naliehala, že ostane v kníhkupectve aspoň do príchodu lorda Alexandra. Potrebovala sa uistiť, že jej pani bude v bezpečí. Aj keď na tomto dobrodružstve nebolo nič bezpečné. Už len sama prítomnosť v obchode v nej prebúdzala zakázané vzrušenie, ktoré nemalo nič spoločné s knihami ani s prekladom. Eleanor sa pobrala do zadnej časti kníhkupectva a pohľad pritom upierala do zeme. Niežeby ju videla lepšie ako okolie, len nechcela zbadať dakoho známeho. Nikoho, to by ju mohol prezradiť matke. Alebo horšie, otcovi." (str. 192)

Neslušná dáma je príjemným úvodom do série a nepochybne vďaka nej siahnete aj po pokračovaniach. Hlavne vďaka sympatickým postavám, ktoré napriek tomu, že patria do minulosti, majú mnoho súčasných čŕt. Tým sa stávajú našincovi bližšími a ľahšie pochopiteľnými. Hlavne Eleanor je prezentovaná ako "dievča odvedľa", je empatická, sčítaná a tak trochu nemotorná, čo súvisí s jej zlým zrakom. Aj to je prvok, ktorý vítam. Neraz sú totiž hrdinky i hrdinovia príliš krásni, dokonalí navonok aj vnútri, no Eleanor i Alexander sa pohybujú v stráviteľnom rozmedzí ľudských kvalít. Síce je tiež pravda, že v druhej polovici dej trochu viazne, akoby chcela autorka už len plynulo prejsť k vopred známemu koncu, ale nič to nemení na fakte, že si pri Neslušnej dáme oddýchnete a miestami sa i pobavíte.

Hľadanie zázemia vo svete neistoty (K. Gillerová - Dievča v zrkadle)

03.01.2019 18:19

Kontrast je vždy vítaným prvkom, dá sa ním docieliť jasnejšie zobrazenie konkrétnych atribútov, a tak je to aj v prípade románu Dievča v zrkadle. Protiklady sa v ňom ukazujú v rôznej forme, ale ich základom je rodina. Tá je napokon ťažisková takmer v každej autorkinej knihe, ale zakaždým dokáže prekvapiť čímsi novým. Sedemnásť titulov na konte Kataríny Gillerovej je toho najväčším dôkazom. S jej hrdinami sa môžu navyše čitatelia ľahko stotožniť, autorka spracúva témy blízke každému z nás a potvrdzuje tak starú známu pravdu, že najlepšie príbehy píše sám život. Ako je zvykom, aj tentoraz sa dočkáme spletitého deja, siahajúceho  do dôb minulých. Osudy postáv sa vďaka tomu neodvíjaju lineárne, sú komplexné a poskytujú čitateľovi možnosť nahliadnuť na ne z rôznych uhlov. 

"Telom mi prebehol divoký pocit radosti. Toto je šťastie, pomyslela som si. Takto sa chcem cítiť celý život, takto ľúbiť, žiť pre svoju rodinu. Konečne som niekam patrila, mala okolo seba ľudí, na ktorých som sa mohla spoľahnúť. Keď prežívate takéto chvíle, nikdy vám nenapadne, že k šťastiu málokedy vedie priama cesta. Ani ja som netušila, čo všetko sa ešte môže stať, čo všetko na mňa číha, schované kdesi za rohom..." (str. 34)

Cez hrdinku Olíviu autorka ukazuje odvrátenú stranu blýskavého sveta, ktorý mnohí z nás vnímajú ako niečo čarovné a nedosiahnuteľné. Rodinná hudobná kapela Ecce síce poskytla Olívii možnosť cestovať, žiť doslova na voľnej nohe, ale s tým kráčali ruka v ruke pocit neistoty a osamelosti. Olívia totiž nemala šancu nadviazať hlboké priateľstvá a ani rodičia jej nevenovali toľko pozornosti, ako svojim vystúpeniam a eufórii z potlesku. V dospelosti sa to odrazí aj na jej vzťahu s Jonášom - ten, naopak, pochádza z početnej rodiny, kde sú súdržnosť a podpora samozrejmosťou. Olívia sa však nevie zaradiť do ich bežného kolobehu; a na pokoji jej nepridáva ani bývalý spolužiak, ktorý sa odrazu ocitne v úlohe jej šéfa. Olívia kedysi odmietla jeho vyznanie a obáva sa, že to môže mať teraz pre ňu neblahé dôsledky. Nie je však sama, na koho číhajú chápadlá trápenia. Jej kamarátka Dorota na tom tiež nie je práve najlepšie - nielenže čelí existenčným problémom, navyše natrafí na muža, ktorý sa možno stane zdrojom nečakaného odhalenia...

"Videla som ho, ako stojí na pódiu, meravý a smutný. Celý večer sledoval očami moju mamu, s túžbou a nádejou, že si to ešte rozmyslí a napokon predsa len odíde s ním. Nemal silu pripustiť si, že všetko, čo plánoval, sa rozplynulo ako dym. To, o čom sníval s mojou mamou, aj keď iba krátko, by mu od základov zmenilo život. Ona by doň vniesla lásku a nehu, ktorú tak zúfalo potreboval. A keď sa zdalo, že ju konečne našiel, vzápätí ju aj stratil. Ten koncert bol najhorší zo všetkých, ktoré odohrali. Neladili spolu, chémia kapely vyprchala, nadšenie sa stratilo." (str. 170)

Obdivujem Katkinu schopnosť spracovať viacero námetov do jedného celku, pričom ani jeden neostane nevyužitý alebo nepôsobí, akoby bol navyše. Dokopy vytvárajú dobre fungujúci stroj, ktorý nenudí a prebúdza vo vás zvedavosť. A po úctyhodnom čísle kníh vie navyše priniesť nové príbehy, ktoré si dokážu získať i nových čitateľov. Ja síce patrím k tým "starým", no nepochybujem, že Dievča v zrkadle má na to, aby oslovila aj nové generácie. Napokon, autorka v ňom nastavuje zrkadlo mnohým povahovým vlastnostiam, a tak sa v ňom azda mnohí uvidia (verím, že v lichotivom svetle). Obsahovo ide o jeden z najvydarenejších románov Kataríny Gillerovej, len pevne dúfam, že vydavateľstvo sa čoskoro zriekne tých kvetov na obálkach jej kníh. Vytráca sa ich osobitosť a bez názvu vôbec netušiť, o ktorú z nich ide... 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

<< 3 | 4 | 5 | 6 | 7 >>